Diela Carlosa Rascha, známeho nemeckého spisovateľa vedeckofantastických románov, vychádzajú v mnohých krajinách vo veľkých nákladoch. Slovenský čitateľ zoznamuje sa s ním po prvý raz v Stíhačoch asteroídov, utópii z tretieho tisícročia, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná.
Nekonečné priestory vesmíru križujú flotily stíhačov. Pomáhajú udržiavať bezpečnosť „vesmírnej premávky“ zneškodňovaním meteoritov. Súčasne sa venujú bádaniu vesmíru, lebo na palube okrem kozmonautov sú aj vedci. Ľudstvo na Zemi už nepozná vojny, krajiny neudržiavajú vojská, nevyrábajú sa ničivé zbrane. Cudzia mu je myšlienka mariť ľudské životy v nezmyselných vojnách. Dokladom spoločnej tvorivej práce celého ľudstva sú medzinárodné posádky vesmírnych lodí. Aké je však prekvapenie posádky stíhača asteroidov 408, keď nad’abí na cudziu loď zvláštneho tvaru. Tajomná raketa neodpovedá na ich signály a hrozivo mlčí. Medzi členmi stíhača začína sa rodiť domnienka, že v neznámej rakete môže byť posádka z inej planéty. Pozemšťania od vekov túžili poznať bytosti z iných planét, ale nikdy si nepredstavovali, že by ich prvé stretnutie mohlo byť nepriateľské…
Zdá sa však, že tentoraz je katastrofa nevyhnutná…
Carlos Rasch
Stíhače asteroidov
Na 520. slnokruhu
RÁDIOGRAM ASTROKOMODORA — VÝPAD K EKLIPTIKE — OBAVY FILITRY GOMOVEJ — RADAROVÝ POPLACH
Všetkých tridsaťsedem členov posádky sa zhromaždilo v riadiacom stredisku prednej časti kozmickej lode. Nazývali ho aj veliteľskou centrálou či prosto centrálou. V tvárach mali výraz napätého očakávania. Blížilo sa prvé vyvrcholenie ich medziplanetárnej akcie — prílet do oblasti stíhačov asteroidov.
Do vysokej, zľahka klenutej miestnosti ako posledný vstúpil veliteľ Axel Kerulen, muž nižšej atletickej postavy. Vrhol krátky pohľad na najdôležitejšie kontrolné údaje pilotronu, automatického kozmického pilota. Keď sa presvedčil, že letový kurz presne zodpovedá predpokladanému programu, upokojený zastal pri rozhlasovom a radarovom pulte.
„O štyridsať minút naša kozmická loď dosiahne cieľovú pozíciu,“ oznámil dôstojníkovi Norbertovi Frankenovi, kozmoradistovi. „Vyšlite volací znak a nadviažte spojenie s veliteľskou raketou!“
Franken si sadol do pracovného kresla a naklonil sa nad operačný panel. Jeho dlhé štíhle prsty rýchlo a s istotou stláčali množstvo gombíkov a páčok.
Vo chvíli, keď do priestoru centrály vošiel veliteľ, z debatujúcich skupiniek sa odpútali dvaja muži: inžinier pohonných agregátov a navigátor, aby zaujali svoje miesta. Tlmené rozhovory ustali, v miestnosti zavládlo ticho.
Kozmoradista Franken bol už plne sústredený na prístroje. Vedel, že z trupu lode sa práve automaticky vysunuli smerové antény. Krúžili pomaly podľa údajov, ktoré dal rádioautomatike, a hľadali svoj cieľ: vysielač veliteľskej lode flotily SA-401.
Pri ľavom dolnom okraji kontrolnej obrazovky radaru matne zažiaril malý bod, ktorý strmým oblúkom putoval k jej stredu, kde sa ustálil — automatika našla hľadaný cieľ. Až teraz sa samočinne zapojil zosilňovač. Svetelný bod prudko narastal a o niekoľko sekúnd sa zmenil na ostro vykontúrovaný nápis „SA-401“. Ozval sa slabý a málo zreteľný hlas, ktorý však rýchlo silnel. Po doladení rozhlasového príjmu bol jasne zrozumiteľný.
„Tu SA-401, veliteľská loď štvrtej kozmickej flotily!“ Hlas niekoľkokrát opakoval oznámenie, kým nad kontrolnou obrazovkou SA-408 nezažiarilo tlmené zelené svetlo. Obojstranné spojenie bolo nadviazané. Rádioauto-matika veliteľskej rakety, vzdialenej na milióny kilometrov, presne zacielila volajúcu kozmickú loď.
„Tu SA-408,“ ohlásil sa Franken. „Tu SA-408! Hlásenie komodorovi štvrtej kozmickej flotily: Dosiahli sme operačný priestor, žiadame usmernenie do útvaru!“
Komodor flotily požiadal veliteľa SA-408 o údaje letu. Kerulen sa zľahka naklonil nad mikrofón. Tváril sa sústredene, keď podával hlásenie:
„Tu veliteľ štyristoosmičky Kerulen. Komodor, hlásim prílet do operačnej oblasti. Posádka je v poriadku. Technické zariadenia fungujú bezchybne, loď pripravená na akciu. Na nasledujúcich desať mesiacov plne sa podriaďujeme vášmu veleniu!“
Potom oboznamoval komodora s technickými údajmi. Na palube je osobitná technika na ničenie meteoroidov, takisto montážne dielce na inštalovanie výstražných rádiomajákov na asteroidoch a planetoidoch. Podľa kozmických bezpečnostných predpisov mali k dispozícii dvojnásobné zásoby vody, vzduchu a potravín. Zásoby štiepneho materiálu pre pohonné, energetické a gravitačné zariadenia boli k dispozícii dokonca v trojnásobnom množstve.
Stíhač asteroidov štyristoosem vyštartoval v určenom čase zo základne na Marse smerom k obežnej dráhe Jupitera. Do operačnej oblasti leteli bez osobitných porúch.
„Pripojujeme menoslov členov posádky,“ pokračoval Kerulen. „Nájdete v ňom osvedčených spolupracovníkov, ktorí sa už druhý či tretí raz zúčastňujú na plnení našej spoločnej úlohy vo vesmíre.“
Na chvíľu sa odmlčal a otočil sa k zhromaždenej posádke, ktorá vyčkávala v pozadí centrály. Na niekoľkých sa povzbudivo usmial.
„Osobitne chcem spomenúť štyroch, ktorí prvý raz v živote opustili našu domovskú planétu: chemičku Filitru Gomovú z juhoamerického kultúrneho okruhu, inžiniera riadiacej a regulačnej elektroniky Rádža Rajpúra z indického okruhu, pilota pomocnej a prieskumnej rakety Kjóta Jokohatu z ďalekovýchodného okruhu a matematika Oula Nikériu zo stredoafrického kultúrneho okruhu. Končím hlásenie ä očakávam vaše pokyny.“
Kým kozmoradista Franken odvysielal zo záznamu elektronickej kartotéky mená členov posádky, vo veliteľskej centrále stúpalo napätie. Po dlhoročných prípravách a niekoľkomesačnom lete do operačnej oblasti medzi Marsom a Jupiterom všetci netrpezlivo čakali na akciu, ktorá by konečne uvoľnila nahromadenú energiu.
„Pozdrav našej Zemi!“ zaznel vážne a slávnostne hlas komodora zo skrytých reproduktorov. Bol to tradičný pozdrav veliteľskej lode posádke nového stíhača.
„Srdečne vás vítam v našej operačnej oblasti! Osobitne štyroch mladých kozmonautov, ktorí sa rozhodli pre našu bezpečnostnú expedíciu.“
Komodor vysvetľoval tým najmladším kozmonautom, že ďaleko od rodnej planéty, budú plniť dôležitú úlohu, ktorá je súčasťou rozsiahlej Vesmírnej bezpečnostnej služby, a to očisťovať priestor v oblasti meteoroidov medzi Marsom a Jupiterom od zvyškov planéty, ktorá sa tu rozpadla v pradávnej minulosti. Tým znížia riziko jedného z najväčších nebezpečenstiev — ohrozenie kozmických letov zrážkou s meteoroidmi. Ich hlavnou úlohou je vyhľadávať asteroidy, medziplanetárne telesá Veľkosti mohutných skál až planétok a vybaviťich výstražnými rádiomajákmi Ničiť všetky meteoroidy, vesmírne úlomky veľkosti pieskového zrniečka až balvanov, ak zistia ich prelet.
Zostavu štvrtej flotily stíhačov tvorí dvadsaťjeden kozmických lodí. Medzi štyristoosemdesiatym a päťstodvadsiatym slnokruhom vytvorili sme hľadaciu rojnicu. Jednotlivé lode sú od seba vzdialené dva milióny kilometrov. Priemerná rýchlosť flotily bola pätnásť kilometrov za sekundu. Stíhač SA-408 mal vystriedať SA-417 na prednom okraji rojnice, teda v najvysunutejšej pozícii. „Stíhač SA-417 je informovaný o vašom prílete. Flotila vysiela najbližší spoločný zameriavací signál pre Zem a Mars v nasledujúcom galaktickom intervale, čiže pozajtra v čase od 0,00 do 0,15 h. Zaujatie pozície na 520. slnokruhu a prílet k štvrtej kozmickej flotile potvrďte aj VSA. Želám vám úspešné akcie! Koniec hlásenia.“
Norbert Franken podľa predpisu potvrdil príjem korablorovho hlásenia. Na kontrolnej obrazovke zmizol nápis „SA-401“ a zhaslo aj zelené signálové svetlo. Smerové antény sa znovu vtiahli do trupu kozmickej lode.
Kým veliteľ, matematik, kozmoradista, navigátor a inžinier pohonných agregátov zostali v riadiacej centrále, aby pomocou formaxu, elektronického počítača, vyrátali presnú dráhu letu na pozíciu v päťstodvadsiatom kozmickom okruhu, ostatní členovia posádky prešli do veľkej spoločenskej a oddychovej miestnosti, ktorú oficiálne nazývali halou etiky. Mali ešte polhodinu voľna. Niektorí sa usadili do hlbokých a pohodlných kresiel, iní sa zamyslení prechádzali po miestnosti. Všetci sa v duchu sústreďovali na vzrušujúce úlohy, ktoré ich očakávajú.
Nik tentoraz osobitne nevychutnával závan klimatizovaného čerstvého ovzdušia, ktoré previevalo halou, príjemnú tlmenú hudbu zo skrytých reproduktorov. Nik si osobitne nevšímal úhľadne zariadenú sálu, najrozmanitejšie a najexotickejšie okrasné rastliny a kvety, ani príjemné sálanie nepriameho osvetlenia.
Povrchný alebo nezasvätený pozorovateľ by mohol mať dojem, že na všetkých zaľahla akási stiesnenosť. Možno preto, že ich komodor vysiela do najvysunutejšieho okraja rojnice, najďalej do temných hlbín vesmíru. Nie, v tom nebola príčina. Ich sústredenosť a mlčanie, ktoré zdanlivo pôsobili dojmom stiesnenosti, spočívali v tom, že každý v duchu a sám za seba skúmal svoje vedomosti, pripravenosť na akcie, o ktorých sa toľkokrát hovorilo vo výcvikovom stredisku na Zemi.
Po chvíli sa zdvihla z kresla chemička Filitra Gómová, ktorú predsa len tiesnilo mlčanlivé ovzdušie. Prešla do rohu miestnosti, kde bola jónika, sférický koncertný klavír. Tu, opretí o štíhly biely stĺp, ktorý bol stredobodom architektonicky zladenej spoločenskej sály, so založenými rukami stáli súrodenci Frankenovci — lekárka Sagitta a kozmoradista Norbert. Bolo to ich obľúbené miesto. Počas odpočinku najradšej tu trávili čas. Ich predstavivosť vnárala sa do hlbín vesmíru. V idylickej pohode spoločenskej haly nik by nebol hádal, že loď sa rúti kozmickým priestorom rýchlosťou v zemských podmienkach nepredstaviteľnou.
Bol to svojský súrodenecký pár. Hoci Sagitta nepotrebovala ochranu svojho brata a bola rovnako samostatná ako každý člen posádky, predsa mala pri ňom osobitný pocit bezpečia a istoty. V styku s ostatnými obaja boli veľmi živí a vravní. Ak sa však vo voľnom čase stretli pri bielom stĺpe alebo vo svojich kabínach, ledva preriekli slovo. Takmer vždy sa uspokojili s touto mlčanlivou spolunáležitosťou. Tiché slovo, pohyb ruky alebo len pohľad stačili, aby si dokonale rozumeli.
Pohrúžený do myšlienok Norbert úkosom spozoroval, že k nemu ktosi pristúpil. Jeho oči sa stretli so spýtavým pohľadom tmavookej Filitry Gomovej, ktorá pochádzala z územia niekdajšej Brazílie. Norbertovi nevdojak zišlo na um, ako dávno už ľudstvo prekonalo úzke národnostné hranice a zoskupilo sa do veľkých civilizačných a kultúrnych okruhov, ako prekonalo sociálne a triedne rozdiely, vojny, zločinnosť, tvrdošijné choroby; zachovávajúc národné jazyky ako najväčšie kultúrne dedičstvo, prijalo svetový jazyk panorbiku a spojilo svoje sily do novej celovesmírnej aktivity vskutku kozmického veku.
„Co znamená skratka VSA, ktorú spomenul v závere hlásenia komodor?“ prihovorila sa celkom nenútene.
Franken ochotne prikývol. Preňho a jeho sestru Sagittu, ktorí boli už druhý raz na stíhačoch asteroidov, takéto pojmy boli celkom bežné. Okrem toho rád poskytol malú službu skromnej a sympatickej Juhoameričanke, ktorá navyše vynikala telesnou krásou kreolky.
„VSA je skratka veliteľa stíhačiek asteroidov,“ dal sa živo vysvetľovať. „Pôsobí na našej hlavnej základni na Marse. Stade riadi všetky kozmické stíhače, všetky flotily stíhačov. Včas nás vystríha pred osobitnými nebezpečenstvami, ktoré sa neraz vymykajú z rámca našich možností — napríklad pred kométami. Často nás informuje o zvýšenej aktivite na povrchu Slnka, s ktorou súvisí prudký rast množstva a intenzity rozličných nebezpečných žiarení. Jedným slovom, jeho funkcia je pre nás v mnohom životne dôležitá.“
Sagitta doplnila Norberta ďalšími podrobnosťami: „Ak sú napríklad kozmické lode bližšie k Marsu než k Zemi, veliteľská základňa obstaráva ich spojenie s domovskou planétou. Okrem toho plní funkciu retranslačnej stanice zo Zeme, vysielajúc poznatky vedy, informácie, zábavné relácie, aj funkciu kozmickej rozhlasovej pošty, zameriavajúc a zosilňujúc smerové antény do tých oblastí vesmíru, kde sa práve nachádzajú. VSA sa stará aj o to, aby v prípade havárie dostali v najkratšom čase lekársku pomoc. Kozmonautov, ktorí dlhodobejšie ochoreli, rozhodnutím VSA ešte pred vystriedaním kozmickej lode dopravia na Zem. A napokon veliteľ stíhačov asteroidov rozhoduje o štartoch kuriérnych a zásobovacích rakiet z Marsu, zo Zeme alebo z Mesiaca, ktoré podľa potreby privážajú náhradné súčiastky a výstroj.“
„Privážajú kuriérne rakety aj nové zásoby potravín, kyslíka a atómového paliva?“
„Myslím, že ani potraviny ani kyslík ešte nikdy nebolo treba dovážať,“ vysvetľovala Sagitta. „Tých má každá kozmická loď nadostač v zásobe.“ Tentoraz zasa Norbert doplňoval Sagittu: „Pokiaľ ide o jadrové palivo či takzvaný štiepny materiál, stáva sa, že pri zložitejšom a dlhšom manévrovaní flotíl sa jeho zásoba predčasne vyčerpá. Predovšetkým stíhačky asteroidov majú vysokú spotrebu energie. Ich akcie sa totiž vo väčšine prípadov nemôžu uskutočňovať bezpohonným, zotrvačným letom. Najmä v blízkosti „vesmírneho odpadu“, ako zvykli nazývať mikrometeoroidy a meteoroidy, ustavične sa striedajú rýchlosti — zrýchľovanie a spomaľovanie. Okrem toho pri odstreľovaní meteoroidov, ich ničení sústredenou paľbou laserových diel, spotrebuje sa enormné množstvo energie.“
Okolo chemičky, lekárky a kozmoradistu utvorila sa medzitým skupina poslucháčov, ktorí sa zapojili do debaty. Vyslovovali sa dohady o tom, čo ich najviac zaujímalo — kedy sa po prvý raz stretnú s meteoroidrni.
Filitra Gomová sa domnievala, že napriek moderným technickým zariadeniam budú musieť čakať celé mesiace, kým stretnú takýto vesmírny objekt. Dôvodila, že podľa počtu pravdepodobnosti stretnutie s meteoroidom je otázkou veľmi dlhého časového rozpätia. V duchu sa totiž teoretickými výpočtami utešovala. Zavše si musela priznať, že sa inštinktívne bojí takéhoto stretnutia. Navonok však usilovala sa nedávať to najavo v spoločnosti mužov, tých technických čarodejníkov a suverénov tretieho tisícročia. Jej tmavé oči sa však mimovoľne rozširovali obavami, keď počúvala názory kolegov.
Kjóto Jokohata, pochádzajúci z územia Japonska, bol pilotom malej pomocnej rakety, zvanej Kolibrík, určenej na prieskum a pohotovostné operácie. Bol jedným z kozmických nováčikov na palube štyristoosmičky, ale činorodej energie mal za dvoch skúsených kozmonautov. Primerane svojej túžbe po činoch tvrdil, že už v priebehu niekoľkých týždňov vypátrajú celý roj. Najradšej by sa bol hneď vrhol do prvého kozmického dobrodružstva.
Aby vyhovela túžbe mladého Japonca, lekárka vyhlásila, že dozaista už v najbližších dňoch môžu očakávať akciu proti meteoroidom. Pritom huncútsky pozrela na brata. Norbert pochopil a dodal:
„Možno, že radar už v najbližších minútach zaregistruje daj akú vesmírnu črepinu!“
Jeho nápadne zdôraznené vyhlásenie všetkých rozveselilo a prepukli v srdečný smiech, v ktorom sa vybila aj posledná štipka napätia.
Filitre do smiechu nebolo. Zhrozila sa pri pomyslení, že už v najbližších chvíľach sa bude na nich rútiť jeden z bezpočetných vesmírnych bludárov, preletujúcich kozmickými rýchlosťami vzduchoprázdny priestor… Hmlisto si vedela predstaviť, akú hmotnosť a prieraznosť nadobúda aj nepatrné vesmírne teliesko pri takýchto rýchlostiach! Ak sa k tomu priráta ústretová rýchlosť ich lode, musel by ich prevŕtať ako guľka z pištole hrudku masla…
Hľadala útechu u skúseného atómového fyzika Para Bacosa otázkou, aký je jeho názor na možné stretnutie s meteoroidmi.
Bacosovi predkovia boli Maďari a jeho rodina žila dnes v juhoeurópskom kultúrnom okruhu. Patril už medzi ostrieľaných znalcov vesmíru, tretí raz sa zúčastňoval na stíhaní meteoroidov. Od toho času, čo pred ôsmimi rokmi akiste práve takáto zákerná „strela“ pripravila o život jeho najlepšieho priateľa a celú posádku výskumnej lode, pridal sa k Vesmírnej bezpečnostnej službe.
Bacos vycítil obavy mladej kozmonautky a vedel ich aj pochopiť. Nepatril k tým technokratom, čo bezmedzné verili technickej dokonalosti prístrojov tretieho tisícročia a stavali do úzadia ľudské pocity a emócie. Usúdil, že najrozumnejšie bude povedať pravdu tak, aby upokojil Filitru a nesklamal ani oduševneného Kjóta.
„Nebudeme sa nudiť,“ povedal isto a rozvážne. „Okolo Slnka krúžia milióny a milióny malých aj veľkých úlomkov planiet. Takmer všetky sa pohybujú v priestore medzi Marsom a Jupiterom na najvysunutejšom okraji ich obletovej dráhy okolo centra našej slnečnej sústavy. Okrem toho jestvuje asi tridsaťtisíc asteroidov, z ktorých doteraz zistili asi osemtisíc, a na tých sú už umiestené výstražné rádiomajáky. Naša rojnica stíhačov prehľadáva priestor medzi oboma planétami v šírke zhruba štyridsať miliónov kilometrov. Tie dva milióny kilometrov, ktoré delia od seba jednotlivé lode, sú pod ustavičnou kontrolou radarov.
Sotva teda prejde deň, aby sme neobjavili aspoň jeden meteoroid. Takrečeno ›en passanť, pomimoidúc, bez najmenšieho ohrozenia posádky zničíme ho laserovými lúčmi. Väčšina týchto telies preletúva v rovine ekliptiky, teda v rovine obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Preto aj flotila našich stíhačov pohybuje sa v tejto rovine.“
Bacos sa trocha vychýlil z kresla, aby rozpriahnutými pažami naznačil, ako sa pohybuje kozmická flotila pri pátraní. Rád používal názornú gestikuláciu, keď dačo vysvetľoval. A takúto príležitosť si naozaj nemohol dať ujsť.
„Podľa doterajších skúseností každý za jeden až dva mesiace objaví dokonca celý roj meteoroidov. Vtedy sa celá rojnica sústredí do hustejšieho radarového a laserového záberu.“
Pri týchto slovách predpažil ruky a dlane priblížil iba na niekoľko centimetrov, aby znázornil zhustenie rojnice.
„To býva pod hviezdami riadny ohňostroj! Všetky stíhače, vzdialené od seba iba niekoľkotisíc kilometrov, ženu sa ako svorka žralokov za rojom meteoroidov a podchvíľou vystreľujú ničivé lúče z laserových diel. Zasiahnuté meteoroídy iskria a žiaria neuveriteľnými svetelnými spŕškami, ich hmota sa rozpadáva, takrečeno mení sa na rozžeravené plyny, ktoré postupne hasnú. Takouto laserovou paľbou neprejde napokon ani jeden meteoroid. Rojnica…
Ďalší výklad atómového fyzika pretrhli tri jasné údery gongu. Bol to signál pre časť členov posádky prvej zostavy pohotovostnej služby, aby urýchlene prišli do veliteľskej centrály. Tu si nacvičenými pohybmi navliekli bezpečnostné kombinézy.
Každý kozmonaut na palube stíhača, či už technik alebo vedec, mohol vykonávať službu pri hociktorom zo štyroch riadiacich pultov. Hoci elektronické a kybernetické prístroje boli schopné automaticky riadiť let, v rozhodných situáciách človek im musel dávať pokyny alebo operatívne kontrolovať ich činnosť. V pokojných fázach letu inžinieri a technici zasa pomáhali vedcom v ich výskumnej práci.
Pre Para Bacosa údery gongu znamenali, že má hneď odísť do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov. Jednou z jeho úloh bolo dozerať na celý systém vytvárania umelej gravitácie a starať sa o jeho bezporuchovú činnosť.
Po celej dĺžke kozmickej lode boli umiestené zariadenia, ktoré vytvárali umelé gravitačné pole, takže vo všetkých priestoroch pôsobila sila príťažlivosti, ktorá sa prakticky neodlišovala od zemskej. Kozmonauti sa teda mohli pohybovať v normálnych podmienkach. Pri dlhšie trvajúcich letoch mala táto okolnosť zásadný význam pre riadnu činnosť ľudského organizmu. V minulosti, pri starších raketových systémoch, gravitácia sa vytvárala odstredivou silou rotácie lode okolo pozdĺžnej osi; to v mnohom komplikovalo let. Nová metóda vytvárania umelej príťažlivosti gravitačnými generátormi mala okrem toho výhodu, že silové pole sa dalo podľa potreby regulovať alebo zvislo na pozdĺžnu os lode, alebo súbežne s ňou.
Paro Bacos teda zastával jednu z najdôležitejších funkcií v pohotovostnej službe. Preto hneď po úderoch gongu odišiel do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov.
Keď boli všetci na svojich miestach, veliteľ Kerulen oznámil program operácii. Palubný rozhlas prenášal jeho hlásenie do všetkých priestorov lode.
Najprv treba urobiť menšiu korektúru letu. Loď sa odchýlila asi desaťtisíc kilometrov od plánovaného kurzu. To, pravďa, v kozmických podmienkach nebola veľká vzdialenosť. Korektúrou sa opäť dostanú do súlaďu s rovinou ekliptiky, po ktorej sa pohybuje celá kozmická flotila. Manéver nepotrvá ani štyri minúty. Potom zamieria veľkou krivkou na páťstodvadsiaty kozmický okruh. Budú na to potrebovať dvadsať minút a štyridsaťdva sekúnd. Rýchlosť letu prispôsobia rýchlosti flotily, čiže pribrzdia zo štyridsaťpäť kilometrov za sekundu na šestnásť. V závere brzdiaceho manévru dostanú sa do blízkosti SA-417. Nadviažu rádiové spojenie a pripravia všetko na vystriedanie. Kerulen ešte doložil, že v týchto chvíľach sú vzdialení od štyristosedemnástky asi stotridsaťtisíc kilometrov.
„Aký veľký bude faktor ›g‹ a s ním súvisiaci prírastok tiaže?“ spýtal sa inžinier elektronických zariadení Rádž Rajpúr sediaci pri obrazovkách radarov.
„Faktor g nedosiahne väčšiu hodnotu než jedna celá osem, „odpovedal mu africký matematik Oulu Nikéria, ktorý obsluhoval hlavný počítač a nepretržite preratúval dráhu letu.
Letová krivka mala byť teda dostatočne veľká; nik nebude musieť použiť kreslá proti preťaženiu — ani vtedy, ak budú v činnosti brzdiace dýzy predných agregátov. Telesná váha kozmonautov, ako vyplývalo z údaja jedna celá osem, sa ani len hezdvojnásobí.
Oulu Nikéria vstal od riadiaceho pultu počítača, aby rozdelil kontrolné karty pre jednotlivých pracovníkov v centrále. Odobral ich z formaxu, ktorý ich automaticky vytláčal po každom prepočte dráhy letu. Boli na nich dlhé kolónky čísel vopred udávajúcich hodnoty, ktoré sa v určitom čase ukážu na číselníkoch prístrojov, ak sa bude manévrovanie letu odvíjať podľa optimálneho plánu. Prípadné odchýlky musí každý pracovník hneď korigovať.
Kým jednotliví službukonajúci pracovníci sa vhĺbili do štúdia čísel, veliteľ pristúpil k pilotronu. Bolo to zariadenie v podobe písmena „U“, inštalované uprostred oválneho riadiaceho centra. Na matnom povrchu, aby operátora nerušili prípadné svetelné odblesky, bolo množstvo páčok, kontaktov, tlačidiel, číselníkov a najrozmanitejších kontrolných svetiel. Okrem toho niekoľko malých obrazoviek, osciloskopy, niekoľko mikrofónov, reproduktorov a slúchadlá.
Kerulen vzal kontrolnú kartu z počítača. Z jej údajov nadiktoval automatickému pilotovi nové parametre letu. Celá operácia trvala iba niekoľko minút, a tak ju veliteľ vykonal postojačky. Pretože do začiatku manévru ostávalo ešte trocha času, pohodlne si sadol do veliteľského kresla na otvorenej strane riadiaceho pultu.
V miestnosti vládlo teraz ticho. Iba pozornejšie načúvajúcemu neušlo občasné tlmené šťuknutie alebo klipnutie nepretržite pracujúcich automatických zariadení a vytrvalé tiché bzučanie formaxu, hlavného elektronického mozgu lode, zabudovaného do zadnej steny riadiacej centrály.
Kerulen po chvíli načiahol ruku k ovládaciemu prvku. Jasné osvetlenie v miestnosti sa plynulé znížilo takmer na štvrtinu. V pološere ešte väčšmi vynikli zelené, modré a červené osvetlené číselníky pilotronu, navigačného, pohonného, radistického a radarového panelu, formaxu a laserového dela, nazývaného helikon. Z mužov v bezpečnostných kombinézach bolo vidieť iba obrysy postáv. Kerulen sa skrútol na otočnom kresle k druhému krídlu pilotronu, aby stlačil ovládacie tlačidlá veľkej centrálnej obrazovky a vonkajších televíznych kamier.
Ústredná obrazovka zaberala väčšiu časť hornej polovice čelnej steny centrály. Bola široká päť metrov a dva metre vysoká. Tlačidlovou voľbou mohla sa na ňu prepojiť hociktorá televízna kamera umiestená na bokoch lode, takisto projekcie z radarov.
Obrazovka sa pomaly rozžiarila, čo, pravda, v podmienkach snímanej scenérie je trochu prehnané označenie. Skôr len tlmene blikala.
Pred kozmonautmi sa otvorilo vesmírne nekonečno. Na čiernom pozadí ostro vygravírované a nerozptyľované zemským ovzduším svetielkovali milióny a miliardy nesmierne vzdialených a ešte vzdialenejších hviezd. Svetelný lúč, najrýchlejší posol vesmíru, ktorý prebleskoval nekonečnými priestormi takmer tristotisíckilometrovou rýchlosťou za jedinú sekundu, letel roky, desaťročia, stáročia, ba aj tisícročia, kým dopadol na citlivú a zázračnú sietnicu ľudského oka — odzrkadľujúc nekonečne vzdialené deje, ktoré sa medzičasom pominuli.
Nik z prítomných neprehovoril; akoby nechceli rušiť majestát ohromujúcej vesmírnej scenérie, ktorá pripomínala závoj posiaty drobnými flitrami nedohľadných sínc, naveky zakliaty do meravej podoby.
Ubehlo niekoľko minút. Ostré cenganie naplnilo výstrahou všetky priestory lode a vnieslo určitý pohyb aj do riadiacej centrály. Bol to signál, že automatický pilot o niekoľko sekúnd začne meniť letový kurz.
Do záverečného ozvuku pilotronovej výstrahy vmiesilo sa akési duté šušťanie a tlmené hučanie. Začali pracovať atómové pohonné agregáty. Dýzy v zadnej časti lode vyvíjali reaktívny tlak a menili jej polohu v bezgravitačnom priestore.
Predok lode sa čoraz väčšmi nakláňal. Nehybný závoj hviezdnej panorámy začal sa na obrazovke presúvať. Jasnejšie, dobre viditeľné hviezdy v popredí, ktoré boli doteraz pri spodnom okraji obrazovky, presúvali sa do stredu, odtiaľ putovali ďalej a napokon znehybneli pri hornom okraji. Táto poloha netrvala dlho. Už po minúte hviezdy putovali späť a zastali na pôvodnom mieste.
Kozmická loď sa vrátila do predošlej polohy, ibaže o desaťtisíc kilometrov ďalej. Prvá časť letového manévru sa skončila. Loď sa presunula o vzdialenosť, ktorou sa odchýlila od roviny ekliptiky — pomyselného plochého kotúča, po ktorom Zem obieha okolo Slnka. Pre lepšiu orientáciu navigátorov kozmických lodí túto rovinu predĺžili od okraja obežnej dráhy Zeme až po okraj slnečnej sústavy, teda do priestorov planéty Pluto, ktorá vo vzdialenosti takmer šesť miliárd kilometrov obehne raz za dvestopäťdesiat rokov po vystredenej elipse okolo Slnka. Predĺžený kotúč rozdelili na jednotlivé sekcie, na takzvané slnokruhy či kozmické okruhy.
Muži v centrále teraz bez vzruchu a triezvo sledovali číselníky kontrolných prístrojov. Sústredene skúmali údaje a porovnávali ich s hoďnotami, ktoré ďodal počítač.
„Hodnoty sú doteraz v poriadku!“ oznamoval navigátor. Od ostatných pultov hlásili to isté. Úďaje, vopred vyrátané formaxom, súhlasili so skutočnými parametrami letu.
Iba hlásenie Rádža Rajpúra od radarového kontrolného pultu obsahovalo akúsi zmenu: „Častice mierne stúpajú z dvadsať na dvaďsaťseďem. Ostatné hodnoty v poriadku.“
Z hlásenia vyplývalo, že výskyt kozmického prachu, mikrometeoroidov o priemere niekoľkých tisícin až desaťtisícin milimetra, mierne stúpol. Meracie zariadenie, ktoré predtým registrovalo dvadsať nárazov mikrometeoroidov na kozmickú loď, zaznamenávalo teraz dvadsaťsedem. Jednako ukazováčik stupnice stál ešte hlboko pod úrovňou výstražnej značky.
Pre svoju nepatrnú hmotu mikrometeoroidy neboli schopné preraziť kryt kozmickej lode. Ich pohybová energia menila sa pri náraze na tepelnú; iba mikroskopická časť hmoty ochranného krytu, vyhotoveného zo špeciálneho kovu, pri náraze častice sa vyparila, „atomizovala“.
Novým signálom pilotron ohlasoval ďalší letový manéver. Širokým oblúkom doľava usmerňoval kozmickú loď na päťstodvadsiaty slnokruh, na kruhovú dráhu vo vzdialenosti päťstoďvadsať miliónov kilometrov od Slnka. Jasnej šie hviezdy v popredí obrazovky putovali pomaly zľava do pravého okraja. Zjavovali sa nové a nové, prešli obrazovkou a mizli za jej pravým okrajom. Miernou oďstredivou silou, pôsobiacou doprava, dalo sa vycítiť, že loď oblúkom zahýba ďoľava.
Navigátor vstal z kresla a podišiel k veľkému stolu, na ktorom boli rozložené hviezdne mapy. Starostlivo ich porovnával s hviezdnou projekciou televíznej kamery na centrálnej obrazovke. Napokon začal manipulovať s diaprojektorom. Zo zásobníka, ktorý na mikrodiapozitívoch obsahoval celý hviezdny katalóg, vytiahol snímku rovníkovej oblasti Mliečnej cesty a vložil ju do projektora. Snímka sa mala v určitej chvíli premietnuť na obrazovku a prekryť projekciu z televíznej kamery.
Pätnásť minút po začiatku druhej letovej operácie Kerulen prepojil na obrazovku predný radar. Vedel, že o niekoľko minút pozorné oko radaru zistí v smere letu neznámy objekt a vyhlási poplach…
Netrpezlivo čakal na tento okamih. Rozhodol sa, že členov posádky, predovšetkým nováčikov, poďrobí skúške. Pre istotu zablokoval laserové ďelo, ktoré bolo ustavične napojené na letovú automatiku a podľa situácie aj samočinne bolo schopné odstreľovať nebezpečné objekty. Uvedomoval si, že zablokovaním dela loď sa teoreticky stáva bezmocnou proti meteoroidom. Bol tu však ešte pilotron, samočinný pilot, ktorý pri nepredvídanom stretnutí automaticky vychýli loď z nebezpečnej dráhy. Okrem toho teraz sa už pohybovali v smere obvyklého letu rojov meteoroidov, ktorý bol súbežný so smerom otáčania slnečnej sústavy. Nebezpečenstvo prípadnej zrážky bolo teda minimálne.
Zablokovaním laserového dela Kerulen síce vypol automatickú protimeteoroidovú ochranu vlastného stíhača, no súčasne tým zaručil bezpečnosť štyristosedemnástky, ku ktorej sa približovali. Zapnutý radar, neodpojený od helikonu, bol by identifikoval SA-417 ako neznámy objekt a automaticky uvoľnil ničivé laserové lúče. V činnosti však ostával radar pilotronu.
Nič netušiaci navigátor pozorne sledoval obrazovku. Hviezdy sa teraz ledva badateľne posúvali. Oblúk, ktorý loď opísala v kozmickom priestore, bol čoraz miernejší a súbežnejší s predpísanou dráhou.
Od prostriedku horného okraja obrazovky až po jej pravý dolný roh vinula sa matne svietielkujúca stuha Mliečnej cesty. V pravom hornom rohu, v súhvezdí Lýry, žiarila najjasnejšia hviezda Vega. Už nie tak výrazne, no predsa zreteľnejšie spomedzi bezpočetného množstva mihotavých hviezdnych bodíkov žiaril Atair v súhvezdí Orla, Sirrah v súhvezdí Andromedy, Scheat v súhvezdí Pegasa a Fomalhaut v súhvezdí Južnej ryby.
Z dvadsiatich minút a štyridsiatich dvoch sekúnd, ktoré mal trvať manéver preletu lode na päťstodvadsiaty slnokruh, medzičasom uplynulo devätnásť sekúnd. Na konečné preskúmanie polohy navigátor uviedol do činnosti projektor smerujúci na obrazovku a vycentrovaný presne na pozdĺžnu os lode.
Na centrálnej obrazovke nastal zmätok: všetky hviezdy bolo vidieť dvojmo! Chaos sa postupne ustaľoval. Obe projekcie — z televíznej kamery aj z diaprojektora — začali sa pomaly prekrývať. Keď vzájomne celkom splynuli, kozmická loď dosiahla pozíciu na predpísanom slnokruhu.
Navigátor sa zrazu zháčil. Spoza ľavého okraja obrazovky vysúvala sa veľmi jasná hviezda, ktorá nijako nepatrila do tamojšieho súhvezdia! Práve sa presúvala popri hviezde G 77, v blízkosti galaktického Južného pólu. To predsa nie je možné?!
Nestihol sa ďalej čudovať. Do všetkých priestorov lode zaznelo ostré poplašné cenganie, zapnuté pilotronovým radarovým zisťovačom — protimeteoroidovou výstrahou. Všetci sa v kreslách rýchle pripevnili popruhmi.
Nastala chvíľa, na ktorú čakal Kerulen. Pozorne sledoval činnosť jednotlivých členov posádky.
Rádž Rajpúr sa bránil panike. Z celej sily zaťal zuby a prižmúril oči na dve úzke štrbiny. Odtrhol pohľad od veľkej obrazovky a prešiel na kontrolné prístroje. Šípka merača vzdialenosti sa prudko vyklonila doprava a zastala pri údaji „60 000 km“. Ako to býva v nečakaných situáciách, nečakane sa mu vynoril pred očami obraz jeho životnej družky Intry: veľké mandľovohnedé oči s dlhými obrvami, čierne havranie vlasy hladko sčesané dozadu, čokoládovohnedá tvár a štíhla postava vo voľne splývajúcom šate indickej domoviny…
Údaj šesťdesiattisíc kilometrov ho nástojčivo prinavrátil do skutočnosti. V zemských podmienkach by sa každý zasmial nad „nástojčivosťou“ takejto vzdialenosti, lenže v kozmických priestoroch to bola vzdialenosť minimálna. Opäť sústredený na prístroje s potláčaným vzrušením oznámil situačnú správu: Stíhač sa približuje k neznámemu objektu, letiacemu rýchlosťou šestnásť kilometrov za sekundu, čo je relatívne pomaly. Podľa momentálnych výpočtov formaxu mali by teleso dostihnúť asi o dvadsať minút.
Znovu nedôverčivo skontroloval údaje o smere letu, rýchlosti, veľkosti a tvare objektu, ktorý zachytil radar. Jeho tvár strácala napätý výraz a očividne sa rozjasňovala.
Medzitým sa matematik Oulu Nikéria usilovne zvŕtal v otočnom kresle pri centrálnom počítači. Mocná postava, pevne sa zapierajúca do bočníc kresla a zľahka naklonená dopredu, pôsobila dojmom pružiny napätej na vymrštenie. Zrak podchvíľou spočinul na veliteľovi — bol pripravený v okamihu vykonať rozkazy. Ale pripravenosť po chvíli ustúpila nemenšiemu začudovaniu: veliteľ vôbec nepôsobil dojmom človeka, ktorý by sa chystal vydať havarijné príkazy! S nehybnou tvárou pokojne sedel pri pilotrone.
Oulu Nikéria dychtivo načúval tichému bzučaniu formaxu. Elektronický mozog lode zotrvával pri obvyklom tóne. Vo chvíli vrcholného nebezpečenstva bol by tento ústredný počítač, spätý s automatickým pilotom, určite prenikavejšie bzučal, lebo by musel vykonávať čoraz väčší počet operácií.
Vo chvíli, keď sa ozvalo poplašné cenganie, vymrštili sa pri riadiacom pulte pohonných agregátov dve ruky. Salamma el Durhám, inžinier elektroniky, pochádzajúci z arabského kultúrneho okruhu, chcel inštinktívne strhnúť páky brzdiacich dýz. Na polceste mu ruky klesli; uvedomil si, že pilotron spojený s počítačom bol by v zlomku sekundy rozhodol zaňho a včas reagoval na situáciu. Ani sa nenamáhal zopnúť si široký protiodstredivý bezpečnostný pás, ktorý chránil kozmonautov pred vymrštením z kresla pri prudších manévroch alebo pri prudšom zabrzdení lode.
Celé dianie bolo mu akési ľahostajné.
Zato skúsenému kozmonavigátorovi niekoľko sekúnd po vyhlásení poplachu blyslo hlavou, že reflex nemôže byť nič iné ako stíhačka štyristosedemnásť! Mimovoľne sa usmial: záhadné teleso pri G 77 nie je nijaká hviezda, lež obrys pomerne veľkého kovového objektu, dozaista kozmickej lode, ktorú mali vystriedať.
Medzičasom sa obidve projekcie na centrálnej obrazovke navzájom dokonale prekryli.
„Loď vmanévrovala do päťstodvadsiateho slnokruhu. Nový kurz je v poriadku,“ zahlásil navigátor pokojným hlasom a vypol projektor. Potom huncútsky pozrel na veliteľa, ktorého zámer od prvých chvíľ pochopil, a doložil:
„Koniec poplachu — pohov!“
Kerulen sa usmial a kývol uznanlivo navigátorovi. Bol spokojný s priebehom poplachovej skúšky. Ani jeden z mužov v riadiacej centrále nepodľahol panike z prekva — penia, nik nekonal neuvážene. Každý síce reagoval svojím spôsobom a temperamentom, ale zodpovedne, s prehľadom. Iba el Durhám mu robil isté starosti. Všimol si, že inžinier sedel v kresle s nezopnutým bezpečnostným pásom a bol apatický.
Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu: „Objekt identifikovaný ako stíhač asteroidov štyristosedemnásť. Situácia normálna.“
Pred začiatkom manévru stíhača asteroidov Filitra Gomová opustila spoločenskú halu a odišla do svojej kabíny. Ešte celkom neprekonala strach z meteroidov. Ani výklad skúseného Para Bacosa ju nezbavil zvyškov neistoty. Rozhodla sa napísať niekoľko listov — rodičom, bratovi, sestre. Myšlienky na domov a blízkych akiste zaženú jej obavy.
Vedela, že jej listy prevezme štyristosedemnástka, ktorá ich dopraví na marsovskú hlavnú základňu. Stade poputujú kuriérnou raketou na Zem a do juhoamerického kultúrneho okruhu. O dva mesiace jej rodičia, ktorí bývali v utešenom dome neďaleko chýrnych vodopádov Iguacú, budú držať v rukách jej vlastnoručne písaný pozdrav z ďalekých vesmírnych končín. Pravda, mohla použiť aj rozhlasovú kozmickú poštu, ale na tú bude mať dosť príležitosti v budúcich desiatich mesiacoch.
Rada využívala zvyklosť minulých stáročí. Vlastnoručne písaný list mal osobitné čaro, nestrácal osobnú intimitu ani pri kozmických vzdialenostiach. Aj pri pobyte na Zemi ručne písaná korešpondencia v porovnaní s módnymi diktafónovými odkazmi zdala sa Filitre nenahraditeľnou. Generácie tretieho tisícročia zachovali si tento zvyk i pri najmodernejších komunikačných prostriedkoch — diktafóne, skriptofóne, malej elektronickej pamäti, ktoré mal každý člen posádky k dispozícii.
Filitra kráčala dlhou hlavnou chodbou, ktorá viedla od veliteľskej centrály až k masívnej ochrannej stene, zabe — rajúcej zadnú časť lode. Z chodby sa vchádzalo nielen do obytných kabín a oddychových miestností, ale aj do laboratórií, dielní, technických zariadení a do zásobární, jedným slovom, do všetkých priestorov. Iba priestor za ťažkou sivou ochrannou stenou, ktorý zaberal asi pätinu stíhača, bol neprístupný — boli tu umiestené atómové agregáty. Vstup bol možný len za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Pre takéto prípady bol v bočnom výklenku úzky vstupný tunel, chránený masívnym krytom a celou sústavou protirádioaktívnych zariadení.
Hlavná chodba nebola účelne priamočiara ani jednotvárna, nebol to dajaký priechodný „tunel“ prerušovaný iba dverami alebo chodníkmi, ktoré odbočovali. Na radu psychológov architekti v spolupráci s konštruktérmi spestrili chodby zákrutami, špirálovými schodišťami, malými galériami, nadchodmi, výklenkami. Vybavili ju svetelnými efektmi, dekoratívnymi farebnými plochami, okrasnými rastlinami, obrazmi, plastikami. Pôsobila pestrým, oživujúcim a súčasne útulným dojmom; vizuálne podnety sa v nej ustavične striedali. V podmienkach dlhodobej kozmickej odlúčenosti bolo to veľmi dôležité.
Filitra vystúpila po osemnástich stupňoch schodišťa, ktoré viedlo k dvom bytom. Každý mal dve priestranné kabíny. Druhý byt bol prázdny, rezervovaný pre vedca, ktorý mal pri vystriedaní stíhača štyristosedemnásť prejsť na palubu ich lode.
Na konci chodby stlačila gombík v stene. Dvere sa pomaly a takmer nehlučne odsunuli. Keď nimi prešla, samočinne sa za ňou zatvorili. V jednej obytnej kabíne sa súčasne zažalo hlavné osvetlenie j svietilo len dovtedy, kým nezapla bodové osvetlenie nad podhlavnicou ležadlá. Navyknutými pohybmi zavesila kombinézu do šatníka a pohodlne sa vystrela.
Mala na sebe odpočinkový jahodovočervený oblek. Podľa predpisov hneď pri ležadle bol bezpečnostný kozmický skafander s kyslíkovým prístrojom. Pri poplachu si ho mohla navliecť rovno na hrejivú a pružnú syntetiku, ktorú mala teraz na sebe. Keby v prípade havárie bola náhle vystavená kozmickému chladu, vzduchoprázdnu alebo žiareniu, nemohlo by sa jej nič stať. Bezpečnostný odev bol dostatočnou predbežnou ochranou.
Počas letového manévru ležala uvoľnene. Ani nie preto, aby zmierňovala účinok odstredivých síl, ktorý bol tentoraz zanedbateľný, ako skôr preto, aby sústredila myšlienky na listy. Bratovi opíše predovšetkým základňu na Marse a technické zariadenia rakety. Sestru, ktorá bola bytovou architektkou, oboznámi s vybavením spoločenskej haly, hlavnej chodby a obytných kabín. Otcovi sľúbila napísať niečo o ľuďoch, ktorí žijú dlhé mesiace v izolovanom, umelom svete kozmickej lode. Mame napíše o bezpečnostných zariadeniach a opatreniach, aby nemala nijaké obavy.
Sled jej myšlienok prerušilo poplašné cenganie. Nostalgické predstavy o domove sa razom rozplynuli pod tlakom nebezpečenstva. Musí hneď do chemicko-technického oďdelenia! Mechanicky vykonávala naučené pohyby, ktoré už toľko ráz vyskúšala pri tréningových poplachoch.
Od okraja ležadlá odopla protiodstredivý pás. Na prevlečenie bezpečnostného skafandra vďaka rýchlouzáverom stačilo niekoľko pohybov. S kyslíkovým prístrojom zaveseným na opasku skočila k výklenku v stene kabíny. Z výklenka vieďla naďol priepaďovou šachtou sklzná tyč. Po pätnástich metroch sklzu mala pevnú pôdu pod nohami. Ocitla sa v úzkej chodbe, dlhej asi dvadsaťpäť metrov, ktorá rovno na pozdĺžnu os lode viedla pracoviskami chemicko-technického oddelenia. Priechodmi sa rýchlo dostala do hocktorej miestnosti; v každej boli určité agregáty.
Vo Filitrinej pracovni boli čerpadlá chladiacej tekutiny, stroje na regeneráciu ovzdušia a vyrovnávače atmosferického tlaku. Mala na starosti aj akumulátory núdzového elektrického napájania a hotové dielce na utesnenie prípadných trhlín.
Tak ako ona aj ostatní členovia posádky, ktorí vo chvíli poplachu nemali službu v riadiacej centrále, náhlili sa na svoje pracoviská. Ozývali sa rýchle tlmené kroky, kdesi 27 klopli padacie dvere, v jednej z tlakových komôr zasyčal regulačný ventil.
Filitra stihla skontrolovať len niekoľko agregátov, keď zaznelo hlásenie o skončení poplachu a o tom, že objekt identifikovali ako SA-417.
Psychické napätie povolilo a uľahčené si vydýchla. Mimovoľne skontrolovala čas na náramkových hodinkách: od začiatku poplachu ubehli necelé dve minúty. Niekoľko dní po odlete zo Zeme si vyskúšala, koľko času potrebuje na to, aby sa pri poplachu dostala z kabíny do chemicko-technického oddelenia. Dokázala to za sedemnásť sekúnd, vrátane naviečenia bezpečnostného skafandra. Znovu si overila, že sklzná tyč je výborná pomôcka. Pritom rukavice bezpečnostných odevov spoľahlivo chránili ruky pred „spálením“ kože. Toto jednoduché, ale mimoriadne dômyselné zariadenie používali už v minulom tisícročí, napríklad v protipožiarnych centrálach.
Konštruktéri kozmickej lode vo všetkých priestoroch zabudovali priepadové šachty s takýmito sklznými tyčami. Vychádzali z celkom reálnej úvahy, že výťahy by mohli zlyhať, keby napríklad nebolo elektrickej energie. Sklzne tyče zabezpečovali maximálne rýchly prechod členov posádky z obytných priestorov na pracovisko.
Keď pilotron ohlásil brzdiaci manéver, Filitra opustila chemicko-technické pracovisko a chodbami sa dostala k jednému z troch výťahov. Chôdza bola teraz namáhavá. Akoby kráčala proti neviditeľnej tuhej mase, ktorá sa valila z prednej časti lode. To účinkovali brzďiace ďýzy, ktoré spomaľovali let.
Keď sa Filitra konečne dostala do kabíny, na ležadle vyčkala, kým sa skončil brzdiaci manéver. Potom si sadla za stolík, aby napísala listy svojim milým. Úhľadných riadkov vytrvale pribúdalo. Ruka odvyknutá od tejto činnosti občas si musela oddýchnuť.
V kabíne vládlo príjemné teplo a ticho. Iba klimatizačné a tlakové zariadenie ticho šušťalo.
Vystriedanie v kozme
KATAPULT — LOĎ MLADEJ GENERÁCIE — HOSŤOVSKÝ DARČEK — VODIACI RÁDIOSIGNÁL — ROZLÚČKA HENRYHO LORCESTERA
Stíhačka asteroidov štyristoosem dosiahla operačnú pozíciu na päťstodvadsiatom slnokruhu. Znížila rýchlosť a prispôsobila ju rýchlosti rojnice ostatných stíhačiek štvrtej kozmickej flotily. Bolo ich doveďna ďvadsaťjeden. Vo vzdialenosti štyristopäťdesiat kilometrov pohyboval sa teraz stíhač asteroidov štyristoosem súbežne so štyristose-demnástkou, ktorú mal vystriedať.
Pri radistickom a radarovom pulte vládla horúčkovitá činnosť. Norbert Franken nadviazal spojenie a velitelia oboch lodí boli odteraz v ustavičnom kontakte. Dohodli sa, že formality s odovzdaním služby sa uskutočnia na palube stíhača asteroidov štyristosedemnásť.
Franken bol vo svojom živle — maximálne využitie rozhlasových zariadení vždy ho uspokojovalo. Obe lode v nepretržitom slede vysielali letové údaje a rozsiahle vedecké informácie. Štyristosedemnástka odvysielala informácie o celom bádateľskom pôsobení minulých mesiacov, ktoré na štyristoosmičke preberali do záznamov elektronických knižníc a archívov. Kybernetická pamäť bola schopná prijať priam neobmedzené množstvo takýchto údajov a v prípade potreby znovu ich vydať v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto záznamy boli nevyhnutné, aby vedecký tím striedajúcej lode mohol organicky nadviazať na bádateľskú činnosť predchodcov.
Medzi učencami boli profesor Timofej Mirsanov, vedúci bádateľskej práce na palube štyristoosmičky. Bol špecialistom na antičastice. Vytýčil si úlohu vypátrať ich v kozmickom žiarení a dôkladne preskúmať. Na Zemi sa už podarilo dokázať existenciu antičastic a na krátky zlomok času umele ich vytvoriť pomocou obrovských urýchľovačov. Na dôkladnejšie preskúmanie to bolo málo. Mirsanov chcel získať väčšie množstvo antičastíc priamo z vesmíru, z ich prirodzeného a najpôvodnejšieho prostredia. Najväčším problémom bolo udržať antičastice vo vznášavom bezdotykovom stave, prepravovať ich a pracovať s nimi pomocou silných mikromagnetických polí. Tieto problémy chcel riešiť profesor Mirsanov spoločne s mladým anglickým bádateľom Henrym Lorcesterom, ktorý mal v oblasti antičastíc veľké skúsenosti.
Horúčkovito sa pracovalo aj pri prednom katapulte, kde pripravovali na štart prieskumnú raketu. Pilot Jokohata mal dopraviť profesora Mirsanova a navigátora na palubu štyristosedemnástky, aby zastupovali veliteľa pri vystriedacích formalitách. Kerulenovou povinnosťou bolo nikdy neopustiť palubu vlastnej lode. Pri spiatočnom lete mali priviezť Henryho Lorcestera, nového Mirsanovovho spolupracovníka.
Zástupcovia štyristoosmičky mali pre posádku stíhača, ktorý mali vystriedať, osobitné prekvapenie: čerstvé ovocie zo Zeme! Po dlhých mesiacoch kozmického odlúčenia bude to bezpochyby vzácnosť. Kontajnery s ovocím boli už uskladnené na palube Kolibríka. A na dôvažok ďalšie prekvapenie: čerstvé kvety!
Počas dlhého letu a pobytu vo vesmíre kozmonauti nepostrádali ovocné dary prírody. Každá raketa pred odletom zo Zeme alebo zo základne na Marse mala nimi zaplnené konzervačné priestory. Už dávno bolo možné presne dávkovanou chladiacou technikou a rozličnými ožarovacími metódami takmer neobmedzene dlho udržiavať výživnú hodnotu a základné chuťové vlastnosti potravín. No ani najmodernejšie metódy a najdokonalejšia technika nedokázali uchovať na dlhý čas neopakovateľnú chuť a vôňu čerstvého ovocia.
Jokohata už netrpezlivo sedel za riadiacim panelom. Konečne mal príležitosť uskutočniť prvý samostatný kozmický výlet! Preto sa nevedel dočkať chvíle, keď ho budú katapultovať z trupu veľkej materskej lode a zacíti jemné vibrovanie agregátov poháňaných termochemickými palivovými článkami.
Konečne sa zjavili obaja spolucestujúci. Sprevádzal ich veliteľ Kerulen a matematik Oulu Nikéria, ktorý mal plné náručie čerstvých kvetov zo Zeme. Profesor a navigátor sa pomaly presunuli vstupným otvorom do rakety. V pomerne hrubom kozmickom obleku pohybovali sa nemotorne a tápavo. Hoci kabína rakety bola dokonale hermetizovaná a chránená aj proti kozmickému žiareniu, všetci museli mať na sebe kozmický skafander. Z bezpečnostných príčin to bolo nevyhnutné, pretože malá prieskumná raketa nemohla byť vybavená všetkou technikou. Ešte pred uzavretím rakety podal im veliteľ do kabíny malú kazetu; obsahovala korešpondenciu členov posádky, okrem iných aj listy Filitry Gomovej. 31 Mirsanov a navigátor zaujali miesta za pilotom. Pripútali sa a do kruhovej golierovej obruby skafandrov nasadili si a upevnili priehľadné kukly. Oknom kabíny mohli pozorovať, ako Kerulen a Nikéria opúšťajú katapultovací priestor. Veliteľ ešte raz zdvihol ruku na pozdrav a Nikéria s úsmevom zaželal trom mužom v rakete, ktorí boli teraz spojení len rádiovými vlnami s okolím: „Zlomte väz!“ Bol to tradičný pozdrav z praveku leteckej dopravy, ktorý práve opakom vyjadroval želanie, aby pilotov nepostihla havária. Kde boli tie časy, keď nad Zemou vrčali prvé lietadlá s drevenými konštrukciami trupov polepených plachtovinou! Ale pozdrav pretrval veky.
Padacie dvere na komore, v ktorej raketa čakala na katapultovacej sklznici, zavreli sa hermeticky za odchádzajúcimi. Kolibrík s tromi mužmi na palube osamel. V miestnosti vládlo niekoľko sekúnd otupné ticho, kým čerpadlá so sykotom nezačali vysávať vzduch z komory. Keď sa dekompresia skončila, pred raketou sa otvorilo čelo stíhača a ukázala sa uhľovočierna výseč vzduchoprázdneho vesmíru. S ľahkým fukotom unikli do vesmírneho vákua posledné zvyšky atmosféry. V nasledujúcich okamihoch, so zrýchlením 5 g, katapult vymrští raketu z materskej lode do vesmíru. Na niekoľko sekúnd hmotnosť tiel kozmonautov sa zvýši na päťnásobok.
V kabíne Kolibríka zažiarilo štartovacie signálne svetlo, ktoré zalialo priestor rubínovočerveným osvitom. Stlačením gombíka každý osobitne oznámil automatike rakety, že je pripravený. Tým sa súčasne uvoľnila štartovacia rampa.
Mirsanov zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a potom polovicu vzduchu znovu vypustil z pľúc. V tom okamihu ho zasiahol neviditeľný úder. Akási obrovská päsť ho železnou silou vtláčala do kresla, cítil, že nepohne ani malíčkom. Hlava v priezračnej kukle akoby bola kliešťami zovretá na zátylkovej opierke. Dych bol beznádejne zaseknutý kdesi v hrudníku. V týchto chvíľach prudkého zrýchlenia a preťaženia vždy znovu mu bola komická a súčasne ho hnevala úplná fyzická bezmocnosť. Pilotovi a navigátorovi, pochopiteľne, vodilo sa rovnako.
Tak, ako ich neviditeľná obria päsť náhle pritlačila, zrazu aj povolila. Mirsanov znovu otvoril oči. Obkolesovala ich kozmická temnota. Iba slabé trblietanie hviezdnych bodíkov viselo na nekonečne vzdialenom pozadí. Matné osvetlenie stupníc na ovládacom pulte sa miesilo do mdlého šerosvitu. Oči si pomaly privykali na nové podmienky.
Malá prieskumná raketa rýchlo zväčšovala svoj náskok pred materskou loďou. Mirsanov sa obzrel. Z ich štyristo-osmičky už nebolo vidieť nič — bola ďaleko, veľmi ďaleko za nimi. Navigátor sedel vedľa neho bez pohnutia a zdalo sa, že ešte celkom neprekonal pocity z odstreďivého preťaženia pri štarte. Zato Jokohata už usilovne, i keď s námahou obsluhoval prístroje. Dostať ruku ta, kde ju chcel mať, v bezváhovom stave vôbec nebolo jednoduché. Prieskumná raketa nemala zariadenie na vytváranie umelej gravitácie. Ruky pilota neraz zišli mimovoľne nabok od ich cieľa. Svalstvo bolo navyknuté pracovať v normálnom prostredí. V bezváhovom stave človek preto vynakladal priveľa energie; keďže chýbal „gravitačný odpor“, ruky vykonávali toporné nárazové pohyby. Len postupne našiel pilot správny svalový výkon aj pohybový rytmus. Mirsanov a navigátor to mali podstatne jednoduchšie — mohli pokojne seďieť.
Asi dve minúty raketa letela bez pohonu, katapultovacou zotrvačnosťou. Len potom pilot zapol pohonné agregáty. Žltkastobiely odblesk zozadu ožiaril kabínu. Jokohata opatrne manipuloval ovládačom pohonných dýz; ich meniteľná poloha určovala smer letu.
Profesor z nedostatku inej činnosti skúmavo pozoroval hviezdnu oblohu. Nevedel sa orientovať, či raketa odbočuje doprava, alebo doľava. Pokiaľ mu to dovoľovalo pripútanie, opatrne sa predklonil a nazrel pilotovi ponad plece. Prístroje ukazovali, že raketa zľahka zabočuje doprava.
„Tu Kolibrík, tu Kolibrík! Katapultovanie v poriadku. Pohon v činnosti. Zabočujeme doprava, prosíme o vodiaci rádiosignál.“
Týmto hlásením Jokohata nadviazal spojenie s materskou loďou. Potreboval teraz takzvaný vodiaci rádiosignál, čosi ako neviditeľnú niť, pozdĺž ktorej sa bezpečne dostanú k cieľu.
„Haló Kolibrík! Tu Franken. Letíte správne, kontrolujem vás radarom. Dávam vodiaci signál. Pozor, rátam kurzovú diferenciu: osemnásť — dvanásť — ďeväť — sedem — päť — štyri — tri — dva — dva — jedna, jedna, jedna — nula.“
Mirsanov sledoval, ako Jokohata po číselných údajoch z materskej lode pomocou merača vodiaceho rádiosignálu upravoval let rakety na správny smer. Bolo priam pôžitkom pozorovať pilotovu činnosť, ktorá ho celkom zaujala akoby osobne splynul s raketou a jej mechanizmami.
Merač vodiaceho rádiosignálu bola vlastne obrazovka veľkosti dlane so štyrmi kruhmi a stredovým krížikom. Keď Franken rátal do „štyroch“, obrazovka začala slabo žiariť. Raketa sa približovala k dráhe udanej vodiacim rádiosignálom. Pri údaji „tri“ žlto sa rozsvietil vonkajší kruh, pri „dvoch“ oranžovo zažiaril suseďný. Jemnými pohybmi ovládača pilot nasmeroval raketu na správny kurz. Pri údaji, Jedna“ červeno zasvietil vnútorný kruh a pri „nule“ zeleno stred obrazovky. To signalizovalo, že raketa teraz letí presne podľa voďiaceho rádiolúča.
Kolibrík v ostrom uhle nalietaval na dráhu štyristosedemnástky a mal ju preťať ďaleko preď loďou. Keď dosiahnu tento bod, prejdú na vodiaci rádiosignál stíhača asteroidov štyristosedemnásť, pribrzdia rýchlosť a budú vyčkávať, kým ich veľká loď neďostihne a nevpustí ďo pristávacej a katapultovacej komory.
Asi po desiatich minútach ozval sa z palubného reproduktora iný hlas:
„Pozor, Kolibrík! Tu stíhač štyristosedemnásť. O tridsať sekúnd prejdete na našu dráhu.“
Jokohata už čakal na hlásenie radistu. Bez meškania sa ohlásil:
„Haló, štyristosedemnásť! Tu prieskumná raketa štyristoosem. Sme pripravení.“
A potom si obe kozmické plavidlá v rýchlom slede vymieňali informácie o letových údajoch. V duchu si Mirsanov uvedomoval, že táto hra čísel a vzorcov pilotážnej techniky je preňho takmer nezrozumiteľná. Obdivoval Jokohatu, ktorý všetko bravúrne ovládal, očividne bol vo svojom živle.
V týchto chvíľach smerová obrazovka pôsobila chaotickým dojmom: striedavo vzbíkali a zhasínali farebné kruhy — akoby sa na obrazovke rozpútala miniatúrna búrka. Postupne sa všetko upokojovalo a dostávalo do súladu. Štyri farebné kruhy sa rozpadli na polkruhy oddelené zvislicou stredového krížika. Na ľavej polovici obrazovky kruhy putovali znútra na okraj, čo bol neklamný znak, že raketa sa čoraz väčšmi odchyľuje od vodiaceho signálu materskej lode. Na pravej polovici sa odohrával opak: polkruhy žiarili postupne od okraja do stredu, až napokon „zasvietil zelený stred.
Kolibrík teraz letel pozdĺž vodiaceho rádiosignálu štyristosedemnástky ďaleko pred ňou. Jokohata prepojil pohon na predný agregát, ktorým silne pribrzdil let. Po dvoch minútach rýchlosť rakety sa natoľko zmenšila, že sa štyristosedemnástka zozadu rýchlo približovala.
„Haló, Kolibrík!“ ozvalo sa po chvíli. „Sme od vás vzdialení už len niekoľko kilometrov. Naša sekundová rýchlosť je šestnásť nula sedemdesiattri. Musíte opäť nepatrne zrýchliť na šestnásť nula sedemdesiatdva.“ Jokohata presne splnil pokyn a zrýchlil let. Po chvíli kabínu prudko ožiarilo sústredené svetlo reflektora prichádzajúce zozadu. Hlavný svetlomet kozmickej lode hľadal v temnote malú raketu. Ostro rozžiarený kotúč sa krok za krokom približoval, až sa napokon nad kabínou Kolibríka pomaly vysunula predná časť mohutnej lode…
Muži v prieskumnej rakete zacítili náraz. Spojovací magnetický mechanizmus zapadol. Veľká loď vtiahla do svojich útrob kozmický čln. O chvíľu sa pristávacia komo — ra hermeticky zatvorila a čerpadlá vohnali do nej vzduch normálneho atmosferického tlaku. Zažiarilo stropné osvetlenie.
Konečne si mohli odopnúť bezpečnostné pásy, vyzliecť kozmické skafandre a jeden za druhým sa pretisnúť vstupným otvorom. Boli zasa v normálnych gravitačných podmienkach. S úľavou si povystierali údy.
Do miestnosti práve vchádzali niekoľkí členovia posádky. Srdečne si stisli ruky a vymenili prvé dojmy.
Jokohatu, Mirsanova a navigátora viedli k veliteľovi lode. Ale ten im už sám prichádzal v ústrety hlavnou chodbou. Bol to prekvapujúco mladý muž, ledva tridsiatnik. Dozaista mimoriadne schopný, keď ho v tomto veku vymenovali za veliteľa stíhača.
Privítal ich s mladíckym úsmevom. Bez veľkých formalít schytil pilota a navigátora pod pazuchy a viedol ich do veľkej spoločenskej miestnosti, ktorá v mnohom pripomínala halu etiky na štyristoosmičke.
Miestnosť bola plná. Predovšetkým tu boli pracovníci, ktorí práve nemali službu. Niektorí sa aj slávnostne vyobliekali. Ostatní mali na sebe biele pracovné plášte, sivé montážne overaly alebo zelené pohotovostné kombinézy. Zrejme sa sem ponáhľali priamo z pracovísk.
Profesor Mirsanov s údivom zisťoval, že nielen veliteľ, ale aj posádka, vedci a technici, sú napospol mladí ľudia. Zišlo mu na um, že sú vlastne na palube kozmickej lode mladej generácie. Kvitoval, že je to veľkolepý pocit, keď sa mladí ľudia, ďaleko od domovskej planéty, dali plne do služieb vedy a bezpečnosti kozmických letov.
„Priatelia!“ zvolal mladý veliteľ a energickým pohybom ruky utíšil vravu v miestnosti. „Hodina nášho návratu na Zem sa priblížila. Pracovníci zo striedajúceho stíhača asteroidov prišli prevziať naše úlohy. Srdečne ich na našej palube vítame!“
Halou sa rozľahol spontánny potlesk. Veliteľ chvíľu vyčkal a s huncútskou iskierkou v očiach dodal:
„Predpokladám, že je vám veľmi ľúto, že sa musíte vrátiť na Zem. Istotne by ste veľmi radi ostali ešte rok v prekrásne nedohľadnom, vzduchoprázdnom a tmavom vesmíre — ak sa nemýlim!..“
Po týchto slovách prepukla naozajstná haravara. Mladí kozmonauti vyhrážavo, otvorene protestovali, podaktorí sa smiali. Mirsanov začudovane pozeral okolo seba. Domnieval sa, že nálada na tejto lodi a vzťah k veliteľovi nie sú práve najlepšie. Ale vzápätí sa mu zasa zdalo, že celý tento hluk je vopred dohodnutá hra. Takto spontánne a bezstarostne sa môžu správať iba mladí ľudia, ktorí si dobre rozumejú. Začal chápať, že tento absolútne neformálny spôsob vzájomného styku vniesol medzi posádku sám veliteľ. Akiste žartovnou mysľou chcel mladým ľuďom pomôcť, aby ľahšie prekonávali občasné depresívne stavy a túžbu po domove, ktoré človeka po toľkých mesiacoch pobytu vo vesmíre prepadávajú. Aj neskôr si overil, že na tejto lodi vskutku nechýba žart, veselá myseľ a optimistická súdržnosť.
Veliteľ sa pri haravare pobavene uškŕňal a vyčkával. Keď protesty konečne ustali, ktorýsi z členov posádky si vyžiadal ticho.
„Aby ste nemali skreslený dojem o nás, chcel by som ešte čosi povedať. V uplynulých mesiacoch nebolo medzi nami ani jedného, čo by aspoň raz za deň nesníval o návrate na Zem. Byť zasa pod azúrovým nebom, dosýta sa vyšantiť pod hrejivými lúčmi slnka, behať po zelených voňavých lúkách a lesoch, načúvať spevu vtákov… Práve naopak, milí hostia, všetci sa už nesmierne tešíme na návrat!“
Ozval sa súhlasný dupot desiatok nôh. Mirsanov si lepšie pozrel mladého rečníka. Mal sviežu tvár, úprimný pohľad, športovo vytrénovanú štíhlu postavu. Jeho oblečenie bolo jednoduché a účelné. Cez ľavú ruku mal prehodený pracovný plášť.
„Súčasne však vieme,“ pokračoval, „že za jedenásť mesiacov, čo sme pôsobili v našej štvrtej flotile, nestihli sme uskutočniť všetky zámery, uspokojiť našu zvedavosť a bádateľské ambície. Preto mnohí z nás len neradi dávajú prácu z rúk. Mnohé doriešime a domyslíme na Zemi. Jedným slovom, všetci sa veľmi tešíme z návratu, ale keby to bolo potrebné, ostali by sme vo vesmíre ďalší rok.“
Všetci prikyvovali a nahlas vyjadrovali súhlas.
„Tento mladý muž, čo práve dohovoril, sa vracia s vami,“ povedal veliteľ a obrátil sa na Mirsanova. „Áno, je to Henry Lorcester. váš nový spolupracovník! Úprimne povedané, mnohí z vás mu závidia, že bude môcť pracovať po vašom boku.“
Profesor bol príjemne prekvapený. Neskrýval potešenie a vrelo potriasol mladému Angličanovi ruku: „Mimoriadne, vskutku mimoriadne ma teší, že vás spoznávam, Henry! Viete už, aké úlohy budeme spoločne plniť?“
Prv než mohol profesor dopovedať, veliteľ ho s úsmevom prerušil:
„Nie, priatelia, nedovolím vám hovoriť o práci! Budete mať celé mesiace na to, aby ste si pohovorili o spoločných výskumoch. Teraz vás chcem predovšetkým povodiť po lodi. Až štyristoosmička nastúpi na naše miesto, chcem, aby ste vedeli, že u nás bol vo všetkom poriadok.“
Keď veliteľ a Lorcester odvádzali profesora a navigátora na obchôdzku loďou a do laboratórií, aby sami posúdili doterajšie bádateľské výsledky, Jokohata dal prednosť spoločnosti ostatných členov mladej posádky. Imponoval mu ich nekonvenčný vzájomný vzťah a prístup. Od prvej chvíle sa cítil medzi nimi ako doma.
Obkolesili pilota. Už prvá otázka, ktorú mu položili, bola typická pre ich priamočiarosť:
„Nuž teda, čo ste nám doniesli na rozlúčku? Von s tým!“
Jokohata odpovedal protiotázkou:
„A čo by ste si želali?“
„Ticho, pilot, nič neprezrádzaj!“ ozvali sa niekoľkí z okolostojacich. „To je nápad: budeme hádať!“
Naraz bolo v miestnosti ticho.
„Chcela by som vidieť letiaceho motýľa,“ riekol jemný ženský hlas. „A ešte by som chcela pomrviť medzi prstami obilný klások…“
Mladý technik, čo stál oproti Jokohatovi, dohodil:
„Nemáš pre mňa okruhliak? Taký pekne vyhladený kremienok z potoka alebo morského brehu…“
Zavalitejší mládenec, stojaci viac v pozadí, keď zbadal, že sú želania čoraz sentimentálnejšie, chcel skrútiťreč na veselšiu nôtu a vyhŕkol:
„Nuž čo — je to jasné, doniesli nám tortu ako koleso od voza a vola opekaného na ražni!“
Všetci vyprskli v oslobodzujúci smiech z nezvyčajných jedáckych chúťok.
„Najmúdrejšie buďe, ak sa pôjdete sami pozrieť,“ odporúčal Jokohata.
To bol signál. Všetko sa vrhlo k dverám a von na chodbu. Vyzeralo to ako na bujných oslavách narodenín. Atmosféra strhla aj Kjóta. Spolu s ostatnými hnal sa opreteky po chodbe, prvý vbehol do katapultovacej komory a otvoril príchlop skladovacieho priestoru rakety. Ponad i popod jeho plecia čiahalo more rúk. Potom spoločne odnášali malé kontajnery.
S veľkým hurá privítali kvety, ktoré sa rozdeľovali ešte cestou. Predovšetkým ženy neskrývali nadšenie. Čerstvé kvety — zo Zeme! Všetci dychtivo vdychovali ich vôňu.
Keď sa znovu zhromaždili v spoločenskej hale, pustili sa otvárať kontajnery a odhaľovať prekvapenia. Pri jednom so všetkou vážnosťou a pompou sa odohrával slávnostný ceremoniál, pri inom zasa robili zaklínacie hókusypókusy. Bolo zaujímavé pozorovať, ako títo moderní čarodejníci chémie a fyziky radi sa vracajú k zvyklostiam dávnejšej minulosti. Bol to akýsi ventil proti pretechnizovanej dokonalosti.
Napokon jednému došla trpezlivosť a ráznym pohybom strhol veko. Ochkanie a achkanie bežalo zástupom…
Rovno navrchu ležali červenolíce jablká! Pod nimi v miskách z plastiky usmievali sa jahody. V inom obale hrušky, banány. A ešte v ďalšom ananásy, marhule. A slivky a hrozno… Postupne objavili všetky druhy ovocia a obdivovali ich.
Vskutku neočakávaný darček vniesol ešte viac veselia a nálady do celej spoločnosti. Pobiehali od jedného kontajneru k druhému, prinášali príbory, misky a tácne, na ktoré rozdelili ovocie. Jeho prenikavá vôňa sa miesila s vôňou kvetov. Jednotlivé stoly dali dovedna — nikomu neprekážalo, že v návale nadšenia ochotne odkrúcajú dlážkové príchytky proti náhlym gravitačným a odstredivým zmenám.
Kvety a ovocie naaranžovali na slávnostnej tabuli do efektných kytíc a kôpok. Napokon pridali fľaše prvotriedneho vína a poháre z krištáľového skla. Keďže všetci boli až príliš usilovní, museli chvíľu čakať, kým sa vrátia obaja hostia v sprievoďe veliteľa a Henryho Lorcestera.
Konečne sa zjavili v dverách uprostred stúpajúcej netrpezlivosti mladých nadšencov. Veliteľ s uznaním kvitoval úpravu tabule.
Malá slávnosť sa mohla začať — pre jedných rozlúčka s päťstodvadsiatym kozmickým okruhom, pre druhých úvod do niekoľkomesačnej vesmírnej odlúčenosti ďaleko od Zeme.
Profesor Mirsanov, ktorý sa ochotne prispôsobil mladíckej atmosfére, bez otáľania, ledva ho priviedli k jeho miestu za stolom, pozdvihol pohár:
„Mladí kozmonauti! Pri obchôdzke loďou som sa presvedčil, že hoci vám chýbajú skúsenosti, prácu ste konali mimoriadne svedomité. Jedným slovom, kozmickým krstom ste prešli na výbornú. Dvíham času na vaše výkony a šťastný návrat na Zem!“
Všetci spontánne vstali. Zavládlo slávnostné ticho, ktoré prerušoval iba štrngot pohárov. Mladí kozmonauti zrazu zvážneli. Možno práve preto, že boli predtým tak neviazané a úprimne veselí, inštinktívne vytušili vážnosť tejto chvíle.
Podľa dávneho ceremoniálu Mirsanov siahol za slávnostnými „rekvizitami“ — perom a atramentom, symbolmi právnej záväznosti, aby podpisom potvrdil dokument o vystriedaní kozmickej štyristosedemnástky.
„A teraz, keď ste už takrečeno právoplatne zbavení úloh a naša štyristoosmička nastupuje na vaše miesto, siahnite za plodmi Zeme!“ ponúkol všetkých srdečným gestom.
Mladý veliteľ ochotne zdvihol pohár na úspešnú prácu svojich nástupcov. Poďakoval sa za nádherné kvety a prekrásne ovocie. Potom krátko zhodnotil výsledky štyristosedemnástky počas služby v štvrtej kozmickej flotile.
Hoci nastupovali do vesmíru bez osobitných skúseností, svojím podielom prispeli k zníženiu nebezpečenstva meteoroiďov. Do dnešného dňa zničili sedemstošesťdesiatštyri meteoroidov. Počet odstrelov síce nebol rekordný, ale zodpovedal slušnému priemeru. Veliteľ kozmickej flotily ich okrem toho poveril aj inými úlohami. V dvoch prípadoch umiestnili výstražné rádiomajáky na asteroidoch, na dvoch planetoidoch prekontrolovali už fungujúce rádiomajáky a vymenili chybné súčiastky.
Slávnosť netrvala dlho, ale bola neobyčajne srdečná. Všetci mali výbornú náladu. Iba Henry Lorcester sa cítil akýsi stiesnený. Až teraz si naplno uvedomil, že sa neodvratne blíži chvíľa rozlúčenia s kolektívom, v ktorom prežil jedenásť dlhých mesiacov. Ovládla ho poplašná myšlienka, že by sa mal spolu s ostatnými vrátiť a spolu prežívať neopakovateľné pocity stretnutia s domovskou planétou! Vzápätí myšlienku zavrhol; teraz, keď sa už raz rozhodol pomáhať profesorovi Mirsanovovi vo výskume antičastíc, nemôže odstúpiť od záväzku.
Najbližší priatelia vycítili, čo sa v ňom odohráva, a usilovali sa uľahčiť mu naďcháďzajúcu rozlúčku. Iba niekoľkí ho odprevadili do katapultovacej komory, kde odpočíval Kolibrík.
Henry sa náhlil. Čím kratšia bude rozlúčka, tým lepšie preňho. Batožinu a osobné veci mal už v rakete.
Zato Jokohata úprimne ľutoval, že vystriedacie formality a rozlúčková slávnosť trvali tak krátko. Niežeby sa bol zle cítil v kolektíve vlastnej lode, lež mladá posádka štyristosedemnástky mu učarila od prvej chvíle.
Sadol do pilotážneho kresla. Hoci sa ešte nič nedialo, z mechanického návyku preletel pohľadom číselníky a vnútro kabíny. Za ním vstúpil navigátor. Mimo rakety bol ešte profesor a ich nový spolucestujúci Lorcester.
Posledné stisky rúk.
„Želám vám šťastný spiatočný let a čo najkrajší pobyt na Zemi,“ počul Jokohata profesorov hlas, ktorý sa naostatok prihovoril malej skupine sprievodcov.
Nadišla chvíľa, keď sa aj mladý veliteľ musel rozlúčiť s členom svojej posádky. Bol by klamal sám seba, keby si nahováral, že ho to neďojíma. Ale chlapsky sa premohol.
„Nuž Henry… Nestrúhaj takú tvár! Hlavu hore, borec, a nijaké nepríjemnosti s antičasticami! Dobre vieš, akú galibu môžu narobiť. Ak ti buďe ťažko, spomeň si na naše žartíky. Budeme na teba všetci často myslieť. Tak teda: do videnia o rok na Zemi!“
Obaja muži si pozreli rovno do očí a srdečne sa objali. Henry sa náhlivo zvrtol a vsunul sa do rakety.
Jokohata už-už chcel spustiť zatvárací mechanizmus, keď mu zrazu blyslo hlavou, že na čosi sa predsa len zabudlo: kazeta s korešpondenciou! Rýchlo ju podal von, kým hostitelia ešte neopustili katapultovaciu komoru.
Malá raketa osihotela. Za odchádzajúcimi sa nepriedušne zatvorili hrubé dvere. V pristávacej a štartovacej komore, ktorá bola vo všetkých kozmických lodiach umiestená v prednej časti, po predošlej haravare hlasov nastalo pusté ticho — až do chvíle, kým nezačalo pracovať odsávacie zariadenie.
Keď sa odsávanie vzduchu skončilo, čelný kryt katapultovacej komory sa otvoril a na Kolibríka zagánil čierny nekonečný vesmír s filigránskymi ohníkmi ďalekých hviezd.
Znovu zaúčinkovala neviditeľná obria päsť štartovacieho preťaženia. O niekoľko sekúnd sa všetko skončilo a raketa sa nehlučne šinula vpred kozmickou rýchlosťou. Náhodný cestujúci, pravda, bol by ochotne odprisahal, že stojí na mieste. V nekonečných vesmírnych rozmeroch, bez bližšieho porovnávacieho objektu, pozorovateľovi v kabíne sa zdá, že naozaj nehybne visí v kozme.
Neviditeľné nitky smerovacieho rádiosignálu materskej lode takrečeno poslepiačky viedli Kolibríka do materského prístavu.
Henry Lorcester, nový spolupracovník a asistent profesora Mirsanova, ocitol sa na palube stíhača asteroidov štyristoosem. Pred niekoľkými desiatkami minút stískal ešte ruku dávnym priateľom — teraz bol tu, v novom prostredí.
So zmiešanými pocitmi zvedavosti, ale aj určitej trémy, ktorá nebola cudzia ani technokratom kozmického veku, vyčkával spolu s ostatnými spolucestujúcimi, kým čerpadlá naženú ovzdušie do pristávacej komory.
Netrvalo dlho a dvere do komory sa otvorili. Vošiel veliteľ Kerulen sprevádzaný malou skupinou členov posádky. Pravda, sprvoti si vymieňali rýchle pohľady, ako to už býva, keď sa v kolektíve objaví nový človek. Ale bez dlhých formalít prijali Henryho medzi seba ako starého známeho.
Medzi vítajúcimi bola aj chemička Filitra Gomová. Nezaprela v sebe istú ženskú zvedavosť, veď vítala vlastne nového suseda, pretože Kerulen rozhodol, že Lórcesterovi pridelí obytnú kabínu hneď vedľa nej.
Bola navidomoči prekvapená vekom nového člena ich posádky. Nečakala síce dajakého učeného starčeka, ale ani mládenca. Na prvý pohľad sympatický, aj so svojimi nepredstieranými počiatočnými rozpakmi. Úprimný pohľad a pekná mužská tvár. Mala dojem, že medzi nimi preletela akási iskrička…
Keď sa zvítal s ostatnými členmi veliteľovej skupiny, odviedla ho do obývacích kabín. Predpokladala, že by chcel byť sám. Odložila teda na neskoršie svoj návrh povodiť ho po lodi. Netušila, že Lorcester v duchu húta nad príčinou jej zdržanlivosti. Pred kabínou sa s ním placho rozlúčila.
Po letmej obhliadke obývacieho priestoru, ktorý sa skladal z dvoch kabín, odložil batožinu a podišiel k clone zakrývajúcej okrúhly priezor v stene. Vedel, že za ňou ho oddeľuje hrubá vrstva pancierového skla od vesmírneho vzduchoprázdna.
Zapamätal si čas, keď jeho priatelia na štyristosedemnástke odletia smerom k Zemi. Chýbalo už len niekoľko minút. Samotnú loď síce neuvidí, ale aspoň štartovacie plamene jej pohonných agregátov.
Uviedol do činnosti mechanizmus, ktorý odsunul z priezoru stenovú clonu. Vypol aj osvetlenie kabíny. Obkolesila ho hustá tma. Iba v malom kruhovom poli v nekonečnej diaľke svetielkovalo niekoľko hviezdnych bodov. V kozmickom vzduchoprázdne chýbali lúčovité odblesky — hviezdne lampášiky akoby boli presne pozapichované do vesmírnej čierňavy.
Uvedomil si, že zrejme nie náhodou mu pridelili kabínu na tom boku lode, skade mohol pozorovať odlet svojich priateľov. Jeho noví spolupracovníci predvídavo mysleli aj na to. V prvotnej osamelosti a pri náhlej zmene prostredia bol to príjemný pocit.
Nečakal dlho. Presne v určenú chvíľu vo vzdialenosti stoviek kilometrov zažiaril malý ohník j eho bývalej materskej lode. Rýchlo sa predlžoval na tenkú stuhu. Jej pohyblivé čelo v niekoľkých sekundách zmizlo za okrajom zorného poľa.
Odlietajúca kozmická loď sa stáčala širokým oblúkom doľava. Pozdĺž celej flotily zamieri k Marsu, ktorý v tom čase na dvestodvadsiatom ôsmom slnokruhu prechádzal úsekom, v ktorom ležal ich operačný priestor.
V mozaike náhlych predstáv mihlo sa mu pred očami niekoľko tvárí bývalých spolupracovníkov a priateľov.
„…A nijaké nepríjemnosti s antičasticami!..“ Musel sa usmiať. Jeho bývalý veliteľ bol znamenitý človek a odborník! O rok sa zase zvítajú na Zemi. Toto vedomie ho nečakane vzpružilo, malá depresia smútku opadla.
Tam ďaleko rýchle blednúca stuha ionizovaných plynov bola už len jediným viditeľným znakom za odlietajúcim malým umelým svetom stíhača veľkoflotilového čísla štyristosedemnásť.
Galaktické sekundy
ZÁHADNÉ RÁDIOECHO — FRANKEN SLEDUJE FREKVENCIU 2010 MHz — EL DURHÁMOVA KOZMICKÁ TIESEŇ — PRVÝ METEOROID NA PALUBE
Kozmoradista Franken sedel v riadiacej centrále sám. Bolo krátko pred polnocou a loď automaticky riadil pilotron. Práve študoval zložitú tabuľku galaktických časov, ktorú mal rozloženú pred sebou na riadiacom pulte. Jeho zrak kĺzal pozdĺž jednotlivých riadkov a dlhých kolónok časových údajov.
Podľa pozemských meradiel galaktická sekunda trvá 9 dní a 12 hodín, galaktická hodina 9,1 roka, galaktický deň 218,4 roka, galaktický rok 230 miliónov rokov.
Isteže, boli to len relatívne čísla. Opierali sa o časomieru obehu slnečnej sústavy okolo stredu našej galaxie — Mliečnej cesty. Slnečná sústava potrebuje celých dvestotridsať miliónov rokov na jedno obehnutie stredu galaxie, obrovskej hviezdnej špirály pozostávajúcej z miliárd sínc a planét. Vedci predpokladajú, že slnečná sústava — Slnko, Zem a osem ostatných planét — doteraz asi pätnásť ráz obehla okolo stredu Galaxie. Podľa toho zemeguľa prežívala šestnásty galaktický rok.
To všetko boli enormné časové pojmy. Čo vlastne znamená taká galaktická sekunda, tých deväť a pol pozemských dní? Pri takých časových dimenziách ľudský život uplynie doslova za okamih. A jednako: aké obdivuhodné veci dokázal človek za niekoľko galaktických sekúnd!
Frankenovi by bolo dobre padlo filozofovať o týchto súvislostiach, ale zvyšovalo málo času. Rúčka centrálnych palubných hodín, ktorá svedomito odrátavala čas podľa pozemských meradiel, blížila sa k polnoci. Plynul aj galaktický čas na galaktických hodinách. Za jedinú sekundu opäť ubehlo vyše deväť pozemských dní. Presne o polnoci aj rúčka galaktických hodín poskočí o jeden dielik.
Pre Frankena tento okamih vždy znamenal čosi veľkolepé. Neopísateľný pocit: Ja, človek, vo vesmírnych pojmoch malá podenka, opäť som prežil galaktickú sekundu…!
Lenže skok sekundovej rúčky znamenal preňho aj povinnosť odvysielať zameriavací signál. Bol to stály tón prerušovaný v presných intervaloch. Všetky lode kozmickej flotily vždy pätnásť minút vysielali tento znak. Na Marse a na Zemi ho zachytávali a vyhodnocovali osobitné stanice. Presne o hodinu celá flotila signál opakovala. Zameriavacie centrály na Marse a na Zemi vždy po deväť a pol dni kontrolovali pozíciu raketovej rojnice v operačnom priestore medzi Marsom a Jupiterom. Dôvodov na vysielanie zameriavacieho signálu bolo niekoľko.
Podľa výsledkov signálového merania predovšetkým sa korigovali smerové antény veliteľskej základne na Marse. Tým sa zaručovalo, že kozmická rozhlasová pošta, relácie o vede, informáciách a zábave budú sa vysielať presne tým smerom, v ktorom práve bola flotila. Okrem toho mohli sa smerovo zacieliť výstražné rádiogramy o zistených kométach alebo o iných, ešte vzdialených zdrojoch kozmických nebezpečenstiev. Vzájomné spojenie vo veľkej miere teda slúžilo bezpečnosti kozmonautov.
Súčasné vysielanie zameriavacieho signálu všetkými loďami umožňovalo zisťovať aj priestorové rozloženie rojnice a pozíciu každého stíhača osobitne. Tieto údaje potreboval hlavný veliteľ základne na Marse, aby mohol koordinovať nasadenie nielen celých flotíl, ale aj jednotlivých lodí.
Norbert nastavil predpísanú frekvenciu. Posledné sekundy si odratúval: „Štyri — tri — dve — jedna — nula…“
V tom okamihu sekundová rúčka galaktických hodín poskočila o dielik dopredu. Aj hodiny zemského času, nastavené na nultý poludník v Greenwichi, ukazovali presne polnoc. Franken urýchlene stlačil gombík, ktorým uviedol do činnosti vysielač zameriavacieho signálu.
Pozorne načúval zvukom z prijímača. V rovnakom okamihu začala vysielať aj veliteľská loď. Bez toho, aby sledoval porovnávaciu prístrojovú automatiku, dobre vycvičeným sluchom kontroloval obe vysielania; jeho signár lové intervaly sa o zlomok omeškávali. Upravil nepatrný časový rozdiel. Zvukový záznam signálov, vysielaný z magnetofónového pása, bol teraz zosynchronizovaný s veliteľskou loďou. Ostávalo už len sledovať riadny priebeh celej štvrťhodinovej relácie.
Presne o nula pätnásť po polnoci záznam ustal. Franken mohol vypnúť všetky ráďiové zariadenia, ale vypol len vysielač. Rozhodol sa, že až do nasledujúcej relácie, ktorá sa mala opakovať o jednej hodine, bude si krátiť čas odpočúvaním rozličných vlnových rozsahov. Preňho, čo sa už v mládeneckých rokoch náruživo venoval rádioamatérstvu, bolo vždy mimoriadne zaujímavé odpočúvať vysielacie pásma.
Urobil si pohodlie. Povolil trocha zdrhovadlo bezpečnostnej kombinézy pri krku a pohodlne si vystrel nohy poď pultom.
Kdesi veľmi ďaleko slabo cipkali signály z výstražného ráďiomajáka — vystríhali kozmické lode pred asteroidom, na ktorom bol umiestený maják.
Ozvali sa cvrlikavé tóny. Boli to typické signály kozmickej rádiopošty. Jednotlivé písmenové znaky tejto korešpondencie boli časové zhustené ďo niekoľkých zlomkov sekúnd, takrečeno ďo mikrobodky, aká sa pred dávnymi desaťročiami používala v rádiotelegrafii alebo v špionážnej činnosti. Nasledovali tak rýchlo za sebou, že ľudské ucho ich vnímalo ako nepretržitý sled cvrlikavých tónov. Franken zapol dekóďer, ďešifrovač, ktorý impulzy zaznamenávané na elektromagnetickú pásku podľa potreby znovu rozložil na normálny časový priebeh, spomalil na normálnu rýchlosť a reproďukoval ako bežnú hovorovú reč. Vysielanie, ktoré zachytil, bolo určené výskumnej koz — mickej lodi operujúcej v priestore Jupitera. Loď mala pozorovať Jupiterove mesiace osem, deväť, jeďenásť a zisťovať, prečo obiehajú v opačnom smere než ostatných osem mesiacov tejto najväčšej planéty slnečnej sústavy. Záhaďa obehu Jupiterových mesiacov bola ďodnes neobjasnená.
Franken vymazal elektromagnetický záznam kozmickej korešpondencie a prešiel na inú frekvenciu. Zachytil výsledky meraní automatického rádioobservatória, ktoré z planéty Merkúr, obiehajúcej najbližšie k Slnku, pozorovalo gigantický žeravý streď našej sústavy. Údaje boli určené špecializovanému výskumnému ústavu na Zemi a obsahovali čerstvo namerané hoďnoty erupcií a mohutných protuberancií, výbuchov žeravej plynnej hmoty na povrchu Slnka hlboko zasahujúcich ďo okolitého vesmíru. Franken bol prekvapený, pretože v týchto končinách, ďaleko za ďráhou Marsu, takéto vysielanie zvyčajne nebolo možno zachytiť. Zrejme šlo tentoraz o osobitný prípaď elektromagnetickej reflexie, oďrazu vín, pri ktorom časť vysielaných signálov zemský povrch oďrazil späť ďo vesmíru, v tomto prípade ďo oblasti, kďe operovala štvrtá kozmická flotila.
Raďista ďumal, že až pri takýchto rozhlasových potulkách si človek uveďomuje, ako živo je vo vesmíre. Fyzicky nie najvyspelejší živočích, homo sapiens, silou svojho intelektu rozjasňoval vesmírne temnoty…
Zachytil spravoďajskú reláciu Zeme pre všetkých kozmonautov. Práve sa dozvedel, že Rada pre svetové stavby sa rozhodla vybuďovať v Beringovej úžine novú transkontinentálnu priehraďu so spojovacou cestou. Stará priehraďa z rokov 1982–1989 už nestačila na rastúcu premávku meďzi obidvoma veľkými kontinentmi — Euráziou a Amerikou.
Toto hlásenie Franken vlastne už poznal, zachytil ho v spravodajskej relácii pred dvanástimi hoďinami. Pretáčal stupnicu laďenia do iného pásma.
„Zachytil som meteoroid. Je veľký ako futbalová lopta, iba nie taký okrúhly. Vraciam sa…“ Dozaista to bol hlas pilota prieskumnej rakety susedného stíhača. Zrejme ho vyslali do priestoru, aby ulovil meteoroid zistený radarom. Často sa stávalo, že meteoroidy neničili laserovými lúčmi, ale ich zachytávali a privážali na materské lode, kde sa skúmalo ich zloženie a prípadný pôvod.
Franken sa zrazu zháčil. Práve pretáčal stupnicu v okolí frekvencie dvetisíc desať megahertzov, keď začul známy signál, ibaže veľmi slabý. Časté úniky, fadingy, takmer do nepočuteľnosti, znemožňovali identifikáciu. Signály zneli ako zameriavacie. Že by si niektorý zo stíhačov pomýlil čas? Pozrel na hodinky. Do relácie zameriavacích signálov, ktorá sa pravidelne opakovala, chýbalo ešte dvadsať minút. Túto možnosť musel vylúčiť už aj preto, že ledva počuteľné signály sa ozývali na celkom inej frekvencii.
Pokúsil sa signály zosilniť. Namiesto toho celkom zmĺkli. Možno to bola reflexná ozvena vlastného predošlého zameriavacieho vysielania. Ale prečo potom ho zachytil na celkom odlišnej vlnovej dĺžke? Že by vo vesmíre existovalo čosi ako samovoľná premena frekvencií, akási elektromagnetická mutácia? Nie, o tom na vysokej rádiotechnickej škole nikdy nepočul. Bolo predsa vylúčené, aby takýto jav už dávno nezistili špecializované ústavy kozmickej rádiotechniky.
Tak či onak, nenachádzal nijakú rozumnú odpoveď na náhodný objav. Po opakovanom vysielaní zameriavacích signálov znovu prejde na problematickú frekvenciu. Možno sa mu tentoraz poďarí presnejšie overiť záhaďné ráďio-echá.
Až teraz prekvapene zisťoval, že pri rádiotechnickej potulke vesmírom čas rýchlo ubehol: bolo tesne pred jednou hoďinou v noci, teda najvyšší čas pripraviť sa na opakovacie signály.
Aj tentoraz mal nepatrné oneskorenie za veliteľskou loďou, ktoré sa však opäť dalo zosynchronizovať. Netrpezlivo vyčkával koniec štvrťhodinovej relácie, aby mohol rýchlo prejsť na frekvenciu dvetisíc desať megahertzov.
Doslova magicky ho začala priťahovať záhada neznámych signálov.
Len čo sa skončil elektronický záznam opakovaných signálov pre veliteľskú základňu na Marse, preladil príjem na uvedenú frekvenciu. Aby ho nevyrušovali ani najmenšie pazvuky z okolia, nasadil si citlivé slúchadlá.
Neozývalo sa nič okrem typického ostrého šumu a drobného praskotu diaľkového príjmu. Zosilnil výkon prijímača, ale ani to nepomohlo. Uvažoval, či sa menlivá frekvencia pásmové trocha neposunula. Preto začal pretáčať ladenie v okolí 2008–2009 a potom 2011–2012 megahertzov. Nič sa neozývalo.
Po dvadsiatich minútach márneho prelaďovania a načúvania vzďal sa ďalšieho úsilia. Vypol rádiové zariadenie, ale zaumienil si, že po najbližšej galaktickej sekunde, teda o deväť a pol dňa, medzi hlavným a opakovacím vysielaním zameriavacích signálov znovu bude odpočúvať frekvenciu ďvetisíc desať megahertzov.
Hoci sa jeho úloha už skončila, zadumaný ostal sedieť za riadiacim pultom. Veľký otáznik záhadného rádioecha mu neschádzal z umu. Už sa ho nezbaví, kým celej veci nepríde na koreň. Bol takmer ochotný veriť, že mal len akési sluchové halucinácie.
„Dačo nie je v poriadku?“ začul za sebou hlas akoby zďaleka.
„Prečo?“ odtušil mechanicky a otočil sa za hlasom.
Bol to Salamma el Durhám, inžinier pohonných agregátov, ktorý mal po ňom prevziať dozor nad letom stíhača.
„Zameriavačka sa dávno skončila a ty tu ešte vysedávaš so slúchadlami na ušiach — v tom predsa musí byť dajaký háčik, či nie?“ nadhodil Salamma nenútene.
Franken sa lepšie prizrel Arabovej tvári. Prečo sa tak strnulo usmieva?
„Ach tak,“ dopovedal Franken. „Nie, všetko je v poriadku. Iba som preskúšaval prijímač a na to sú nočné hodiny najvhodnejšie.“
Vypomohol si malým klamstvom. Pokým nebude mať vo veci jasno, záhadná frekvencia sa nesmie stať predmetom všeobecnej pozornosti, ani nijakých dohadov. Až teraz si uvedomil, že celý čas bol v riadiacej centrále sám.
„Ak sa nemýlim,“ obrátil sa na el Durháma, „ty máš teraz dozor nad letom?“
„Naozaj sa nemýliš. Alebo sa tomu čuduješ?“ odpovedal Salamma s akousi agresivitou v hlase.
„Čudujem sa, že prichádzaš až teraz. Celý čas som ťa nikde nevidel — a to nie je v poriadku!“
„Čo nevravíš!“ odvrkol Salamma. „Bol si tu predsa ty, a to hádam stačí, či nie? A okrem toho je tu ešte pilotron, ktorý aj sám riadi loď. Tak potom čo…!“
Franken sa zháčil. Ľahostajnosť a zádrapčivý tón spolupracovníka čosi veštili. Nebol by si pomyslel, že na ich lodi by mohol byť niekto s takouto predstavou o povinnostiach. Zveriť tridsaťsedem kozmonautov slepej automatike pilotronu! Čo by sa mohlo stať neskôr, keď už na začiatku jeden z členov posádky, navyše v takej funkcii, má čudné názory?
Radistovi zrazu preblyslo hlavou, že u Salammu možno prepukla niektorá z kozmických chorôb, že ide o osobitný psychický stav, o letargiu z vesmírnej odlúčenosti. Nemal by sa o tom zmieniť veliteľovi? Túto myšlienku však rýchlo zavrhol. Mohlo by to vyzerať ako školácke žalobníctvo. Nanajvýš sa o tom zmieni Sagitte. Rozhodne bude treba Salammu dlhšie pozorovať.
Stroho pozdravil a vyšiel z centrály. Na okamih ho zadržala myšlienka, že by nemal nechávať el Durháma samého, ba mal by zaňho prevziať službu. Ale už sa nevracal.
O štvrtej hodine vstúpil do riadiacej centrály matematik Oulu Nikéria, aby prevzal dozor. Salamma mu odovzdal službu s poznámkou, že v uplynulých hodinách sa nič nedialo a všetko je v úplnom poriadku. Potom si rýchlo vyzliekol pohotovostnú kombinézu a vyšiel z miestnosti, aby dohnal zameškaný spánok. Nikéria za ním mimovoľne pozrel. Všimol si, že inžinier má akýsi čudný pohľad.
Začal malou obchôdzkou po centrále. Prekontroloval činnosť pilotronu a polohu lode. Všetko bolo naozaj v poriadku, kurz lode bezchybný.
Presunul pozornosť na radarové obrazovky. Po chvíli zistil, že sa mu zrak rýchlo unavuje, lebo na rovnomerne oscilujúcich plôškach sa nič nedialo; nijaký záchytný bod.
Okolo piatej na jednej z obrazoviek nastala zmena: objavil sa matný bod. Takmer súčasne zažiarilo červené signálne svetlo, upozorňujúce na objekt v dosahu radaru.
Nikéria, ktorého pozornosť takmer uspala bezvýrazná plocha radarových obrazoviek, sa strhol. Priam vyskočil od radosti: neznáme teleso mohol byť iba meteoroid!
Rýchlo uvažoval, či má vyhlásiť poplach. Nie, to by mohlo byť unáhlené; musí si najprv overiť súvislosti. A začal vyhodnocovať údaje prístrojov. Podľa merača vzdialenosti mal na prípadný poplach ešte niekoľko minút nazvyš.
Zišlo mu na um, že radar je vskutku znamenitá vec. V duchu blahorečil jeho objaviteľom z konca minulého tisícročia a spomenul si na akúsi napínavú knihu, v ktorej sa opisovalo, akú úlohu zohral tento epochálny vynález v leteckej bitke o Anglicko počas vojny, ktorú história nazvala druhou svetovou.
Keby bol meteoroid v nebezpečnej vzdialenosti, keby sa vysokou rýchlosťou rútil priamo na nich, automatický pilot bol by už pred chvíľou samočinne vyhlásil poplach a začal by sám manévrovať s kozmickou loďou. Radarové zariadenie však vystríhalo iba červeným svetlom, pretože meteoroid letel odťažito od kurzu štyristoosmičky.
Radarový merač vzdialenosti udával teraz asi dvetisíc kilometrov. Podľa kombinatorických výpočtov meteoroid musel preťať ich dráhu už pred niekoľkými hodinami. Pomaly sa vzďaľoval po trase takmer súbežnej s dráhou kozmickej lode, teda neznamenal nijaké nebezpečenstvo. Keby bol vo väčšej vzdialenosti, veliteľ by asi nesúhlasil so stíhaním.
Vesmírny objekt letel rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu, kým loď sa pohybovala na rýchlostnej hranici šestnástich kilometrov. Z toho vyplývalo, že zhruba za štyridsať minút ho dostihnú. Postačí odchýliť sa od roviny ekliptiky o dvanásť stupňov a od kruhovej dráhy o sedem stupňov — a budú mať meteoroid presne v zameriavači laserového dela.
To všetko Nikéria zistil, prerátal a uvážil v priebehu dvoch minút. Ešte ostávalo štyridsaťpäť. O veľkosti, tvare a zložení objektu radarové zisťovače zatiaľ nepodávali informácie.
Za normálnych okolností by stačilo zobudiť štyrocli mužov pohotovostnej služby a upovedomiť veliteľa. Lenže tentoraz to bolo čosi iné: na prvom stretnutí s meteoroidom sa predsa musia všetci zúčastniť! Vedel si predstaviť, ako by ho mnohí hrešili, keby takýto objav nechal prejsť pomimo.
Douvažoval a energickým pohybom stlačil gombík radarového poplachu…
Vo všetkých obytných kabínach a priestoroch lode zaznelo ostré a prenikavé cenganie. Niektorí spáči boli raz-dva na nohách, iní sa len spamätávali, kým siahli za pripravenými bezpečnostnými kombinézami.
Presunutím dvoch páčok Nikéria oznámil automatike pilotronu nový kurz. Zariadenie okamžite reagovalo.
Len čo doznelo alarmujúce cenganie, ozvali sa tri silné údery gongu, ktoré privolávali pohotovostnú službu do riadiacej centrály. Hneď za tým nasleďovalo vysokotónové cenganie, ktoré ohlasovalo manéver. Celá loď bola teraz plná vzruchu a pohybu. Za jej stenami však vláďla nepreniknuteľná tma a absolútne ticho — akoby sa vo vnútri mohutnej rakety nič nedialo.
Ostávalo štyridsaťtri minút. Pomocou videotelefónu, akéhosi zrakového-zvukového telefónu na spojenie s jednotlivými kabínami, Nikéria nadviazal kontakt s veliteľom. Jeho hlas prezrádzal radostné vzrušenie, keď mu oznamoval:
„Súdruh veliteľ, máme prvý meteoroid! Pilotronuž riadi loď určeným smerom. O štyridsaťdva minút sme pri ňom. Dovolil som si vyhlásiť poplach pre celú posádku.“
Kerulen si práve doťahoval uzáver na kombinéze. S úsmevom prikývol matematikovi, ktorého tvár žiarila z obrazovky videotelefónu.
„Ďakujem,“ povedal Kerulen, nezakrývajúc radostné vzrušenie. „Palubným rozhlasom podajte stručnú informáciu posádke. Hneď prídem do centrály.“
Všetky priestory lode sa tlmeno ozývali rýchlymi krokmi. Všetci chceli byť čo najskôr na svojich miestach. Muži z pohotovostnej služby sa doslova vrútili do veliteľskej miestnosti a zaujali svoje miesta.
„Priatelia,“ ozývalo sa z palubného rozhlasu, „radar identifikoval náš prvý meteoroid! Teraz je vo vzdialenosti asi tisíc osemsto kilometrov. O štyridsať minút budeme na jeho úrovni letu. Dúfam spolu s vami, že to bude úspešný úvod k ďalšej sérii!“
Oulov hlas bol slávnostne vzrušený, keď oznamoval spolupracovníkom veľkú novinu, na ktorú tak ďlho čakali. Nemohol sa zbaviť predstavy, ako Jokohata vyskakuje na rovné nohy — bola to predsa jeho prvá samostatná príležitosť ukázať, ako sa vie zvŕtať so svojím Kolibríkom.
Iba Salamma el Durhám sa akýsi nesvoj zdvihol z postele. Od chvíle, čo opustil centrálu, nenachádzal spánok. Zadriemal len pred desiatimi minútami. Keď Nikéria skončil hlásenie, ktoré vyburcovalo celú posádku, Salamma celý namosúrený vypol osvetlenie a znovu sa natiahol.
„Taký cirkus!“ zamrmlal. „Kvôli tomu budia všetkých! Po dozornej službe ešte radarový poplach a stíhanie… Lenže bezo mňa, poplašenci…“
O dve minúty, keď už takmer zaspával, ozval sa z palubného rozhlasu sám veliteľ:
„Všetci môžu opustiť svoje pracoviská a prísť ďo riadiacej cenťrály. Celá posádka bude spoločne sledovať prvé stíhanie meteoroidu.“
Salamma energicky vypol aj palubný rozhlas, aby ho nebodaj ešte raz nevyrušili zo spánku, po ktorom tak zúfalo túžil. Cítil, že chce všetko prespať, na všetko zabud — núť. Všetko ho podivne tiesnilo a súčasne mu bolo ľahostajné. Meteoroid ho vonkoncom nezaujímal — chcel spať, čo najdlhšie spať.
Keď sa všetci zhromaždili v riadiacej centrále, Kerulen pokynom ruky privolal k sebe pilota prieskumnej rakety. Rozprával sa s ním a niečo mu prikazoval. Jokohata ochotne a s rastúcim oduševnením prikyvoval; potom náhlivo opustil miestnosť preplnenú vzrušenými kozmonautmi. Všetci, okrem Salammu, bez váhania prijali Kerulenovu výzvu.
Veliteľovo miesto bolo za pilotronom. Tyristorovým regulátorom stlmil nepriame osvetlenie a zapol veľkú obrazovku.
V niekoľkých sekundách pred zrakmi ďivákov kozmickej televízie rozvinula sa tmavá scenéria časti galaxie. Medzi množstvom hviezdnych bodov a ostrovčekmi chladne svetielkujúcich hmlovín nebolo ľahké objaviť nepatrné teliesko meteoroidu.
Kerulen vypol televíznu kameru a ponechal na obrazovke iba proj ekciu z radaru. Hviezdna panoráma sa vytratila, obrazovka stemnela — zostal na nej iba malý svetelný reflex, odraz meteoroidu.
Do centrály práve vošla doktorka kozmického lekárstva, Frankenova sestra Sagitta. Tvár jej žiarila, keď sa hlasno prihovorila všetkým:
„Nakoniec som mala pravďu, hoci som vlastne chcela iba podpichnúť Kjótovu nedočkavosť. Vtedy ste sa tomu hurónsky smiali — pamätáte sa ešte?“ Nikto nechápal, na čo doktorka naráža. „Ostatní o tom nevedia?“ spýtala sa.
„Áno, máš pravdu,“ spomenul si Paro Bacos. „Bolo to pred niekoľkými dňami, práve sme prileteli do tejto oblasti. Dohadovali sme sa o pravdepodobnosti prvého stretnutia s meteoroidom.“
Zamiešala sa aj Filitra Gomová:
„Áno, a ja som vtedy tvrdila, že budeme čakať celé mesiace. Kjóto tipoval niekoľko týždňov a Sagitta niekoľko ďní, ba možno aj najbližšie chvíle…“
„No, nevídali! Aj slepá kura občas nájde zrno,“ podpichoval Norbert. Sagitta mu žartovne pohrozila prstom.
Uprostred vzrušenej vravy celej posádky — Salammovu neprítomosť zbadali až neskoršie — Kerulen si vyžiadal ticho.»
„Pokladám za správne, aby sme náš prvý meteoroid nezničili laserovým delom. Poveril som Jokohatu, aby vyštartoval s Kolibríkom a meteoroid vzal na palubu. Myslím, že všetkých poteší, ak nášho p/vonájdeného bodete môcť vlastnoručne ohmatať. Ponecháme si ho na pamiatku.“
Ozvenou jeho slov boli prejavy všeobecného súhlasu.
„Ešte tridsať minút,“ zahlásil Franken lakonicky od radistického a radarového pultu. Všetci sa napäto zahľadeli na obrazovku, ale zatiaľ sa nič nedialo.
„Tam!“ zvolala zrazu Filitra a vyskočila zo sedadla, Potom sa zháčila — neskoro si uvedomila svoju unáhliagäť. Všetci sa bavili nad jej vzrušením pri odhalení meteoroidu. Rýchlo si znovu sadla, aby nevzbudzovala pozornosť.
Spoza pravého okraja obrazovky sa vysúval svetelný reflex. Bola to prieskumná raketa, ktorá naberala kurz k stíhanému objektu. Radarový odraz samotného meteoroidu, ešte stále ledva badateľný, visel pri ľavom okraji obrazovky.
„Ešte devätnásť minút,“ oznamoval Franken.
Filitra ukradomky pozrela na Henryho Lorcestera. Nezosmiešnila sa pred ním?
Radarový poplach a hlásenia z palubného rozhlasu ju prudko vytrhli zo spánku. Keď začula, o čo iďe, pochytili ju staré obavy. Jednako dúfala, že konečne sa presvedčí o zbytočnosti svojich obáv. Meteoroidy boli pre ňu dávnym strašiakom z neznámych končín vesmíru. Hoci ona, chemička, mala skúmať ich zloženie, súčasne od nich očakávala zdroj neočakávaných prekvapení. Tak ako mnohí ľudia mala teda aj ona svoju „alergiu“. 59.
Stíhač sa nerútil priamo na vesmírny úlomok. Letel súbežne s ním a Kolibríkom vo vzdialenosti tristo kilometrov.
Radar nepretržito vysielal pred seba neviditeľné tykadlá ultrakrátkych vín. Narážali na povrch malej rakety i meteoroidu, pričom časť sa odrazom vracala k smerovej anténe. Prijímač ich zosilňoval a vo forme elektronických impulzov prenášal na obrazovku.
Jasná škvrna Kolibríka sa teraz rýchlo presúvala k meteoroidu. Keď ho takmer dostihla, zastala. Hoci optická hra dvoch svetelných bodov neposkytovala nijaké vzrušujúce detaily, všetci sústredene hľadeli na veľkú obrazovku. Bolo zrejmé, že tam, v tristokilometrovej vzdialenosti, pilot rakety pozoruje svoj budúci úlovok.
„Haló, Kolibrík, haló, Kjóto! Spoznávate už meteoroid?“ spytoval sa Kerulen.
„Tu Kolibrík!“ ovzalo sa v reproduktoroch. „Vidím meteoroid jasne a zreteľne na svojom radare. Teraz je vo vzdialenosti piatich kilometrov. Silne som pribrzdil a pomaly sa k nemu zozadu približujem.“
Aj materská kozmická loď musela spomaliť let, aby sa prispôsobila rýchlosti prieskumnej rakety a zotrvávala v súbežnej polohe s ňou. Kerulen dal pokyny pilotronu. Predné brzdiace dýzy začali zľahka pracovať. Celý brzdiaci manéver prebehol veľmi plynulé, takmer nebadane. Členovia posádky ledva pocítili nepatrnú odstredivú silu.
Prešli ďalšie minúty, kým sa znovu ohlásil Jokohata:
„Som od objektu iba niekoľko sto metrov. Zapájam svetlomet. Meteoroid ešte prostým okom nerozoznávam. Zato reflex je teraz zreteľný a ostrý. Ak sa nemýlim, meteoroid má tvar kyjaka a nepatrne rotuje okolo pozdĺžnej osi. Ohlásim sa znovu, až budem mať to vesmírne kamenisko u seba v kabíne!“
„Dobre,“ ozval sa Kerulen pokojne. Bolo však vidieť, že si robí isté starosti o mladého horkokrvného pilota rakety, ktorý bol napokon prvý raz v takejto samostatnej akcii.
„Buďte opatrný, Kjóto,“ upozorňoval ho veliteľ. „Hlavne dbajte, aby sa vám to kamenisko, ako vravíte, náhodou i nevteperilo do dýzy! Najlepšie bude, ak s ním poletíte súbežne vo vzdialenosti štyridsať až päťdesiat metrov. Zosynchronizujte presne rýchlosť, vystúpte z rakety a pomocou fľaše so stlačeným vzduchom alebo reaktívnej pištole sá k nemu priblížte — jednoducho si toho chlapíka vlastnoručne chyťte. A ešte čosi veľmi dôležité: v nijakom prípade nezabudnite sa predtým pripútať k trupu rakety!“
„Okey, šéf! Zakerovať rovnobežne, zosúladiť rýchlosti vyredikať sa otvorom, prilanovať sa ku Kolibríkovi a meteoroid vlastnoručne šmajznúť božstvám vesmírnym,“ humorne zopakoval Kerulenove pokyny pilot rakety. Bol očividne očarený svojím prvým dobrodružstvom a vo výbornej nálade.
Určité napätie v riadiacej centrále sa teraz vybíjalo v žartoch na adresu Kjótovho vesmírneho kyjaka.
„Ak je to také kyjačisko, ako vraví,“ podhodil Franken, „potom možno niekde nablízku obsmŕda aj chlpatý džentlmen z doby kamennej. Bakuľa mu od prekvapenia vypadla z ruky, keď zbadal našu vyparádenú štyristoosmičku, a teraz ju hľadá…“
Radista rozpútal celú sériu prostopašných nápadov a poznámok, ku ktorej sa ochotne pripojil aj veliteľ, dávajúc priechod skvelej nálade, ktorá teraz vládla v riadiacej centrále.
„Až sa Kolibrík vráti,“ smial sa veliteľ, „možno z neho vystúpi dajaký strapatý chlpáč z doby kamennej vo zvieracích kožiach — s pomenším Kjótom pod pazuchou…“
Filitra Gomová s hlasným a srdečným smiechom dodala:
„Ozaj: japonský neandertálec! To by bolo senzi…“
P.otom sa znovu zháčila. V ostatnom čase, najmä odvtedy, čo bol na palube Henry Lorcester, často sa jej to stávalo. Mala pocit neistoty, či nepovedala dačo nevhodné. Uľavilo sa jej, keď videla, že ostatní bez zábran žartujú ďalej.
Súhvezdie s latinským názvom Ursa maior, známe ako Veľký voz. Zhruba päťnásobným predĺžením zadných dvoch hviezd nachádzame Polárku. (Pozn. prekl.) „Vôbec nedovolíme Kjótovi vystúpiť,“ pridal sa aj atómový fyzik Paro Bacos. „Bude musieť urobiť čelom vzad a tým svojím kyjakom školiť veľkú medvedicu!“
„Radšej nie!“ zvolal navigátor s predstieraným zúfalstvom. „Ako sa budem potom orientovať v tme, ako nájdem sever?!“ Svoje pridávala aj lekárka:
„Ak sa meteoroid naozaj ponáša na kyjak, navrhujem, aby sme dnes večer na počesť prvého úlovku usporiadali jaskynnú slávnosť kamennej doby.“
Všetci s nadšením prijali návrh. Bola to originálna myšlienka, ktorá každého hneď zapálila. Možnosti zábavy a rozptýlenia boli na kozmickej loďi predsa len obmedzené a stereotypné. Jaskynná slávnosť bude vítaným spestrením programu.
Začali sa horlivé debaty o podrobnostiach chystanej slávnosti. Iba veliteľ v týchto chvíľach vecne uvažoval o meteoroide a Jokohatovi. Predpokladal, že pilot má už určite úlovok v kabíne.
Znovu prepojil televíznu kameru na obrazovku. Uprostred jemne nadýchnutého závoja hviezdnych f litrov a matných hmlovín visela ako svetlica prieskumná raketa. Zdalo sa, že na obraze všetko zamrelo — nič sa nehýbalo. Ale Kerulenov odhad bol správny. O pol minúty za raketou vyšľahol dlhý tenký pásik ionizovaných plynov z pohonných agregátov. Svetlica prieskummej rakety sa dala do pohybu.
Hlásil sa aj Jokohata:
„Tu Kolibrík! Meteoroid je na palube. Skutočne vyzerá ako malý kyjak, ibaže nie je taký vyhladený a obchytaný. Je drsný, čierny, pretkaný žilkami kremeňa. Ináč všetko v poriadku, vraciam sa na loď.“
Do akcie vstúpil Franken. Vyslal voďiaci rádiosignál a nepretržite vysielal Jokohatovi pokyny na pristavanie.
„Poďme všetci,“ zvolal Paro Bacos, „spoločne privítame nášho Japonca!“
Nemusel ich dva razy vyzývať. Okrem Nikériu, ktorý mal dozor, a Frankena, ktorý usmerňoval Kolibríka, všetci sa vyhrnuli z riadiacej centrály. V predsieni katapultovacej komory museli vyčkať, kým raketa pristane. S menším oneskorením vošiel napokon do siene aj navigátor.
„Zrejme som posledný?“ opáčil.
„Áno. Zdá sa, že okrem Oula a Norberta sú tu všetci,“ odpovedala Filitra.
Axel Kerulen sa skúmavo obzeral. „El Durhám je tu?“ Jeho otázka závisia medzi prítomnými. Nik sa nehlásil.
„Spomínam si, že som ho nevidela ani v centrále,“ doložila Sagitta Frankenová.
„Ach áno,“ povedal veliteľ, „dnes v noci mal dozor…“
„Možno preto nepočul radarový poplach, asi dospáva.“ Filitra sa ho pokúsila ospravedlniť.
Navigátor na ňu priateľsky pozrel, ale rázne odmietol akékoľvek ospravedlnenie:
„Dozor v centrále mal aj Franken. Napokon dozor je jedna vec — a poplach druhá. Ak je raz vyhlásený poplach, ktorý ťažko nepočuť, všetci musia byť na svojich miestach! Durhámovo správanie, najmä ak nepoznáme príčinu, je nezodpovedné. Akoby sa už teraz staval bokom od kolektívu.“
Paro Bacos v duchu súhlasil s navigátorom, ale nechcel, aby sa spor ostro vyhrotil proti Salammovi. Napokon nik nepoznal okolnosti; robiť predčasné závery by nebolo kolegiálne, najmä teraz.
„Myslím si,“ povedal Bacos pokojne, „že Salamma je v akomsi útlme. Tak či onak, treba si overiť príčinu…“
Debatu o Salammovi prerušil mierny otras. O chvíľu bolo počuť tlmený hukot a sykot, keď čerpadlá začali vháňať vzduch do pristávacej komory.
Asi po dvoch minútach sa hermeticky uzavreté dvere otvorili a posádka sa nahrnula do miestnosti. Kjóto sa práve usilovne pretláčal vstupným otvorom rakety. Uvedomoval si, že všetci chcú čo najskôr vidieť meteoroid.
Posledným rozmachom sa vyhupol z kabíny a bez meškania odistil tesnenie kozmickej kukly. Potom siahol do priestrannej kapsy na hrudnej časti skafandra. Triumfálne zastal na pristávacej rampe a držal meteoroid vysoko nad hlavou. S trofejou v rukách pripomínal olympionika na stupni víťazov.
Meteoroid skutočne vyzeral ako malý kyjak. Ale čo sa to s ním dialo? Rovno pred očami všetkých menil farbu, až napokon celkom obelel. Príčina bola v tom, že na jeho podchladenom povrchu sa usadili vodné pary z ovzdušia pristávacej komory a v okamihu sa premenili na ľadové kryštáliky.
Niekoľkí zo zástupu načiahli k nemu ruky, aby ho vlastnoručne ohmatali. Jokohata ho však podal Sagitte. Lekárka bola uveličená a bez váhania sa dotkla bludného vesmírneho kameňa. No vzápätí preľaknuto vykríkla a prudko odtiahla ruku.
„Veď je ukrutne horúci!“ zvolala načisto zmätená a usilovne mávala rukou, aby chladením zmiernila bolesť popáleniny.
Jokohata sa od srdca smial:
„Omyl, Sagitta. Nie je horúci, lež chladný ako ľad, ba superľadový! Tvoje zmysly ťa oklamali.“
Prekvapenej Sagitte, ktorá točila pravou rukou ako vrtuľou, sa teraz všetci smiali. Musela sa smiať s nimi. Kjóto ju poriadne dobehol! Mala sa mať na pozore, keď jej tak preochotne podstrčil vesmírny kameň. Ako lekárka, pravdaže, dobre vedela, že nervové podnety, prenášajúce do mozgu teplotné pocity, pri „ľadovo studenom“ pocite reagujú rovnako ako pri„horúcom“. Pri náhlom prekvapení si to neuvedomila. V duchu sa zastrájala, že aj ona čosi raz vymyslí na Jokohatu!
Jokohata sa mohol pokojne dotýkať meteoroidu. Rukavice kozmického skafandra ho dokonale izolovali proti vysokým teplotám aj proti kozmickému chladu.
„O hodinu, najviac o dve,“ vysvetľoval Paro Bacos, „kyjak sa prispôsobí našej takrečeno izbovej teplote, prosto aklimatizuje sa.“
Jokohata zoskočil z rampy a teraz už celkom zblízka radradom ukazoval meteoroid okolostojacim. Vesmírny kameň, vlastne správnejšie nikloželezina, podľa chemického zloženia, ľadovatel teraz ešte rýchlejšie, pretože sa na ňom vyzrážal dych mnohých ľudí. Biela vrstva ľadových kryštálikov bola hrubá už dva až tri milimetre.
Filitra ľutovala, že sa s meteoroidom nateraz nedá nič robiť. Najradšej by ho bola zaniesla rovno do laboratória, aby preskúmala jeho chemické zloženie. Odľahlo jej, jej inštinktívny strach z vesmírnych bludárov opadával, keď videla, ako jeden z nich celkom vecne putuje dookola. Ešte pred niekoľkými desiatkami minút poslepiačky trielil kozmickou rýchlosťou po svojej odvekej trase medzi Marsom a Jupiterom, možno celé milióny rokov okolo neho nič sa nedialo; pozoroval na jednej strane vzdialený kotúč mohutného Jupitera, na druhej kotúčiky Marsu a Zeme, za nimi oslabnutý svit žeravého Slnka — a zrazu inteligentné bytosti z toho najmenšieho kotúčika, ledva na dohľad, zastavili jeho nekonečné putovanie vesmírom. Teraz bol v aklimatizovanom ovzduší umelého sveta kozmickej lode, preňho zatiaľ príliš horúcom… prirodzene, aj fyzik Bacos očividne koketoval s kozmickým kameňom. Aj on by si ho bol rád čo najskôr odniesol do svojho laboratória a dal sa skúmať jeho hmotnosť a rádioaktivitu. Dlhé stáročia učenci márne túžili po takejto možnosti. Meteoroidy, ktoré nezhoreli pri prelete zemskou atmosférou, vo väčšine sa buď nebadane zaryli do zeme, alebo, ak ich ľudia už našli, povrchová štruktúra bola zmenená nesmierne vysokými teplotami, ktoré vznikali trením o vzduch.
„Nuž ako: ostávame pri pôvodnej dohode?“ ohlásil sa veliteľ, aby ukončil improvizované stretnutie v katapultovacej komore.
Reakcia prítomných bola jednoznačná: isteže, dnes večer naisto usporiadajú slávnosť kamennej doby!
Slávnosť kamennej doby
JASKYŇA V HALE ETIKY — FILITRA A HENRY — BACOSOV „GRAVITAČNÝ“ ŽART — TRAJA ČARODEJNÍCI A ICH OBOR
V určenú hodinu chodby a priechody kozmickej lode sa zaplnili čudne odetými postavami, ktoré sa zakrádali k „jaskyni“ — hale etiky, tá sa dnes mala zmeniť na útočisko človeka doby kamennej. Väčšina postáv mala na sebe imitácie zvieracích koží.
Aj Henry Lorcester vyšiel z obytnej kabíny. Nerozhodne ostal stáť pri Filitriných dverách. Má zaklopať a sprevádzať ju do spoločenskej haly? Už po príchode na loď si všimol, že sa voči nemu správala nadmerne zdržanlivo. Keby bol lepším znalcom ženskej psychiky, bol by si uvedomil, že skutočné sympatie sa často začínajú práve nápadnou zdržanlivosťou.
Chvíľu ešte váhal, ale napokon energicky zaklopal.
Dvere sa otvorili až neočakávane rýchlo. Filitra sa takisto práve chystala opustiť kabínu. Keď zazrela Henryho, srdce jej mimovoľne zabúšilo prudšie, ale nechcela dať na sebe nič znať. V duchu si však uvedomovala, že je celkom bezradná, a to ju hnevalo. Jej občasná plachosť a bezradnosť v mnohých veciach ju už dávnejšie prenasledovali. Nahovárala si, že na obyvateľku tretieho tisícročia, a navyše kozmonautku, sa to akosi nepatrí. No boli to prejavy jej citovej bezprostrednosti a úprimnosti.
„Filitra,“ prihovoril sa jej s nádychom neistoty v hlase, „ak by vám to neprekážalo, mohli by sme ísť na slávnosť spolu…“
Trocha sa zapýrila, ale ochotne prikývla. Chvíľu stáli mlčky proti sebe. Pokúsila sa neuhnúť pred jeho pohľadom a znovu nadobudnúť istotu.
Na pleciach mala sponkou zopnuté dve kožušiny farby losa, ktoré v páse pridržiavalo nahrubo spletené kožené lano. Na bokoch, kde syntetická kožušinová pokrývka nebola zopnutá, výrazne presvitala priliehavá jahodovo-červená kombinéza z takzvanej vlnokapiláry. Čierne vlasy jemnými vlnami lemovali jej zlatohnedú tvár. Dokonalá postava práve v tomto ledabolom pravekom oblečení pôsobila oslňujúco.
„Dnes mi pripadáte drobnejšia,“ povedal Henry, potláčajúc rozpaky z pohľadu na jej krásu. Z prvého stretnutia si ju hneď zapamätal ako krásnu mulatku vyššej postavy.
Iba sa usmiala a ukázala na nohy. Čierne mokasíny, ktoré skôr pripomínali hrubšie ponožky, syntetická napodobenina kože čierneho leoparda, zahaľovali chodidlá až po členky.
Celkom nehlučne vystúpili po schodíkoch vedúcich na hlavnú chodbu. Henry niesol v ruke napodobeninu kamennej sekery. Nebol si istý, či aj ostatní sa takto zamaskujú. Preto najprv zastal pri schodoch. Filitra vyčkávala za ním.
Opatrne sa vyklonil a pozrel za roh. Ale v okamihu sa strhol nazad. Rovno pred ním naňho gánilo dvoje temných očí! Ozval sa pridusený smiech.
Dodal si odvahy a vystúpil zo zákrytu. Oproti nemu sa vyrútila druhá postava v huňatých kožiach a zatlačila ho späť k schodom. Filitra ledva potlačila výkrik preľaknutia. Druhá postava si priložila prst k ústam.
Lorcester sa pozornejšie zahľadel do tváre „človeka z kamennej doby“. Pod rozstrapatenou šticou parochne, v divoko pomaľovanej tvári a kožušinovom odeve spoznal radistu. Norbert mal ešte cez plece prehodenú veličiznú bakuľu z plastickej hmoty.
Henry si vydýchol. Filitra a on teda neboli jediní, čo sa takto vystrojili.
Nebolo času na vzájomné čudovanie a pozdravovanie. Na chodbe sa ozvali ďalšie kroky. Franken vykukol spoza steny. Potom ukazovákom privolal mladého Angličana a Filitru.
Videli pravekého človeka, ako predklonený uháňa po chodbe. V jednej ruke sa mu hompáľal drevený oštep. Z bočného priechodu sa vynorila druhá postava, takisto vyzbrojená kopijou. Obe postavy sa stretli a vydali zo seba akési hrdelné zvuky, pripomínajúce chrochtáme — zrejme to mal byť pozdrav. Ozembuchovia z doby kameňa sa skúmavo obchádzali a potom sa so smiechom ťapli po pleciach. Boli navidomoči spokojní s maskovaním. Vzpriamení a dôstojní odchádzali na miesto pravekého stretnutia.
„Vystrašíme ich!“ zašuškal Norbert. Lorcester nadšene prikývol. Filitra spýtavo a nerozhodne hľadela na oboch.
Dali hlavy dokopy. Franken čosi šeptom vysvetľoval. Potom sa opatrne zakrádali bočnou chodbou, aby im nadišli. Za zákrutou, kade tí dvaja museli prejsť, postavili sa rovno naprostred chodby. V pravý okamih, na Norbertovo znamenie, všetci traja hurónsky zrevali. Strašidelný krik, prenikajúci až do špiku kostí, rozľahol sa celou loďou. Prebehol z jedného konca chodby na druhý a vracal sa prerývanou ozvenou.
Akoby pod účinkom elektrického šoku neznámi „kamenní ľudia“ sa strhli nazad. Bol to veliteľ Kerulen a profesor Mirsanov, podistým najváženejší členovia posádky stíhača asteroidov. S tým, pravda, naši traja výmyselníci z kamennej doby nerátali. Záver pravekého škrekotu im zaviazol v hrdle a previnilo pozerali jeden na druhého.
Kerulen ich nenechal dlho v pomykove. Nebol urazený, naopak, situácia ho veľmi rozveselila. Priamo ich posmelil: „Len pokračujte — dobrý nápad!“ A na dotvrdenie priateľsky na nich žmurkol.
Nič lepšie si nemohli želať. Znovu zo všetkých síl zrevali, až sa to nieslo po celej lodi…
Dvere viacerých kabín sa rozleteli. Strašidelný výkrik vyplašil zvedavcov, ale boli aj takí, čo mysleli na horšie: či sa nebodaj dačo nestalo.
Reakcia posádky na hlasový výkon Frankenovej trojice vnukla Kerulenovi nápad. Vyzval prítomných, aby šli od dverí k dverám a vydurili oneskorencov.
Malá skupina sa dala na pochod. Pred každou kabínou poriadne rámusili, búchali na dvere. Vychádzajúcich „neandertálcov“ vítali búrlivými ováciami. Skupina sa rýchle rozrástla na celý zástup, ktorý sa hrmotne valil k spoločenskej hale.
Celá kozmonautská spoločnosť, seriózni učenci a chladli technici, bola akoby vymenená. Všade bujaré tváre ochota žartovať. Temný vesmír za stenami lode bol zabudnutý. A možno práve jeho existencia v podvedomí všetkých vyvolávala onú nefalšovanú radosť z kolektívnej Iružnosti. Ňou mohli nadlho prekonávať kozmickú izoláciu v uzatvorenom svete rakety.
S najväčším hurhajom privítali Jokohatu, takrečeno irdinu dňa. Jeho kozmický kyj ak bol aj teraz stredobodom jozornosti — jediná naozaj pravá a prírodná rekvizita /ečernej slávnosti.
Napodobňujúc dávne rituály, položili meteoroid na vantúš ako vzácny klenot. Jokohata na čele sprievodu slávnostne ho niesol pred sebou do „jaskyne“.
Vo všeobecnej haravare Henry a Filitra sa od seba odlúčili. Filitra si po chvíli zmyslela, že znovu nájde svojho spoločníka, a prešmykla sa zástupom k nemu. Bok po boku rošli do haly.
Všetci boli prekvapení. Spoločenská miestnosť sa podstatne zmenila. Ôsmi členovia posádky predviedli kus sriginálnej práce, aby vyzerala ako obydlie jaskynného človeka. Pravda, napriek ich dômyselnému zamaskovaniu aola to predsa len moderná jaskyňa.
Uprostred miestnosti blčali plamene umelej vatry — Povala a steny pôsobili dojmom zadymenej sivej skaly. Na úektorých miestach boli nakreslené typické kontúry pravekých zvierat. Celú pošmúrnu romantiku jaskyne osvetľovalo tlmené elektrické osvetlenie.
Upravovatelia jaskyne sa vedome zriekli „dekorácie“ roztrúsených plastických napodobenín kostí a lebiek zabitých zvierat. To by sa priečilo estetickému cíteniu ľudí íozmickej éry. Umiestili však do priestoru niekoľko napodobenín balvanov aj drobnejších kameňov. Kreslá, stoličky, stoly a ozdobné rastliny odstránili. Na stenách boli voľne rozvešané syntetické kože a kožušiny.
Hoci kamufláž prostredia bola takmer dokonalá, jednako pripravené poháre, čaše, taniere, fľaše s vínom neklamné pripomínali súčasnosť. Ani lákavá vôňa mäsa, ktoré sa opekalo na ražni, nemohla zastrieť vysokú úroveň civilizácie — mäso opekali infračervené a vysokofrekvenčné žiariče. Tichá hudba, príjemná teplota klimatizovaného ovzdušia, no predovšetkým štíhle a vysoké postavy kozmonautov, ich nápadne inteligentné tváre — to všetko bolo neklamným svedectvom nového tisícročia, veku ozajstného humanizmu, ku ktorému sa ľudstvo dlho a ťažko prebíjalo.
Títo moderní ľudia, malá vzorka civilizácie uzatvorená v umelom svete kozmickej lode, mali napriek tomu veľa spoločného s dávnymi predkami. Tak ako oni využívali obdivuhodnú zručnosť svojich rúk, zázračnú činnqsť mozgu a silu ohňa, tentoraz už atómového. Tak ako pravekí ľudia, aj oni boli skupinou, malou „hordou“ spätou na život a na smrť, ktorá sa musela presadzovať proti vesmírnym silám a zákonom. Aj oni sa poctivo delili o všetko: o prácu, úlohy, nebezpečenstvo, radosť i smútok.
Slávnosť kamennej doby sa začala. Najprv dostali meno; prijali názov „rod hviezdnych lietavíc“. Henry pridal vtipný prejav tcho druhu, aké boli zvykom na jeho lodi mladej generácie. Potom každého rad-radom umelou sekerou pasoval na člena rodu. Napokon všetci museli zložiť „skúšku odvahy“ — zjesť poriadny kus mäsa alebo preskočiť vatru.
Henry mal výbornú náladu, ktorú podnecovala aj skutočnosť, že Filitra sa držala po jeho boku. Chytil ju za ruku a viedol k vatre. Spoločne sa rozbehli a vydareným skokom sa preniesli ponad ohnisko. Pravda, nechýbali ani komické skoky, ktoré vyvolávali salvy smiechu. Na záver úvodného obradu vysvätili Jokohatov vesmírny kyjak na rodový symbol spoločenstva lietavíc.
Začala sa veľká hostina. Mäso na ražni bolo chutne grilované. Jaskynní praľudia povyťahovali nože a vidlice, odrezávali si z pochúťky podľa ľubovôle. Aby ilúzia pravekej slávnosti bola čo najdokonalejšia, brali si mäso holými rukami a ujedali si z neho. Všetko hojne zapíjala vínom a s pôžitkom konzumovali čerstvé ovocie.
Po hostine, bez akejkoľvek prípravy, radista Franken a veliteľ Kerulen predviedli poľovačku na jaskynného medveďa a zápas s ním. Veliteľ sa vyzbrojil Jokohatovým kyjakom a Franken mal svoju bakuľu. Obaja sa prejavili ako majstri pantomímy, za čo zožali búrlivý potlesk.
Meteoroid znova putoval dookola. Nik sa nemusel obávať chytiť ho holou rukou; už niekoľko hodín vesmírny kameň mal normálnu teplotu. Ako pravekí ľudia, nad ktorými ešte vládli všemocné prírodné sily, obdivovali ho a súčasne sa ho báli s posvätnou úctou primitívov. Tak či onak, držali v ruke kus vesmírnej hmoty, ktorá pri neočakávanom stretnutí mohla ohroziť celú posádku.
Filitra, keď sa ešte raz dotkla vesmírneho kyjaka, unavená zo slávnostnej haravary, vystrela sa na kožu pri stene. Pocítila slastnú únavu v celom tele a jej zrak zamyslene blúdil po vysoko klenutej povale.
Bolo správne, že sa dnes večer pridružila len k jednému z členov posádky? Bolo prípustné, tu ďaleko vo vesmíre, upreďnostňovať len jedného a preukazovať mu viacej sympatie a priateľstva než ostatným? A či vôbec Henry stál o túto priazeň?… Musela si však priznať, že jeho blízkosť v nej vyvolávala príjemné pocity. Spolu jedli a pili, tancovali, spievali. Voči nej, najmladšej členke posádky, a voči Sagitte, jediným ženám, všetci sa usilovali byť kamarátski. Počas dlhých mesiacov, ktoré mali stráviť vo vesmíre, zájomné vzťahy boli rozhodujúcejšie ako pri pobyte na Zemi. Ale prečo potláčať výraznejšie city voči jednému z nich? Toto právo a či citovú skutočnosť nemôže zmeniť mi supertechnický kozmický vek.
Predmet jej úvah, Henry, medzitým pozoroval jaskynné kresby. Keď sa dostatočne vynadíval, rozhliadol sa po hale a popri živo diskutujúcich skupinkách zamieril rovno k nej.
V tom okamihu začala slabnúť gravitácia umelo vytvorená v kozmickej lodi. Bol to čudný pocit bezmocnosti. Dlážka akoby unikala spopod nôh, nebolo „hore“ ani „dolu“.
Jokohata zareagoval prvý. Rýchle schmatol meteoroid, aby sa nepotuloval priestorom. Druhou rukou sa zavčasu chytil obruby klimatizačného a ventilačného otvoru. Pravda, musel pustiť vínový pohár; jeho obsah, ako v spomalenom filme, smeroval mu rovno do tváre — špľachom ju celú zamokril a rozprsknutý do nespočetných kvapiek vznášal sa ďalej priestorom.
Kerulenova prvá myšlienka platila riadiacej centrále. Predpokladal, že službukonajúci pracovník, ktorý má na starosti riadenie letu, je na mieste. Znamenalo teda vynechanie pôsobenia gravitácie skutočné nebezpečenstvo? Napäto počúval, no poplašný signál z pilotronu sa neozýval.
Filitra práve chcela vstať, keď ju neznáma sila vymrštila do výšky. Energia potrebná pri vstávaní z ležadlá zapôsobila ako katapultovanie. Henry ju ešte včas zachytil za nohy, čo ju zachránilo pred tvrdým nárazom na stenu povaly. Navzájom sa držiac, krútili sa v priestore ako pri akrobatickom výstupe a niekoľkokrát narazili na steny.
Na dovŕšenie situácie zhaslo aj svetlo. Všade vládla nepreniknuteľná tma.
„Ešte to!“ pomyslel si Kerulen, pridržiavajúc sa dverovej kľučky. Usúdil, že hneď treba rozhodne konať, keď sa z palubného rozhlasu ozval hlas službukonajúceho z riadiacej centrály:
„Upokojte sa, nehrozí nijaké nebezpečenstvo! Bol to iba Párov žart — zdá sa, že priveľa pil.“
Svetlo sa znovu zažalo a o chvíľu všetci zacítili, že aj gravitácia začína pôsobiť. Ľudia a veci sa znovu začali usádzať na dlážke…
Veliteľ v prvých okamihoch nevedel, či sa má nahnevať na trúfalý žart, alebo sa smiať nad pochabosťou ináč seriózneho, spoľahlivého a skúseného atómového fyzika. Ak dá priechod prvým pocitom, bude to mať pre Bacosa vážne disciplinárne následky.
Pozrel okolo seba. Franken sa práve prechádzal po povale. Profesor Mirsanov, ktorému sa odev prevliekol cez hlavu, bezradne šermoval rukami, krútil sa okolo vlastnej osi a trmácal sa od jednej steny k druhej. Oulu a Sagitta kŕčovito objímali ozdobný stĺp. Henry a Filitra robili akrobatické salta a dojímavo sa držali za ruky. Rádž Rajpúr sa nezmyselne pridržiaval prázdnej fľaše. To všetko boli scény akoby vystrihnuté z kozmickej grotesky.
Pohľad bol taký komický, že Kerulen sa voľky-nevoľky musel rozosmiať. Pripojili sa aj ostatní. Žart Para Bacosa bol síce trocha prituhý, ale napokon prevládlo upokojujúce vedomie, že nehrozí naozajstné nebezpečenstvo.
Neporiadok, ktorý pred chvíľou vznikol, spoločne rýchlo odstránili. Roztrúsené predmety a riady dali zase na miesto. Iba steny, veci a ľudia boli zmáčaní od vína, ktoré, hoci v tekutom stave, „poletovalo“ v bezváhovom stave priestorom.
Keď sa uškŕňajúci Paro Bacos znovu objavil v hale, privítal ho síce piskot a poriadne ho vybúchali, ale všetci mu odpustili. Za trest musel desať ráz preskočiť vatru a vykrikovať pritom: „Som šašo z doby kamennej!“ Rád splnil uložený trest, ktorým znovu rozveselil celú spoločnosť. Napokon prehnaný žart s gravitáciou a svetlom tak či onak originálne spestril dnešný večer.
Slávnosť nerušene pokračovala ďalej tancom, pri ktorom jediné dve ženy šli z rúk do rúk. Ich protesty, že sa utancuju na smrť, boli daromné. Na oplátku, vo chvíľach tanečného oddychu, improvizovaný mužský zbor zaspieval ich obľúbené piesne. A navyše jednotlivci pridali čosi z národných studníc ľudového spevu. Najväčší úspech mali Rajpúrove indické ľúbostné piesne, ktoré predniesol s ozajstnou bravúrou profesionálneho speváka. Iba jeden z prítomných nijako sa nevedel prispôsobiť veselej neviazanosti. Bol to Salamma el Durhám. Posledná udalosť, keď za radarového poplachu ostal vo svojej kabíne, vyvolala všeobecnú nevôľu. Napriek tomu nik sa o príhode nezmieňoval, nik mu ani v najmenšom nedal najavo, že by bol vari nevítaným hosťom na slávnosti. Naopak, všetci sa usilovali byť voči nemu priateľskí.
Sám cítil, že čosi nie je v poriadku. Bol jediným mlčanlivým účastníkom hodovania „rodu hviezdnych lieta vi c“. Okolo neho ustavičná vrava, smiech, ale on akoby načúval do prázdna. Bol by najradšej dávno odišiel do kabíny, ale nechcel vzbudzovať pozornosť. Dlho sedel bez pohnutia a hľadel do dlážky. V istej chvíli, keď mimovoľne pozdvihol zrak, neočakávane sa stretol s párom skúmavých očí, ktoré ho zrejme už dlhšie pozorovali. V tom pohľade bolo veľa nevyslovených otázok.
Napokon sa preďsa oďhodlal a predčasne opustil slávnosť. Podarilo sa mu to takmer nebadane. Potreboval byť sám, zlomiť v sebe akúsi apatiu, ktorá ho hnala do úzkych. Čierna prázdnota vesmíru, ktorá aj teraz nečujne plynula za stenami rozbujarenej lode, oberala ho o družnosť aj o spánok.
V kabíne sa rezignovane vystrel na ležadle a uľavil si strápeným povzdychom. Keby tak mohol zaspať, čo najdlhšie spať! Pomáhal si predstavami z chlapčenských rokov. Vynorila sa mu idylická predstava palmového hája pri jeho rodisku, chladiaci vánok podvečera po rozpálenom dni, zunivé ticho doliehajúce z púšte…
Milosrdný spánok ho konečne vyslobodil do ríše zabudnutia.
Po neskutočne dlhom čase, hoci to bolo len po niekoľkých hodinách, vedomie sa pomaly vracalo na povrch adelého sebapociťovania. Za mihalnicami oťaženými ešte nepokojným spánkom, vynáral sa pred ním na hranici snov a vedomia čarovný obraz sviežeho rána s vysokým stĺporadím zelených papradín, čiahajúcich k slnkom ožiarenej žltolilavej oblohe. Mal predtuchu čohosi dobrého, kýsi neznámy hlas sa mu ticho prihováral. Bol to ženský ilas. Gamala, priateľka z detstva? Na prahu vedomia neodvážil sa ani pohnúť, aby vidinu nezaplašil. Ten zamatový hlas — bol to sen, či skutočnosť? Neotváral oči, hoci už jasne cítil, že prekročil prah medzi spánkom a bdelosťou. Usiloval sa vnímať zmysel slov. Zrazu si uvedomil, že hlas spoznáva — bol to hlas ich lekárky…
Sagitta po skončení slávnosti predsa len nadhodila otázku Salammovho správania sa pred niekoľkými bližšími členmi posádky. Usúdila, že je načase, aby ako lekárka zasiahla. Spolu s Kerulenom, svojím bratom, a Oulom Nikériom došli k záveru, že Salammu zrejme postihla depresia z kozmického osamotenia. Muži boli toho názoru, že postihnutého treba ešte niekoľko dní bedlivejšie pozorovať.
Ona sa však rozhodla hneď konať. Pozorovala Salammu dosť dlho. Súčasťou jej lekárskeho poslania bola aj psychoterapia. Určila diagnózu a rozhodla sa aj pre liečebnú metódu. Použije, áno, použije rozprávku!
Kráčala po dlhej hlavnej chodbe zamyslená, až zastala pred jeho dverami. Stlačila gombík, dvere sa nehlučne otvorili a súčasne sa zažalo svetlo. Salamma ležal oblečený priekom cez posteľ, tvárou nadol. Sklonila sa nad ním a zistila, že spí. Bolo to dobré znamenie.
Stímila osvetlenie, pritiahla si kreslo a chvíľu sedelabez pohnutia. Vyzeralo to, akoby v miestnosti nikoho nebolo. Starostlivo pozorovala reakcie spiaceho. Tichým hlasom povedala niekoľko bežných úvah o dnešnej slávnosti. Bola to podistým komická samovrava, ale jej cieľom bolo cez sluchový orgán podnietiť mozgové centrá.
Asi po desiatich minútach zbadala, že spáč sa pomaly zobúdza. Keď si bola istá, že môže vnímať slová, prešla na rozprávku. Bol to príbeh o troch čarodejníkoch a kyklopovi.
„Boli raz traja veľkí čarodejníci. Bývali za vysokými horami v troch sklenených dvoranách. Prvý, najmúdrejší, nosil vždy biely odev. Býval v najmenšej dvorane. Druhý mal na sebe čierne nohavice a od pása bol holý. Jeho dvorana bola trikrát väčšia. Bol z nich najsilnejší a najzručnejší; podľa múdrych nápadov prvého dokázal zhoto — viť čarodejnícke pomôcky zo skál a nerastov. Tretí čarodejník, postavou najvyšší, bol spomedzi nich najdôležitejší — preto mal na sebe vždy modrý odev. Obýval najväčšiu dvoranu, ktorá bola tristotridsaťtri ráz väčšia ako dvorana prvého čarodejníka.
Jedného dňa sa rozhodli, že si zhotovia čarodejný stroj, ktorý ich odbremení od každodenného čarovania, čo im zaberalo veľa času, a potom im chýbal pri odhaľovaní veľkých tajov kúzelníctva.
Prvý z nich si sadol a dumal nad neľahkou úlohou.
Napokon vzal do ruky malú čarodejnú ceruzu a na mnohé lístky bieleho papiera napísal veľa kúzelníckych hesiel a formuliek. Potom sa chopil veľkej kúzelníckej palice pristúpil k veľkému listu ešte belšieho papiera. Ledva zašermoval svojou veľkou taktovkou, už sa zjavovali tajomné kruhy, čiary a krivky pretkané mnohými číslicami. Pri tejto práci čarodejník často vrhol pohľad na zelené lesy i na ešte vyššie končiare, pokryté snehom a ľadom, ktoré zďaleka strážili údolie troch čarodejníkov. Vždy keď bol veľký hárok papiera popísaný tajomnými znakmi a kresbami, spoza mrakov vykuklo slnko. Pozrelo si výtvory bieleho čarodejníka a tu i tam pridalo ešte zlatý krúžok, čiaru, číslo.
Keď prvý čaroďejník skončil svoju prácu, prišiel druhý, ten s obnaženou hrudou. Vzal všetky papiere a podľa nákresov a formuliek vo svojej ďvorane ďal sa stavať čarodejný stroj. Sklenou dlážkou podchvíľou sa zapozeral do tmavých hlbín zeme, aby vybral najvhodnejšiu skalu či nerast. Namáhavo ich vykopával zo zemských útrob a zhotovoval z nich menšie aj väčšie dielce, z ktorých potom zostavil stroj. Jeho hlavným pomocníkom bol oheň. Skrotil ho tak, že v jednom kúte dvorany poslušne syčal a vysoké plamene praskali. Na tristotridsiaty tretí deň svoju prácu skončil a čarodejný stroj prikryl veľkou plachtou.
Nakoniec prišiel tretí čarodejník, najväčší a nadôležitejší, v belasých šatách. Dopravil mohutný stroj do svojej obrovskej dvorany. Keď plachta skĺzla na zem, stál tu gigantický oceľový obor. Tretí čarodejník, stláčajúc hlav — nú páku, hlasno vyriekol zaklínaciu formulku: ›Cir-ku-bal va-ku-zon!‹
Obor-automat sa začal prebúdzať. Dvojica žiaroviek, očú, sa rozžiarila červeno, na jeho čele sa začali chvieť rúčky meracích prístrojov. Na zelenkavých obrazovkách sa začali hadiť oscilografické vlnovky. Tiché bzučanie postupne narastalo na burácajúci lomoz a rachot. Nervovými vláknami kyklopa blýskavo prelietavali povelové signály. Do svalov začala prúdiť mohutná energia, kanálmi žíl vodopády oleja. Vnútornosti začali stravovať hory zeminy, nerastov a uhlia. Oceľové zubiská za strašného škrípania drvili a prežúvali bezpočetné množstvo kovových tyčí.
Hlavný čarodejník v modrom obchádzal giganta. Starostlivo sledoval jeho činnosť. Tu i tam pritiahol skrutku, ochladzoval prihorúce miesta, odstraňoval zápchy v rúrových spojoch, stláčal páky a gombíky. Podchvíľou zamrmlal dajakú formulku. Keď bol so všetkým spokojný, zanechal horúčkovito pracujúceho kyklopa v obrovskej dvorane a odišiel za ostatnými čarodejníkmi, aby sa odteraz venovali iba veľkému čarodejníctvu. Kedy-tedy sa však prišiel pozrieť do obrovskej dvorany, aby preskúmal pulz samočinne pracujúcej ozruty.
Obor pracoval dlhé dni a roky. Vytvoril veľa užitočných vecí. Po práci mohli sa čarodejníci denne obliekať do nových šiat. Na stoloch mali nadostač jedla a pitia. Obor vyrábal aj prístroje, pomocou ktorých videli a počuli nesmierne ďaleko, stroje, ktoré ich mohli rýchlo dopraviť nad zemou, pod zemou, na vode i pod vodou: mohli letieť do cudzích krajín, ba aj na nesmierne ďaleké hviezdy.
Čarodejníci však zostarli a nijaké zaklínadlo nemohlo odvrátiť blížiacu sa smrť. Bolo im nesmierne ľúto, že ich kúzelné formulky a zázračné zariadenia upadnú do zabudnutia a nebudú už nikomu slúžiť. Prizvali teda ľudí, aby ich naučili čarodejníctvu. Ľudia chodili v zástupoch a dychtivo sa učili. Iba tajomného obra zatiaľ nesmeli vidieť. „V.
Onedlho zomrel najmocnejší čarodejník. Riadenie kyklopa najviac opotrebovalo jeho sily. Neuplynul dlhý čas a vyprevadili na cintorín aj druhého. O niekoľko ďalších dní ani tretí už nebol medzi živými. Vo svojej poslednej hodinke odovzdal ľuďom kľúč od tristotridsaťtrikrát väčšej dvorany, kde vo dne v noci hrmotal a pracoval obor.
Keď na druhý deň ľudia vkročili do dvorany najväčšieho čarodejníka, schvátila ich hrôza a údiv. V šerosvite obrovskej haly rachotila a svetielkovala pred nimi gigantická ozruta, ktorú mali odteraz ovládať. Niektorí z panického strachu chceli obra zničiť. Zabránili im v tom tí, ktorí v oblude videli boha, ale aj tí, pre ktorých bola iba odporným pažravým veľjašterom. Bola im odporná, ale báli sa jej. Bez milosti zaťala svoje oceľové zubiská do tých, čo sa k nej neopatrne priblížili.
Ľudia sa upokojili a zistili, že ak nechajú kyklopa na pokoji, vyrobí hromadu vecí od výmyslu sveta. Postupne sa stal z obra poslušný sluha a z pažravého jaštera dobromyseľný slon. Ľuďom sa podarilo obra ovládnuť a prispôsobiť ho svojim potrebám.
Ešte dlho po smrti troch čarodejníkov ľudia nosili biele pracovné plášte na pamiatku prvého z nich — ako symbol čarovných formuliek, ktoré sa naučili a nimi začali ovládať obra-prírodu. A keďže ľudstvo je nesmrteľné, silou svojho umu aj citom srdca dokázalo napokon prekonať rozpory, chamtivosť, ľudskú márnivosť, odvrátilo vlastnú záhubu, ktorá im hrozila za zneužitie odhalených tajomstiev prírodných síl. Ľudstvo dokázalo vyčariť mnohé nové zázračné formulky a vytvorilo ešte dokonalejších obrov, ktorí spĺňali jeho najnáročnejšie želania…
Aj ty, Salamma, si človek. Aj ty dokážeš čarovať. Pracuj a čaruj. Pracuj s nami, čo chceme odhaliť veľké tajomstvá vesmíru.“
Sagitta sa odmlčala. Pacient urobil akýsi neurčitý pohyb rukou. V nijakom prípade nechcela polospiaceho násilne vytrhnúť zo spánku. Vstala a potichu vyšla z kabíny. V najbližších dňoch sa ukáže, či symbolika rozprávky prenikla do podvedomia kozmonauta, ktorého tiesnila mora.
Salamma si spočiatku neuvedomoval skrytý význam jej slov. Bezprostredne naňho pôsobila iba jej prítomnosť, pocit, že vie, čo sa v ňom odohráva. Jej hlas, ktorý zamatovo hladkal jeho ubolené zmysly.
Až neskôr, dosť dlho po oďchode Sagitty, uvedomoval si hlbší zmysel rozprávky o ľuďoch čarodejníkoch, ktorí nadobudli takmer neobmedzenú moc, ak pracovali usilovne a družne.
Raz, keď už prekonal tiesnivý pocit apatie a prázdnoty, spýtal sa lekárky, či okrem nej vie ešte dakto o nočnej návšteve. Obával sa skrytého posmechu, že ho liečila rozprávkou ako malé dieťa.
„Nie, nikto,“ povedala a úprimne mu hľadela do očí. „Okrem Oulu Nikériu. Ale on je akoby súčasťou mňa.“
Jej úprimnosť a priamosť ho presvedčili. Napokon práve mu prezradila osobné tajomstvo o sebe a čiernom matematikovi. 83
Roj meteoroidov
UMELÁ HMLOVINA — GRAVITÁCIA SA VYPÍNA — AUTOMATICKÍ PRIESKUMNÍCI–LASEROVÉ DELO V AKCII — OHNIVÝM TUNELOM DEŠTRUKCIE
Uplynuli dva týždne od ulovenia prvého meteoroidu, keď sa okolo obeda zjavil v jedálni podivne rozžiarený profesor Mirsanov. Spokojne si šúchal ruky. Nie preto, že by sa tešil na dajakú maškrtu. Len pred chvíľou pri kontrole tabuliek známych rojov meteoroidov urobil dôležitý objav a teraz ťažko skrýval tvorivé vzrušenie a očakávanie.
Na jedálenskom automate zvolil si tlačidlom jedlo bohaté na zeleninu a k tomu si ešte dal šalát z morských rias. Vyhľadal opustený stôl a sadol si. Proti zvyklosti tentoraz sa s jedením mimoriadne ponáhľal. Jeho netrpezlivosť pri jedení a ťažko utajovaná slávnostná nálada nemohli ostať bez povšimnutia pri susedných stoloch.
„Dostali ste rádiopoštu?“ dobromyseľne sa vyzvedala Filitra, ktorá sedela takisto sama pri vedľajšom stole. Čakala na Henryho, aby spolu obedovali.
Mirsanov iba tajnostkársky zakýval hlavou.
„Ja by som skôr povedal, že dnes popoludní sa v laboratóriu antičastíc budú robiť špeciálne hókusy-pókusy,“ pridal sa zavše trocha prihlasný a ironizujúci Norbert.
Mirsanov sa namiesto odpovede znovu iba potmehúdsky usmial. Nedal sa vyprovokovať poznámkou a veľavravne mlčal, ľba priateľsky kývol Filitre pri susednom stole a náhlivo pokračoval v jedení. Vďaka umelému gravitačnému poľu mohli jesť ako pozemšťania, z tanierov a s príborom.
Potom urýchlene vstal od stola a zaniesol riady k umývaciemu automatu, ktorý ich omyje, osuší, vydezinfikuje a odloží do priečinkov.
Keď bol pri dverách, otočil sa do miestnosti a s ironickým úsmevom, aby vrátil Norbertovi jeho podpichovanie, pohodil:
„Ak sa nebudete ponáhľať, nedojete. A nenadžgávajte sa toľko, najmä majster radista, lebo sa nakoniec nepomestíte do skafandra.“
S týmito slovami sa zvrtol a zmizol.
Norbert, Oulu a Sagitta, ktorí sedeli pri jednom stole, vymenili si nechápavé pohľady. Aj pri ostatných stoloch sa dohadovali nad zmyslom profesorovej poznámky.
Mirsanov sa ponáhľal z jedálne rovno do riadiacej centrály, kde mal práve dozor nad riadením letu Salamma el Durhám. Profesor sa podíval na hodinky a spokojne pozrel na spolupracovníka.
„Tak čo, Salamma, dačo si zbadal?“ spýtal sa a ukázal na radarové obrazovky.
Inžinier pohonných agregátov nechápal. Radistický a radarový pult boľcelý čas pod dohľadom, ale na kontrolných obrazovkách vládla šiesta, nič sa tam nedialo. Jednako profesorova zdôraznená otázka ho obrala o istotu a znovu sa dôkladne zapozeral na míkvo oscilujúce plôšky tienidiel. Mohol si aj oči vyočiť — nič sa nedialo.
„Zdvojnásob intenzitu radaru s fixnou anténou!“ radil mu Mirsanov.
Salamma zosilnil výkon radaru, ktorý bol natrvalo umiestený v čele kozmickej lode a zacielený dopredu, presne v smere j ej pozdĺžnej osi. „Meravé oko rakety“, ako nazývali tento radar, ustavične ohmatávalo priestor pred stíhačom. Salamma nielen zdvojnásobil, ale až strojnásobil jeho diaľkový dosah. Ale kontrolná obrazovka bola stále prázdna.
Mirsanova to nezmiatlo.
„Zapni prehľadávací radar,“ poradil Salammovi.
Salamma najprv nastavil radar s fixnou anténou na normálny dosah, ktorý zabezpečoval bezprostredný let. Až potom zapol prehľadávací radar, ktorý prehľadával pomocou otáčavej antény obrovskú výseč okolitého vesmíru.
Obaja kozmonauti teraz nespúšťali oči z obrazovky. Ba 85 ani sa neobrátili, keď ktosi vošiel do miestnosti a zastal za ich chrbtom.
„Je to akurát vhodný čas — roj by už mal byť viditeľný,“ povedal pri chôdzi. Bol to Kerulenov hlas.
Veliteľ teda vedel, že sa čosi deje, pomyslel si Salamma. Ale skade?
Pohyblivé oko rakety, na rozdiel od meravého fixného radaru, predĺžilo svoj dosah na jedenapolnásobok.
„Tam!“ skríkol profesor vzrušene a ukazoval rukou na isté miesto obrazovky. „Je tam — celý roj!“
Kerulen pochybovačné stiahol obrvy. Pri najlepšej vôli nič nevidel, takisto Salamma. Možno, že nástojčivé želanie okrídľovalo Mirsanovovu fantáziu.
A naozaj, profesor mal pravdu! Na označenom mieste ledva sa dalo vybadať akési svetelné mihotanie, svetelný fliačik veľkosti gombíka, ktorý pomaly, ale predsa narastal.
„Stačí. Výkon radaru na normál!“ prikázal Kerulen.
Hmlistý úkaz na obrazovke vybledol a stratil sa. Rádio-ozvena, ktorá sa vracala od objektu, rýchlo slabla a už sa na obrazovke neobjavila.
Kerulen bez dlhého váhania vyhlásil poplach.
„Tu veliteľ lode. Prosím všetkých členov posádky do riadiacej centrály!“
Franken, Nikéria, Sagitta, Filitra a mnohí ďalší ešte sedeli v jedálni, keď sa rozľahlo poplašné cenganie. Všetci skočili na rovné nohy. Ešte chytro upevnili stoličky do dlážkových príchytiek, aby v prípade bezgravitačného stavu nelietali voľne po miestnosti. Rovnakým tempom napchali zvyšky jedál a príbory do umývacích automatov. Potom sa všetci vyrútili na chodbu.
„Ten Mirsanov je stará líška!“ hlaholil Franken v behu. „Kujónisko! Vedel, že bude poplach. A nám nič nepovedal, len sa uškieral popod fúzyl“
Skupina kozmonautov z jedálne posledná vbehla do centrály. Hneď po jej príchode Kerulen podal situačnú správu:
„Prepojím radarový signál na veľkú obrazovku. Ako vidíte, plocha je prázdna. Právom sa teda pýtate, prečo som vlastne vyhlásil poplach. Môžem vám však oznámiť, že každým okamihom zistíme roj meteoroidov!“
V miestnosti zašumelo. Paro Bacos šuškal vedľa stojacemu Nikériovi do ucha: „V najbližších dvanástich až štrnástich hodinách nás čaká riadna fuška!“
Kerulen vyčkal, kým sa utíšili hlasy prekvapenia, a pokračoval:
„Pri kontrole tabuliek najznámejších rojov profesor Mirsanov zistil, že dnes napoludnie do operačného priestoru našej kozmickej flotily vnikne útvar MRGC 763. Výpočty ukázali, že najbližšie k jeho dráhe bude naša stíhačka. Uvedený roj asi pred sedemdesiatimi rokmi zistila automatická kozmická sonda a odvysielala základné údaje na katalogizovanie. Známe sú iba letové prvky tohto objektu.“
Kerulen nariadil, aby pohotovostné služby v riadiacej centrále posilnili zo štyroch mužov na šiestich a aby sa jednotlivé skupiny striedali každú hodinu. Likvidácia celého meteoroidného poľa si vyžadovala bežnú systematickú prácu. Striedajúce pohotovostné služby poslal do kabín, aby si riadne odpočinuli.
Všetky zraky sa upierali na veľkú obrazovku, kde sa práve začala črtať hmlistá škvrna. Vyzerala ako prachová škvrna na tienidle a ustavične sa zväčšovala.
„Možno budeme musieť privolať do akcie aj ostatné lode…“ povedala Sagitta.
Paro Bacos namiesto Kerulena prikývol a povedal:
„Najprv sa musíme priblížiť na vzdialenosť niekoľko sto kilometrov, zistiť veľkosť a vnútorné zloženie roja.“
Filitra načúvala ich úvahám a proti vôli začal sa jej zmocňovať starý nepokoj. Darmo ohmatala prvý ulovený meteoroid — obava z kozmických bludných telies bola v nej hlboko zakorenená. Vrhla na obrazovku rýchly pohľad. Hmlistá škvrna medzitým narástla na veľkosť poriadnej misy.
„Nebolo by lepšie, keby sme celý roj obleteli veľkým oblúkom?“ povedala váhavo.
Muži sa len zasmiali. Pridm dychtili za nebezpečenstvami, teda dni najmenej pomýšľali na to, aby sa vyhli roju. Taká príležitosť pre laserové delo!
Filitra sd ďalej na nič nepýtala. Iba si pomyslela, že čosi z odvekých poľovníckych inštinktov pretrvalo v mužoch celé tisícročie!. Dnes, pravda, v sublimovanejšej forme. Veď poľovať sa dalo aj na poli vedy.
Kerulen na chviľu vypol pilotron. Musel zamieriť celou loďou na roj meteoroidov, ktorý bol kdesi v diaľke pred nimi napravo. Keď stíhač prešiel na nový kurz letu, zveril jeho riadenie opäť automatickému pilotovi. Vstal z veliteľského kresla:
„O dve hodiny by sme mali byť na mieste, čiže okolo pätnástej dohoníme roj. Začneme hneď so zvyčajnými prípravami.“
Členovia posádky jeden po druhom opustili centrálu, aby zaujali v jednotlivých oddeleniach svoje miesta, ako keď je v rakete vyhlásený poplach.
„Prosím štyroch nováčikov, aby ešte zotrvali v centrále,“ ďoložil Keruľen. „Môžu sa zúčastniť na pozorovaní objektu, aby získali väčšie skúsenosti z metódy boja proti meteoroidom. Má niekto otázky?“
Ako prvá využila príležitosť Filitra Gomová:
„Ak je hmlovina na obrazovke rojom meteoroidov, mala by sa hádam javiť nie ako mliečna škvrna, lež ako zoskupenie mnohých svetelných bodíkov. Každý meteoroid predsa vytvára samostatný reflex na obrazovke radaru, či nie? Možno nemáme pred sebou roj meteoroidov, ale takzvanú malú temnú hmlovinu…?“
Odmlčala sa s obavami, či sa nezverila s dajakou naivitou.
„Úvaha je teoreticky správna,“ povedal Kerulen uznanlivo, čo Filitru zbavilo rozpakov. „Napokon môžeme sa presvedčiť.“
Vypol z obrazovky radarovú projekciu a prepojil obraz na jednu z televíznych kamier.
Miestnosť stmavela. Znovu mali všetci pocit, akoby sa pred nimi otvorila celá stena lode. Filitra sa mimovoľne zachvela, keď uzrela veľkolepú vesmírnu panorámu.
Zľava napravo tiahol sa nepravidelný, úzky a hmlovito nadýchnutý svetelný pás Mliečnej cesty. Uprostred sa zreteľne črtal tmavý obrys konskej hlavy.
„To, čo vidíte,“ vysvetľoval Kerulen, „je známa temná hmlovina v súhvezdí Oriona. Je od nás vzdialená na stá svetelných rokov. Pri týchto útvaroch ide vlastne o zoskupenie plynnej a prachovej hmoty. Hmlovina konskej hlavy sa skladá zväčša z kovových mikročastíc, ktoré ako svetlo-nepriepustná clona zavisli pred hviezdnymi oblakmi. Pritom clona je fakticky nepredstaviteľne riedka: na tisíc kubických kilometrov pripadá iba jediný gram kovového prachu! Pravda, pri takejte gigantickej vzdialenosti javí sa ako celistvý útvar.“
Opäť šťukol kontakt. Charakteristická podoba temnej hmloviny sa vytratila z obrazovky a zjavila sa nová hviezdna panoráma.
„Teraz vidíte časť vesmíru, v ktorej náš radar zistil MRGC 763. Keby bola na tomto mieste temná hmlovina, musel by byť viditeľný temný fľak, tak ako v súhvezdí Oriona.“
Kerulenova názorná inštruktáž bola naozaj rukolapná. Ceďže temné hmloviny sú vždy vzdialené na stá až tisíce svetelných rokov, pre ich nesmiernu vzdialenosť, obrovskú rozlohu a nepatrnú hustotu nijako ich nemožno pomocou radaru zachytiť. Sú viditeľné iba opticky. A svetelný rok je vzdialenosť, ktorú svetelný lúč letiaci fantastickou ýchlosťou — tristotisíc kilometrov za sekundu — vykoná za jeden rok.
Tento objekt bol vzdialený asi desaťtisíc kilometrov. Až sa väčšmi priblíži, jeho svetelný reflex na obrazovke sa akiste zmení na početné body. Mohli teda s istotou predpokladať, že majú pred sebou roj meteoroidov.
„Ak človek pozoruje iba teľevízny obraz bez radarovej projekcie, mohol by mať idylický dojem, že nemá pred sebou kozmický útvar, ktorý by nás mohol ohroziť. Aké klamné môže byť zdanie!“ povedal Oulu skôr pre seba a ešte dodal: „Bez radaru boli by sme schopní vletieť doprostred roja.“
Kerulen prikývol. Znovu prepojil na obrazovku radarovú projekciu. Mliečna škvrna sa podstatne zväčšila. Kerulen dôvodil, že ak ešte nevidia jednotlivé body, príčina môže byť dvojaká: buď sú ešte stále príliš ďaleko od poľa meteoroidov, alebo sú jednotlivé časti veľmi malé. Prirodzene, ešte skôr, než ich začnú likvidovať, musia sa presvedčiť o štruktúre, hustote a priestorovej rozlohe roja.
Veliteľ bol presvedčený, že malá prednáška stačila kozmickým nováčikom, lenže tí mali v zásobe ďalšie otázky.
„Ak sa nemýlim, treba aby som podnikol výlet s Kolibríkom?“ vyzvedal Jokohata, predpokladajúc kladnú odpoveď, ktorá by ukojila jeho ustavičnú túžbu po činoch. „Zrejme treba vletieť ďo roja…“ doložil, ako by si už vopred sám určoval program dobroďružstva poďľa vlastnej chuti.
„Áno aj nie,“ odvetil Kerulen a trocha schladil Jokohatov rozlet. „Vyštartovať buďeš musieť — lenže nie ďo roja, hoci ani to, pri malej kozmickej rakete a prispôsobenej rýchlosti, by nebolo také nebezpečné. Tvojou úlohou bude zistiť zboku priestorové rozloženie útvaru. Plošnú rozlohu poznáme z radaru. Ty zistíš aj hĺbkovú, z nášho pohľadu takpoveďiac preďozaďnú rozlohu. Vnútornú štruktúru si potom overíme skúšobnými strelami.“
„Máme obrazovku len pozorovať, alebo sa môžeme zúčastniť aj na ostatných prípravách?“ prezvedal sa Rádž Rajpúr.
„Dobre, pridelím vám úlohy,“ povedal Kerulen. „Nikéria, pre nás dvoch je to jasné: pri formaxe usporiadame malé počtárske rodeo. Jokohata pripraví Kolibríka na katapultovanie a vezme si so sebou aj fotoaparát — potrebujeme zábery zboku.“
„Čože, fotografovať roj meteoroidov?! Veď nevydáva ani vlastné, ani odrazené svetlo! Buďem teďa fotografovať tmu?…“
„To je pravďa,“ zasmial sa Kerulen. „Lenže ty fotogra — ficky zachytíš obraz, ktorý tvoj radar premietol na obrazovku.“
„Ech, to je fakt!“ odvetil pilot prieskumnej rakety a v duchu sa pokarhal za to, že sa tak neskoro dovtípil. Pri špeciálnom výcviku na Zemi sa neraz učil, ako fotografovať z radarovej obrazovky.
„Filitra, prosím,“ obrátil sa veliteľ na chemičku, „keďže pre teba zatiaľ niet roboty, pomáhaj raďistovi pri meraniach.“
„Počkať, počkať,“ zamiešal sa Paro Bacos. „Apre nás, čo už pár rôčkov naháňame meteoroidy a nie sme celkom neskúsenými nováčikmi, pre nás nakoniec nezostane nijaká robota?!.. Aj my si žiadame dáky malý prídel, pán veliteľ!“
„Ale samozrejme, pán atómový fyzik,“ prispôsobil sa Kerulen žartovnovážnemu tónu učenca. „Vy teraz pôjdete bez meškania… spať!“
Bacos struhol nechápavú tvár: „To predsa nemyslíte vážne, pán veliteľ!?“
„Ale hej, veruže hej, pán atómový fyzik. Prikazujem vám, aby ste šli hneď spať!.. Čudujete sa? Príčina je jednoduchá: až sa pán fyzik vyspí, bude obsluhovať — náš laserový kanón! Ale až o niekoľko hodín, keď sa skončia všetky prípravy. Dovtedy sa musíte vyspinkať ako ružovolíce bábätko — jasné?!“
„Jasné — vykonám, pán veliteľ!“ odsalutoval Bacos podľa spôsobu kasárenských grotesiek, ktoré sa dochovali z čias, keď bolo na zemeguli plno vojakov. Pravďaže, úloha, ktorú mu veliteľ pridelil, ho vrcholne uspokojila. Aby dokončil scénu, urobil čelom vzad a urýchlene vypochodoval z miestnosti.
„Pre vás, Salamma, tiež mám čosi. Chcem vás požiadať, aby ste pripravili dve skúšobné sondy.“
„Áno. A nemám sondy doplniť aj náložou plutónia?“
„Ako?… Ach áno, správne! Pre prípad, že by sme ich nemohli znovu zachytiť, treba aj plutónium, aby sme ich mohli diaľkovým riadením zničiť. Správne, Salamma, že ste ma na to upozornili!“ Bolo vidieť, že Kerulena veľmi potešila aktivita a duševná čulosť člena posádky, o ktorom mali nedávno v užšom kruhu nie práve povzbudivú debatu. Najviac sa však potešila Sagitta, ktorá nikomu okrem Oulu neprezradila svoje liečebné tajomstvo.
Veliteľ dokončil pokyny. Aj ostatní členovia posádky mali pridelené úlohy a rozišli sa za povinnosťami.
Filitra podišla k radistickému a radarovému pultu, kde mala v nasledujúcich hodinách pomáhať Norbertovi. Na jednom kresle zbadala knihu. Vzala ju do rúk. Na obálke bol veľkými literami vytlačený nápis:
Začiatočné písmená dávali skratku MRGC, vytvorenú z tradične zachovávanej anglickej hvezdárskej terminológie. Zvedavo listovala v hrubom zväzku „Všeobecného katalógu radarom registrovaných meteoroidových polí“. Bolo priam neuveriteľné, koľko takýchto polí existovalo! Pri niektorých bolo pred registračným číslom znamienko mínus, čo znamenalo, že tieto útvary stíhače Vesmírnej bezpečnostnej služby už zlikvidovali. Väčšina však mala ešte stále pred registračným číslom výstražné červené znamienko plus.
Odložila katalóg s predsavzatím, že si v ňom niekedy dôkladnejšie zalistuje. Musí prerásť svoju úzku špecializáciu a hlbšie sa oboznámiť aj s inými oblasťami kozmických vied. Teraz však musí splniť rozkazy veliteľa a pomáhať radistovi pri meraniach.
Jedným z tých, čo pri rozdeľovaní úloh vyšli naprázdno, bol Henry Lorcester. Nijako ho to nemrzelo, pretože už z predošlej kozmickej lode pridobre poznal celý priebeh príprav. Uspokojil sa pozorovaním prevádzky v centrále, k čomu ho napokon inšpirovala aj Filitrina prítomnosť. Pravda, netušil, že jeho prítomnosť ju trocha zbavuje istoty. Na veľkej obrazovke sa ustavične zväčšoval svetelný reflex roja meteoroidov. Teraz už to bol nie celkom kruhový útvar v priemere asi jeden a pol metra. Začali sa v ňom zjavovať aj jednotlivé svetelné body, zrejme najväčšie meteoroidy.
Franken sa obrátil na Lorcestera s otázkou, či by mu mohol aj on pomôcť. Práce bude nazvyš.
„Prirodzene,“ ochotne súhlasil Henry. „A čo by som mal robiť?“
„Daj do prevádzky ešte jedno radarové zariadenie. Čím väčšmi sa blížime k roju, tým rýchlejšie vzrastá nebezpečenstvo, že by sme sa mohli neočakávane stretnúť s niektorým voľnejšie letiacim meteoroidom. Takýchto okrajovo letiacich dezertérov by mohlo pritiahnuť naše umelé gravitačné pole.“
Podľa zákona schválnosti ledva Franken dokončil vetu, už sa jeho obava potvrdila.
Lorcester si zrazu uvedomil, že jeho telo náhle stratilo váhu. Všetko okolo neho sa zdanlivo otáčalo a krútilo. Napokon sa voľne vznášal v priestore. Opatrne, vyhýbajúc sa rýchlejším pohybom, načiahol ruku za operadlom kresla, ale sa mu to nepodarilo.
Súčasne so zlyhaním gravitácie ozval sa hlboký bzučivý tón — signál, že pilotron automaticky na prechodný čas vypol gravitačné pole. Na niekoľko okamihov dokonca akoby zaznelo ostré poplašné cenganie.
Náhle všetci pocítili akési pružné myknutie. Raketa sa práve vyhla meteoroidu…
Lorcester pohybom ruky vyvolal pohyb vpred a plával k čelnej stene hlavného počítača. Oulu urobil práve nedobrovoľnú stojku na svojom riadiacom pulte. Kerulen bol v pohybe, akoby chcel hlavou prebiť stenu, no v poslednej chvíli sa stočil ako gymnasta a náraz stlmil plecom. Zato Filitra sa nevznášala v priestore, ale kŕčovite sa tmolila pod kreslom.
Iba Salamma sa neuveriteľne obratne, sťa vodný had, pomkýnal k laserovému delu. Špeciálny tréning, ktorý absolvoval ešte na Zemi, umožňoval mu ovládať telo aj v bezváhovom stave aj pri preťažení. Jeho tvár sa v niekoľ — kých okamihoch pritlačila k zameriavaču dela. Potom stlačil gombík.
Pozorovateľ, ktorý by bol v blízkosti lode, zbadal by neďaleko nej oslňujúci záblesk. Neveľký meteoroid, zasiahnutý sústredeným prúdom lúčov z dela, v niekoľkých sekundách sa doslova vyparil.
Hlboké bzučanie doznelo. Gravitácia sa postupne prejavovala. Automatika ju nezapájala v plnom rozsahu naraz, ale postupne, aby telá a uvoľnené predmety nepadali tvrdo a plnou váhou. Kozmonauti znovu nadobúdali svoju váhu a vracali sa do normálnej polohy.
Všetci si uľahčené vydýchli a usmievali sa na seba. Iba Filitra sa mierne šokovaná vyštverala spod kresla, ktorého sa dosiaľ pridŕžala. Jej obavy z vesmírnych bludárov sa tentoraz potvrdili, hoci súčasne sa presvedčila, že ich aj pri neočakávaných stretnutiach s meteoroidom automatika lode dostatočne chráni. Tak je to teda! pomyslela si. Kým sa človek spamätá, je po všetkom!
Henry Lorcester sa hneď dal do roboty. Pomocou prehľadávacieho radaru starostlivo začal skúmať priestor okolo stíhača. Objavil síce ďalších meteoroidových samotárov, ale ich dráha neohrozovala posádku — leteli odťažito. Napriek tomu sa znovu vracal k helikonu, zacielil a v niekoľkých sekundách meteoroid prestal existovať.
Čím väčšmi sa stíhač blížil k roju, tým väčšia bola hustota mikrometeoroidov. Neznamenali však nijaké nebezpečenstvo, pretože ich hmota bola nepatrná. Pri náraze na steny lode, ktoré boli z mimoriadne odolného kovu, prudko sa rozžeravili a v okamihu vyparili. Nanajvýš vypálili do steny lode mikroskopicky bezvýznamnú dieru.
„Mikročastice vzrástli z dvadsaťsedem na štyridsaťtri,“ hlásil Franken. Merací prístroj momentálne registroval za minútu vyše štyridsať nárazov mikrometeoroidov na steny lode.
Okolo pätnástej hodiny dostihli pole. Najprv katapultovali Jokohatu s Kolibríkom na prieskumný let a o chvíľu vystrelili do roja aj obe skúšobné sondy, ktoré pripravil Salamma. Boli to vlastne celkom malé rakety, ktoré rýchlo dosiahli roj a vnikli do jeho zostavy. Boli vybavené rozličnými meracími prístrojmi nepretržite zhromažďujúcimi údaje; namerané hodnoty vysielali rádioautomatikou na naterskú loď. Tieto skúšobné testovacie sondy, ako ich jdborne nazývali, iba zriedkakedy sa zrážali s meteoroidmi. V samotnom roji, videnom zemskými meradlami, jednotlivé meteoroidy boli vlastne od seba veľmi vzdialené. Keď testovacie sonďy preleteli poľom meteoroidov a začali ho predháňať, rádiovým signálom z lode sa zapálili ich brzdiace nálože. Tým sa ich rýchlosť spomalila, pole meteoroidov sa znovu priblížilo a preletelo popri nich. Testovacie sondy teraz už druhý raz premeriavali pole. Tým sa spresnila celková predstava o jeho štruktúre, hustote a rozlohe. Pri spomalenej rýchlosti napokon zaostali za rojom a materská loď ich znovu vzala na palubu. Stávalo sa však, že sa vymkli spod kontroly alebo zrážkou s meteoroidom sa celkom vychýlili z kontrolovanej dráhy. Aby nerozmnožovali počet kozmických nebezpečenstiev, ktorých bolo aj tak dosť, v takýchto prípadoch ich zničili diaľkovým zapálením plutóniovej nálože.
Skúšobné sondy zistili, že v roji je len niekoľko väčších meteoroidov veľkosti holubích vajíčok. Dvadsať percent roja, počtom niekoľko sto, tvorili meteoroidy veľkosti malých kamienkov. Osemdesiat percent nebolo väčších než pieskové zrnká. Okrem toho bolo tam veľa kozmického prachu. V priemere na jeden kubický kilometer pripadalo asi len dvanásť gramov hmoty. Pravda, v kozmických meradlách bola to značná hustota.
Spolu s údajmi, ktoré zistil Jokohata, mali teraz k dispozícii pomerne presný obraz o kozmickom útvare. Bol to guľovitý útvar s priemerom dvesto kilometrov.
Teraz už mohli začať s deštrukciou. V riadiacej centrále sa zjavil odpočinutý Paro Bacos a zaujal miesto za riadiacim panelom dela. Pred ním ležala veľká tabuľka s údajmi o priestorovom rozložení poľa meteoroidov, ktoré vyrátal Nikéria pomocou formaxu.
Stíhač letel teraz vo vzdialenosti tristodvadsať kilometrov za rojom. To umožňovalo dokonalý prehľad o celom útvare. Kerulen vydal príkaz, aby na najbližšie hodiny zastavili činnosť umelej príťažlivosti. Okrem toho zakázal bežné používanie ostatných energetických zdrojov. Všetku energiu potrebovali teraz na činnosť dela, ktoré malo mimoriadnu vysokú spotrebu.
Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu:
„Oznámenie pre celú posádku! Začíname s deštrukciou roja meteoroidov. Gravitácia sa na čas trvania akcie vypína. Prosíme hneď použiť adhezívne topánky! Opakujem: gravitácia sa vypína, použiť magnetickú obuv!“
V centrále sa všetci pripútali do kresiel. Členovia posádky, ktorí chodiačky plnili úlohy, hneď použili magnetickú obuv, ktorá ich pridržiavala ku kovovej dlážke.
Atómový fyzik, tentoraz vo funkcii odstreľovača, s tvárou pritisnutou na zameriavač vrhol neviditeľný prúd sústredených lúčov najprv na okrajové pole roja. Začal nimi akoby opisovať kruhy, ktorých priemer sa postupne zmenšoval.
Keď zasiahol delom okraje roja, matne zažiarila koróna tmavočervených plynov vyparujúcich sa z meteoroidov. Čím väčšmi sa lúče približovali k stredu roja, tým intenzívnejšia bola žiara zasiahnutých častíc, ktorá prechádzala do rôznofarebných odtieňov. Bol to fascinujúci výjav farebnej hry spektra na uhľovočiernom pozadí.
Pri elektronickom mozgu pracoval Oulu Nikéria. Nepretržite vyratúval nové hodnoty pre laserové delo. Každých desať minút odovzdával Bacosovi nové podklady. Zatiaľ čo Mirsanov dozeral na činnosť reaktorov, Franken bol v ustavičnom spojení s Jokohatovou prieskumnou raketou a Kerulen kontroloval let kozmickej lode, ktorá musela udržiavať presný odstup za rojom.
Kedykoľvek sústredený prúd lúčov zasiahol väčší meteoroid, zažiaril v žltasto-tmavočervenom opare ako vianočná prskavka. Čím bližšie k stredu poľa opisoval Bacos svoje pomyselné kružnice na ničenie meteoroidov, tým väčšmi pribúdalo prskaviek a oslnivých zábleskov. Laserové delo rozpútavalo vo vesmíre hotový ohňostroj. Všetky energetické zdroje lode teraz pracovali len preňho. Za celý čas, čo bolo vypnuté umelé gravitačné pole, Sagitta vykonávala kontrolnú obchôdzku. Dosť namáhavo sa jej kráčalo v magnetických topánkach, ktoré sa „lepili“ na dlážku. Jej úloha spočívala v kontrole zdravotného stavu členov posádky. Pri dlhšie trvajúcom bezgravitačnom stave u jednotlivcov mohli nastať poruchy.
Kedykoľvek zavítala do riadiacej centrály, chvíľku si oddýchla, ale najprv sa presvedčila, či sú prítomní kozmonauti v poriadku. Potom so záujmom sledovala akciu.
Bola len tichým pozorovateľom. Televízny obraz deja, ktorý sa odohrával asi tristo kilometrov pred nimi, pripomínal jej ustavične sa zužujúci tunel s čerešňovočervenými rozpálenými stenami, do ktorého sa loď postupne vnára.
Asi po štyroch hodinách, keď sa žeravý okruh zúžil na priemer asi sedemdesiatich kilometrov, radarová kontrola ukázala, že laserové lúče nestačia preniknúť hustejším stredom k druhému okraju roja! Preto sa Kerulen ešte väčšmi priblížil k roju. Vzdialenosť sa zmenšila z tristodvadsať na stotridsať kilometrov, — priebojná sila lúčov sa tým podstatne zvýšila.
Jokohata po prvom prieskumnom lete znovu vyštartoval, tentoraz aj s navigátorom na palube, aby sa priblížil k roju z druhej strany. Hlásil, že sa pretvára do hubovitej podoby, pričom klobúková časť roja, teda na strane vzdialenejšej od stíhača, dostáva podobu vejára.
Po tomto hlásení Bacos znovu zväčšil kruhové ostreľovanie helikonom na stopäťdesiat kilometrov, aby zničil novovytvorené okrajové pole. Po dvoch hodinách stiahol ostreľovanie na sedemdesiat kilometrov. Meteoroidový útvar mal teraz podobu tučného červa letiaceho pred loďou.
Kerulen sa rozhodol preformovať „bojové pole“ tak, aby zredukoval predĺžený tvar objektu a poskytol laserovému delu plošnejší terč. Prikázal Jokohatovi, aby pred čelo roja vrhol malú plutóniovú nálož.
O niekoľko minút vo vzdialenosti asi pol milióna kilometrov, kde bolo čelo roja, lavínovité sa rozprskol oslňujú — ci záblesk atómovej explózie. Tlaková vlna výbuchu podstatne spomalila čelo roja, pričom zadný voj, bližší ku kozmickej lodi, zachovával si pôvodnú rýchlosť. Tým sa chvost červa akoby vtlačil do seba — celý útvar sa podstatne skrátil a rozšíril. Laserové lúče teraz ľahko prenikli až k jeho prednému okraju.
Akcia sa blížila k záveru. Ohnivý tunel, ktorým loď plávala, sa očividne zužoval. Po ďalšej hodine mal priemer už len dvadsať kilometrov, napokon desať kilometrov.
Nastal okamih, keď zhorel aj posledný meteoroid, posledné prachové zrnká. Lúče začali prenikať do prázdna. Paro Bacos výkyvnými pohybmi zameriavača márne ohmatával priestor. Aj radary potvrdzovali, že roj meteoroidov — možno po stámiliónoch rokov — prestal existovať, skončila sa jeho odveká púť. Dokonca hustota zanedbateľných mikročastíc klesla na nulu.
V generálnom katalógu na mieste predošlého znamienka plus zaznačili čierne znamienko mínus. Franken upovedomil rádiogramom veliteľskú základňu na Marse, aby v niektorej z najbližších operačných relácií podala hlásenie všetkým kozmickým lodiam a vedeckým staniciam na Zemi.
Paro Bacos, aby po pracovnom vypätí vrátil život v riadiacej centrále do zvyčajných koľají, skrútol sa v kresle a zahlásil:
„Súdruh asterostíhačový veliteľ, poslušne hlásim, že meteoroidný útvar sedemstošesťdesiattri, em-er-gé-cé, bol, a už ho niet! Ak smiem prosiť, zišla by sa zasa malá porcia gravitácie.“
Kerulen sa usmial, uznanlivo kývol fyzikovi za dokonalú prácu pri laserovom dele a naklonil sa nad mikrofón:
„Tu centrála, veliteľ. Likvidácia roja sa skončila. Zničili sme tristosedemdesiatšesť malých meteoroidov. Počet zničených zrniečok vo veľkosti piesku možno rátať na tisíce. Ďakujem celej posádke za dokonalú spoluprácu. Pozor: znovu zapájame gravitačné pole! Koniec hlásenia.“
Od objavenia roja uplynulo štrnásť hodín. Podľa pozemského času bolo dávno po polnoci. Hoci bola posádka vyčerpaná, vládla medzi nimi znamenitá nálada.
Po obnovení gravitácie všetci odložili ochranné kombinézy a magnetickú obuv. Poslednými pohľadmi skontrolovali ešte raz číselníky a stupnice prístrojov. Potom rad-radom opúšťali svoje pracoviská. Až teraz si uvedomili, že sú unavení a hladní. Kroky takmer všetkých mierili do jedálne. Pri výdatnom jedle a osviežujúcich nápojoch ešte dlho diskutovali o ohňostroji, ktorý dnes usporiadali v týchto končinách vesmíru.
Ale aj vrava aj kroky napokon utíchli. V obytných kabínach sa zhášali svetlá. Iba v riadiacej centrále, kde Salamma dobrovoľne prevzal dozor na najbližšie štyri hodiny, ticho zunel elektronický mozog ustavične spojený s pilotronom.
Za stenami lode nehlučne plynula vzduchoprázdna tma.
Pasca na antičastice
UŽITOČNÁ PORUCHA — OPÄŤ TAJOMNÉ SIGNÁLY — STAVENISKO VO VESMÍRE — MIRSANOV A LORCESTER SLÁVIA SVOJ TRIUMF
Stíhač už dva mesiace prečesával priestor na najvysunutejšej pozícii štvrtej flotily. Po prvých úspechoch — Jokohatovom meteoroide a zničení celého roja — prišli ďalšie. Počet odstrelov už dosahoval úctyhodné číslo. Pravda, treba povedať, že v najprednejšej pozícii rojnice posádka štyristoosmičky mala na to oveľa častejšie príležitosť než ostatné lode. Ostré poplašné cenganie patrilo už medzi štandardné situácie.
Oveľa ťažšie bolo objaviť asteroidy, hoci hlavnou úlohou stíhačov bolo práve zisťovať tieto vesmírne objekty. Pre laserové delo boli priveľké. Mali ich opatriť iba rádiomajákmi vysielajúcimi výstražné signály. V tomto smere posádka štyristoosmičky ešte nemala šťastie.
Zato Mirsanovovi a Lorcesterovi sa darilo vo výskume antičastíc. Po vytrvalých pokusoch v laboratóriu prišli na riešenie, ako tieto častice zachytávať priamo z vesmíru. Vypracovali projekt pasce. Stavba by si vyžadovala len niekoľko dní, ale zatiaľ chýbal vhodný objekt, napríklad väčší meteoroid, prípadne asteroid alebo planetoid. Obaja v týchto chvíľach netušili, že príležitosť na ich veľkolepý pokus, prvý tohto druhu v dejinách atómovej fyziky, naskytne sa im nečakane skoro.
Jedného dňa mal poruchu jeden z radarov. Ložisko otočnej antény sa zadrelo, anténa sa nemohla otáčať a bola usmernená do jedného smeru.
— Poruchu zbadali o niekoľko minút. Traja členovia posádky, ktorí ju mali opraviť, chystali sa opustiť palubu. Uplynulo asi dvadsať minút — obliecť si kozmické skafan — 101 dre bolo dosť namáhavé, no nesmeli zabudnúť ani na náhradné súčiastky a opravárske nástroje.
„Montéri“ sa práve chystali vystúpiť do kozmu pretlakovou komorou, keď ich službukonajúci pracovník, ktorý mal dozor nad letom, ešte zadržal. Na kontrolnej obrazovke, prijímajúcej signál zo zaseknutej antény, zjavil sa obraz objektu. Službukonajúci pracovník obratom oznámil Kerulenovi, že vo vzdialenosti asi deväť miliónov kilometrov pred nimi, teda v priestore päťstodvadsiateho deviateho slnokruhu, práve zistil väčšie teleso.
Hlásenie zastihlo veliteľa v laboratóriu antičastíc, kde mu Mirsanov a Lorcester vysvetľovali princíp ich pasce. Správu, ktorá ich tu zastihla, pokladali za sľubnú. „Prichádza ako na zavolanie,“ povedal Mirsanov. „Ibaže je trochu priďaleko,“ upozornil Lorcester. Obaja upreli pohľad na Kerulena — iba on mohol rozhodnúť.
Veliteľ chvíľu uvažoval, striedavo hľadel na oboch nadšencov a potom oznámil:
„Je to dosť ďaleko, ale pokúsime sa o to! Upovedomte Nikériu! Nech vyráta vhodnú priesečnicu oboch dráh. Zblízka sa prizrieme tomuto objektu!“ Potom sa ohlásil službukonajúcemu a doložil: „Pomôžte matematikovi a zistite podmienky letu. Potom môžete anténu opraviť. Po oprave hneď zamerajte objekt a pokračujte v pozorovaní!“ Pomocou formaxu príprava podkladov netrvala dlho. Ukázalo sa, že objekt môžu dostihnúť o päť až šesť ďní. Jeho dráha a rýchlosť boli výhodné. Len nedávno dosiahol objekt najvzdialenejší bod ekliptiky okolo Slnka a teraz je na zostupnej ceste. Loď by mala odbočiť z kruhovej dráhy a mierne zvýšenou rýchlosťou zamieriť k vyrátanému bodu stretnutia. Ak dostihnú objekt, môžu ho sprevádzať asi desať dní, pričom sa znovu vrátia do blízkosti vlastného slnokruhu.
Údaje boli priaznivé. Kerulen nadviazal spojenie s veliteľskou loďou flotily a oznámil komodorovi úmysel. Komodor bez dlhých prieťahov súhlasil. Veď išlo o jedno z najvýznamnejších bádateľských podujatí. Mirsanov a Lorcester boli nadšení. O päť až šesť dní budú na mieste. Mali teda dosť času zhotoviť jednotlivé dielce, ktoré sa na mieste zmontujú, za predpokladu, že objavené vesmírne teleso bude vhodné pre ich originálny pokus.
Keď vesmírni „montéri“ odstránili poruchu na radarovej anténe a vrátili sa na palubu, Kerulen začal riadiť raketu. Stíhač vybočil z rojnice a zamieril zvýšenou rýchlosťou k vyrátanému bodu, kde sa mal stretnúť s neznámym objektom.
V uplynulých týždňoch Norbert Franken využil každú príležitosť, aby prišiel na stopu záhadného rádiosignálu, ktorý zachytil pri prvom spoločnom zameriavacom vysielaní celej flotily. Nepremeškal ani jeďnu galaktickú sekundu; medzi oboma intervalmi zameriavacích signálov aj po nich neúnavne sledoval frekvenciu 2010 megahertzov. No ani raz nemal úspech. Rozhoďol sa, že buďe sledovať frekvenciu každú hodinu.
Po štyroch dňoch nového časového rozvrhu, keď už bol takmer presvedčený, že signály nikdy viac nezachytí, priam vyskočil od radistického pultu: ozvali sa po druhý raz! Čoskoro zistil aj opakovací interval: vracali sa vždy po dvadsiatich hodinách. To už bol solídny základ pre ďalšie sleďovanie.
Hlavný problém bol v tom, že prijímač kozmickej lode nebol konštruovaný na takýto „superdiaľkový“ príjem. Franken sa rozhodol, že si postaví vlastný prijímač s maximálnym zosilnením a vysokoúčinným potláčaním šumu. Skonštruoval ho len na užšie frekvenčné pásmo okolo 2000 až 2020 megahertzov. Ba využil kmitacie vlastnosti atómov niektorých prvkov, čím dosiahol extrémnu rozlišovaciu schopnosť.
Najbližší opakovací signál mohol očakávať v skoré predpoludnie, čo, pravda, bol len relatívny časový pojem. Za stenami kozmickej lode, za kruhovým priezorom Frankenovej kabíny po dajakom predpoludní nebolo ani vidu ani slychu. Vládla tam od vekov najčernejšia tma. No i 11 v samotnej lodi bola vytvorená skutočná ilúzia predpoludnia. Umelé nepriame osvetlenie sa intenzitou aj „farbou“ takmer neodlišovalo od predpoludňajšieho slnečného svetla na Zemi a významne pomáhalo potláčať depresívne nálady členov posádky z vesmírnej temnoty a osamelosti. Osvetľovacia automatika regulovala intenzitu svetla tak, že zodpovedalo priebehu dňa na domácej planéte. Kto v tejto chvíli prechádzal chodbami a priestormi lode, mohol mať takmer dokonalú ilúziu, že aj „vonku“ je jasné letné ráno v ľahkom opare. Aj teplotné podmienky na lodi boli prispôsobené pozemským. V ranných hodinách všade podúval svieži vánok a vládol príjemný chlad. Iba postupne teplota stúpala na znesiteľnú mieru poludňajšej horúčavy.
Franken kráčal hlavnou chodbou, ktorú ešte previeval ranný svieži vánok. Ponáhľal sa do riadiacej centrály v povznesenej nálade. Dnes mal vyskúšať svoj špeciálny prijímač. Nedočkavo si sadol za radistický pult. Aparát mal pripravený na malom príručnom stolíku.
Stlačil páčku batériového napájania. V slúchadlách sa ozvali typické zvuky diaľkového príjmu: drobný praskot a vesmírny šum, ktorého pôvod bol kdesi v nekonečných priestoroch, v explodujúcich hviezdach, v energetických premenách pulzujúcich sínc, v plynných mrakoch a hmlovinách.
Postupne nastavil prijímač tak, že potlačil všetky nežiadúce vplyvy. V citlivých slúchadlách zavládlo nezvyčajné ticho, ktoré akoby rezonovalo samé v sebe. Bolo to čosi ako nazrieť a načúvať pri veľmi hlbokej studni, ktorá pohlcovala ešte aj zvuky kvapiek padajúcich z mokvajúcich stien do hlbokého dna.
Prešlo niekoľko dlhých minút. Franken napäto počúval. Žeby sa signály zasa nadlho odmlčali? Nie, pomyslel si, to by bola zlá odmena za moje úsilie, to by bol povestný zákon schválnosti, ako ho človek už od vekov vláči za sebou…
Konečne! Jasne a zreteľne počul nesmierne vzdialený signál, ktorý už toľké týždne zamestnával jeho fantáziu. Zrejme našiel jedno z tých vzácnych „okien vo vesmíre“, čosi ako tunel, ktorým sa mohli nerušene šíriťrádiovlny na obrovské vzdialenosti. Prijímač vlastnej konštrukcie fungoval bezchybne!
Hoci bol profesionálnym rádiotechnikom, jedným z najlepších v celej štvrtej kozmickej flotile, pociťoval ozajstné vzrušenie a uspokojenie rádioamatéra, ktorému sa pokus vydaril. A navyše: čo ešte by si mohol želať takýto nadšenec, ak nie to, že môže konať pokusy v nekonečných hlbinách vesmíru!
Teraz bolo najdôležitejšie zistiť zdroj signálov. To znelo na prvý pohľad jednoducho, ale skutočný obsah týchto slov bol zložitejší, než by si vedel neradista predstaviť. Ani na najdokonalejších prijímačoch, tobôž v takýchto podmienkach, nedal sa absolútne odstrániť takzvaný fadingobčasné úniky signálu. Na jeho aparatúre tento jav bol neporovnateľne slabší. Mal teda istotu, že v rozhodujúcich chvíľach, keď sa budú ozývať tajomné rádioechá, nestratí ich celkom z dosluchu.
Intenzívne uvažoval, ako zistiť, z ktorých končín vesmíru signály prichádzajú. Mal dojem, že ich priestorový a smerový rozptyl je mimoriadne široký. Pokusy so smerovými anténami a rádiogoniometrické merania z viacerých bodov mohli priniesť určité výsledky, ale nepredpokladal, že rozhodujúce. Automatické antény prehľadávali fakticky len oblasť Mliečnej cesty a tento priestorový záber nepostačoval.
Pre istotu si značil údaje a hodnoty, ktoré mu už teraz dávali niektoré prístroje. Dôkladné vyhodnotenia aj ďalších údajov a ich porovnávanie s tabuľkami podľa rozličných systémov a logických kombinácií možno ho neskoršie privedú na správnu stopu. Dnes zrejme nepokročí ďalej.
Práve sa chystal vypnúť prijímač, lebo sa ozývali opakovacie záverečné signály, keď náhle spozornel. Tóny neustali, iba sa zmenili na akúsi neuveriteľnú zvukovú kadenciu. sa zmenilo na úžas. Tóny ticho plynuli zo slúchadiel ako hudba z iného sveta. Franken za svojho pôsobenia zažil najpestrejšiu paletu signálov a zvukových kombinácií, ale toto bolo čosi celkom nové, neuveriteľné!
Neznáme signály ako šnúra drobných perál nadväzovali na seba. Elektromagnetický záznam, ktorý sa od prvej chvíle príjmu vždy automaticky zapínal, všetko registroval.
Kozmoradista bol hlboko vzrušený. Mal dojem, že tieto signály znamenajú čosi mimoriadne. Zatajil dych, aby mu nič neuniklo. Ale neznáme signály náhle ustali. Vyčkával, všetky prístroje nechal zapojené, no signály sa už neozývali. Bolo zrejmé, že najbližšiu reláciu možno očakávať až o dvadsať hodín.
Pohrúžený do myšlienok vrátil sa do svojej kabíny. Záznam si vzal so sebou. Bez meškania ho vložil do reprodukčného zariadenia a nasadil si slúchadlá, aby v úplnom tichu znovu vychutnal neočakávaný objav.
Znovu a znovu si ho prehrával. Spočiatku boli preňho úplným rébusom. Doliehali na jeho zmysly ako morský príval, v ktorom niet záchytného bodu. Sluch si však pomaly privykal na cudzie tóny. No odhaliť ich význam a spojitosť bolo v tejto chvíli nad jeho možnosti. Napokon nevedel, odkiaľ signály prišli a prečo sa ich melodika v závere tak mení.
Márne sa pokúšal identifikovať aspoň niektorý zo signálových prvkov, odhaliť dajakú logiku v ich nadväzovaní. Začal si robiť systematické poznámky. Možno sa neskôr pokúsi rozlúštiť ich skrytý zmysel pomocou kybernetického dešifrovača. Jedno však už zistil: neznámy rádiogram, ak čímsi takým vôbec bol, tvorili ustavične sa opakujúce skupiny tónov. Čím dlhšie ich počúval, tým jednoduchšie sa mu videla podstata ich melodičnosti. Ich obsahové posolstvo, pravda, bolo preňho stále skryté za siedmimi zámkami.
Ustavične sa opakujúce skupiny tónov dodávali celému záznamu rytmický charakter. Ich melodika bola čarovná, no súčasne akoby ani nebola výplodom ľudí. Čo teda znamenajú tieto signály? Ešte stále nepripúšťal ohromujúcu myšlienku, že by mohlo ísť o posolstvo inteligentných bytostí z cudzích svetov! Ak by mal byť ich objaviteľom práve on, nevedel si predstaviť veľkolepejšie vyvrcholenie životných ambícií…
Čo keď sú to predsa len signály zo Zeme — možno z kozmických staníc, možno je to dajaký experiment. Z toho by vyplýval prvoradý objav, že vo vesmírnych priestoroch existuje čosi ako samovoľná zmena frekvencie, dokonca zmena samotných signálov!
Zrazu mal inštinktívny pocit, že ktosi je v miestnosti a pozoruje ho. Prudko sa otočil. Jeho nepokojný pohľad zachytil obrys ženskej postavy na tlmene osvetlenom pozadí. Uľahčené si vydýchol — bola to Sagitta, jeho sestra. „Prepáč, ak som ťa vyľakala. Už tu sedím dobrých desať minút. Bol si taký zahĺbený do práce, že si nezbadal môj príchod. Čo ti je? Sedíš nehybne za stolom, slúchadlá na ušiach, zrak upretý do neznáma…“
Norbert bez odpovede pristúpil k nej, takmer nasilu ju priviedol k stolíku a vtisol do kresla. Potom jej nasadil slúchadlá a znovu — koľký raz už! — pustil záznam. Odstúpil nabok a zvedavo pozoroval výraz jej tváre.
Už po krátkej chvíli prejavovala neskrývaný údiv, ktorý sa napokon zmenil na úzkosť a hrôzu. Trocha sa predklonila a počúvala napätejšie. Pri pobyte na Zemi brat ju neraz zasväcoval do taj o v rádiotechniky, poznala veľa z jej problematiky. Keď sa záznam skončil, striasla sa, akoby chcela zo seba zhodiť nočnú moru. Chvíľu nechápavo hľadela na brata.
Norbert jej sňal slúchadlá. Trpezlivo vyčkával, kým sa spamätá a vyjadrí svoju mienku.
„Ničomu som nerozumela — celkom nepochopiteľné!“ povedala takmer stiesnene. „Je to vari nový druh hudby? Ak áno, tak absolútne odlišný od všetkého, čo tu doteraz bolo. Som v pomykove, či tú melódiu označiť za zraňujúcu, alebo naopak za čarokrásnu… Čo to vlastne je?!“
„Hudba nie. Vlastne sú to rádiosignály. Lenže neviem aké a odkiaľ! Už dva mesiace hľadám vysvetlenie…“
Na chvíľu sa odmlčal, nad čímsi hútal a potom pokračoval:
„Možno sú to naše vlastné zameriavacie signály, ktoré vracia akási ozvena — lenže na celkom inej frekvencii! Pravda, uvažoval som už aj o takzvaných harmonických, frekvenčných násobkových ozvukoch, známych už zo začiatkov rádiotechniky veľmi krátkych vín. Lenže prečo potom aj tá modulácia tónov. Okrem toho harmonické násobky našich zameriavacích signálov nesúhlasia s frekvenciou dvetisíc nula desať megahertzov, na ktorej sa signály ozývajú. Možno nejaké elektromagnetické spôsobujú frekvenčnú aj tónovú premenu signálov. Ale pýtam sa: kto vysiela tieto záhadné signály? Nenachádzam odpoveď, hoci na všetko vo svete materiálnych javov existuje, musí existovať odpoveď!“
V miestnosti nastala dlhšia odmlka, taká typická pre vzájomný vzťah oboch súrodencov. Až o chvíľu sa ozvala Sagitta:
„A prečo sa s tým moríš sám? Ťažko nájdeš odpoveď, ak budeš izolovane dumať v tejto tichej komôrke. Prečo sa neopýtaš ostatných na ich názor?. Veď je tu celý rad vynikajúcich odborníkov!“
„Uvažuješ síce logicky, ale rádiotechnické výskumy nepatria do nášho bádateľského programu a odborníci, ktorých spomínaš, sú úzko zameraní na svoj odbor. Napríklad Mirsanov a Lorcester majú svoje antičastice, Filitra chemické vzorce, Paro sa ustavične núra v malom svete atómov. Myslím si, že náhodná výmena názorov mi veľmi nepomôže. Okrem toho mohol by som byť niekomu na smiech. Samovoľná zmena frekvencie aj modulácie tónov? — To sú táračky, povedia. Toľko vedia o rádiotechnike akiste aj oni.“
Norbert sa odmlčal a Sagitta ho nechcela poúčať. Ale po chvíli predsa len nadhodila:
„Jednako by si nemal, braček, podceňovať ostatných. Možno práve preto, že nie sú takí zavŕtaní do problému, mohli by ťa inšpirovať dajakým originálnym nápadom.“
„Nie, nie som toho názoru,“ odmietal ju Norbert netrpezlivo. V duchu si však musel priznať, že tajomstvo signálov chce predsa len vyriešiť sám. Bola to ctižiadosť vášnivého rádiotechnika. Aby prerušil debatu o neznámych signáloch, zmenil tému:
„Vlastne som ešte neobedoval. Zájdeš so mnou do jedálne?“
Mlčky prikývla a obaja opustili kabínu.
V nasledujúcich hodinách sa malo rozhodnúť, či môžu vyskúšať pascu na antičastice. Kozmická loď sa vytrvale blížila k spomínanému objektu. Mirsanov, Lorcester a Kerulen už dlhý čas neopúšťali riadiacu centrálu. Nepretržito sledovali obrazovku.
Veliteľ, Salamma a navigátor sa priblížili loďou až na vzdialenosť asi dvoch kilometrov. A jednako televízna kamera, hoci jej svetelná citlivosť bola veľmi veľká, ani na takú vzdialenosť nemohla podrobne rozlíšiť všetky podrobnosti. Slnečné svetlo, ktoré prichádzalo do týchto končín podstatne zoslabené, bolo nedostačujúce.
Stíhač sa prispôsobil rýchlosti meteoroidu. Automatické riadenie prevzal pilotron, ktorý starostlivo udržiaval presný odstup. Kerulen rozhodol, že k telesu vystrelia umelé magnéziové slnko.
Všetci, čo boli v týchto chvíľach v centrále, pozorne sledovali ústrednú obrazovku, na ktorej sa temne črtalo veľké teleso meteoroidu.
Po niekoľkých minútach v diaľke zažiarilo ostré biele svetlo. Umelé magnéziové slnko sa zapálilo a pomaly horelo. Jasné svetlo osvecovalo meteoroid a všetky detaily boli dobre viditeľné.
Vesmírny pútnik mal tvar predĺženej, nie veľmi hrubej Platne, ktorá ledva badateľne rotovala okolo pozdĺžnej. Obe ploché strany sa zdali osi. Vala okolo pozdĺžnej osi. Ploché strany sa zdali pomerne rovné. Iba okraje tohto vsl’kého úlomku niekdajšej planéty mali ostrejšie hroty a výčnelky. Kerulen zmenou ohniskovej vzdialenosti predĺžil dohľad kamery tak, aby boli viditeľné väčšie podrobnosti. Na jednej z plochých strán telesa tiahla sa akási tenká pozdĺžna trhlina.
Magnéziové slnko doháralo. Osvetlenie rýchlo slablo, až napokon celkom zhaslo. Keď sa oči prítomných prispôsobili zmene intenzity svetla, na obrazovke bol opäť iba matný obrys.
Medzitým Nikéria pomocou formaxu zhodnocoval optické merania. Ani Franken pri rádiolokátore nezaháľal. Obaja si potom porovnali hodnoty. Konečne radista podal hlásenie, na ktoré profesor Mirsanov a jeho asistent netrpezlivo čakali:
„Ide o veľký meteoroid tvaru skalnej platne. Dĺžka objektu štyristodesať metrov, šírka dvestotridsaťsedem, hrúbka dvadsať až tridsať metrov. Hmotnosť asi desať miliónov ton.“
„To znamená,“ usudzoval Kerulen, „že obrovský meteoroid, ktorý by sme už mohli označiť takmer za asteroid, bude vhodný na pascu, či nie?“
Mirsanov uvažoval, kým odpovedal na veliteľovu otázku:
„Áno, zdá sa, že platňa je dostatočne dlhá a rovná. No aj tak sa nezaobídeme bez priamej obhliadky terénu. Potrebujeme vopred jasne zistiť miesto, na ktoré treba dopraviť materiál.“
Kerulen dal bez váhania súhlas na prieskumný let oboch bádateľov. Vybehli rovno z centrály a v jednej z pretlakových kabín sa usilovali čo najrýchlejšie vtesnať do masívnych skafandrov. Nepoužili Jokohatovu viacmiestnu prieskumnú raketu, ale jednomiestne malé rakety podobné okrúhlej mise s priehľadným krytom. Tieto kozmické člnky sa nekatapultovali reaktívnou náložou, ale sa takrečeno,vytláčali“ z trupu lode — obrátením smeru pôsobenia gravitačného poľa.
Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od materskej lode obaja učenci zapli malé dýzy a rýchlo sa vzďaľovali k matne osvetlenému meteoroidu.
Mirsanov sa priblížil asi na dvadsať metrov od telesa, kým Lorcester až na päť metrov a postupne ho celé obchádzal. Obaja podrobne skúmali povrch, a tak v malých kabínach jednomiestnych rakiet vznikali kresby a náčrty miest vhodných na umiestenie antičasticovej pasce.
Najprv preskúmali stranu obrátenú k Slnku. Aby si zachovali širší rozhľad a neskresľovali povrch meteoroidu bodovým osvetlením, uspokojovali sa so slnečným osvitom, hoci vo vzdialenosti pol miliardy kilometrov jeho intenzita bola desaťnásobne slabšia než na zemskom povrchu. Iba chvíľami zapínali palubné reflektory, aby podrobnejšie preskúmali niektoré miesta.
Lorcester, ktorý bol bližšie k meteoroidu, mal výhodnejšiu pozíciu, ale súčasne aj nebezpečnejšiu. Musel dávať ustavične pozor, aby nezavadil o niektorý ostrý výčnelok, najmä pri okrajových hranách, ktoré boli vysoké až dvanásť metrov. Mal dojem, že tancuje pri akejsi skalnej stene, pričom nijako nemôže prísť na to, kde je vrchol a kde je úpätie.
„Povrch zdá sa byť pomerne hladký a rovný, iba miestami sú priehlbinky o veľkosti päste až taniera,“ hlásil Mirsanovovi.
Pri podrobnejšom skúmaní jedného miesta, kade sa tiahla už spomínaná pozdĺžna trhlina, priblížil sa s kozmickým člnom až na pol metra k povrchu meteoroidu. Potom vysunul automatické manipulátory; boli to vlastne akési umelé ruky. Na koncoch mali príchytky podobné prstom, ktoré dokázali manipulovať nielen s väčšími predmetmi a nástrojmi, ale zvládli aj jemnejšie práce. Manipulátory boli riadené bioprúdmi. Pilot mal na zápästiach pripevnené kontaktné obrúčky, ktoré snímali z rúk nervové a svalové impulzy. Pomocou zosilňovacieho zariadenia bioprúdové impulzy sa menili na elektronické pokyny pre mechaniku umelých rúk, ktoré potom napodobňovali pohyby pilota v kabíne.
Lorcester sa jedným manipulátorom pevne zavŕtal do povrchu kamennej platne, aby mal stabilitu a pevnú pozíciu. Druhým manipulátorom, jedným z jeho prstov, vybaveným na konci diamantovým hrotom, ohmatával trhlinu. Zistil, že trhlina je hlboká len jeden centimeter, platňa teda bola jednoliata, nemuseli sa obávať jej prípadného rozlomu v priebehu pokusu. Vylúpol z jej povrchu niekoľko vzoriek, aby na palube materskej lode preskúmali ich chemické zloženie.
Aj Mirsanov sa venoval podobným prieskumom. Po dvoch hodinách obaja usúdili, že majú dostatočné informácie o povrchu meteoroidu. Profesor hlásil veliteľovi:
„Zistili sme, že teleso je vhodné na umiestenie nášho zariadenia. Vraciame sa na palubu s presnými nákresmi.“
Filitra Gomová ich čakala pri dverách dekompresnej komory a odobrala im vzorky hmoty meteoroidu. V laboratóriu zistila, že sa skladá prevažne z kremíka so silnou prísadou železa. Okrem toho obsahovali aj chróm, horčík, hliník a niektoré ďalšie chemické prvky v stopových množstvách.
Svoj plán mohli začať uskutočňovať.
Kozmická loď sa priblížila až na vzdialenosť niekoľko sto metrov k veľkému meteoroidu. Ako prvých vyslali „montážnikov“, ktorí upevnili na meteoroide dopravné lano. Po ňom, kus po kuse, posielali z výpustných komôr lode jednotlivé dielce. V bezváhovom stave lano malo funkciu dopravného pása pridržiavajúceho montážne dielce, ktoré by inakšie odplávali do okolitého vesmíru.
Montážnici v jednomiestnych raketách pracovali pri ebe na jednom mieste platne. Pomocou manipulátorov zručne skladali jednotlivé diely antičasticovej pasce do konečnej podoby. Súčasne zabudovali aj napájacie zdroje — polovodičové batérie a citlivé termočlánky, ktoré získavali energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou meteoroidu.
Sedemnásť hodín od vzbíknutia prvého magnéziového slnka ešte raz na celú minútu zažiarilo druhé. Tvorcovia preverovali dokončené dielo.
Na mohutnej kamennej doske sa týčil tristo metrov široký lievik z tenkej kovovej sieťoviny. Iba niekoľko stožiarov prútovej konštrukcie držalo celú obrovskú stavbu; v bezváhovom stave neboli vystavené nijakému zaťa — ženiu. Lievik bol širokým koncom obrátený do vesmíru a v dolnej časti sa zužoval do akéhosi tunela, ktorý sa končil v betónovej kocke. Bolo to vlastne jadro celej konštrukcie, samotná antičasticová pasca. Na protiľahlých stranách kamennej dosky boli kužeľové kryty napájacích zdrojov.
Magnéziové slnko zhaslo a kozmická tma znova zahalila meteoroid aj s obrovským lievikom.
Profesor Mirsanov iba teraz mal čas objasniť posádke, na akom princípe pasca funguje. Aby bol výklad názornejší, použil elektronickú tabuľu, na ktorej sa každá čiara, vyznačená kovovou hrotkou, tzv. svetelným perom, hneď prejavila svetelne. Druhou stranou hrotky bolo možno svetelné čiary „zrušiť“ alebo stlačením gombíka celú „kresbu“ vymazať.
Princíp pasce odkopírovali z prírody. Isté drobné vodné živočíchy z rodu viacbunečných majú takéto lieviky, do ktorých si vháňajú vodu. Spolu s vodou dostáva sa do ich tela aj mikroskopická potrava. Využívajúc supravodivosť určitých kovov v podmienkach kozmického chladu blízkeho hodnotám tzv. absolútnej nuly, čiže asi dvestosedemdesiattri stupňov Celzia pod nulou, obaja učenci napájali jemnú sieťovinu lievika intenzívnymi prúdmi, ktoré vytvárali okolo nej magnetické pole. Siločiary tohto poľa mali vťahovať do lievika a potom do zúženého tunela elektricky nabité elementárne častice z okolitého vesmíru. Častice kozmického prachu boli by pre magnetické pole už priveľké a do pasce by sa nedostali. Do betónovej kocky teda prenikajú iba elementárne častice. Osobitné zariadenie, časticový separátor, oddeľuje normálne častice od antičastíc. Pre pokus nezaujímavé normálne častice sa bočným otvorom vypudzujú do vesmíru. Antičastice postupujú do vákuovej komôrky, kde ich silné mikromagnetické pole udržiava vo vznášavom bezdotykovom stave. V nijakom prípade sa nesmú zraziť s normálnym atómom, čiže nesmú sa dostať do styku ani so stenami komory, ani s atómami okolitej plynnej hmoty — to by znamenalo, že okamžite zaniknú. Po tomto výklade profesor takmer slávnostne pristúpil k radistickému pultu a signálom diaľkového ovládania aviedol do prevádzky celé zariadenie na meteoroidnej alatni.
„Priatelia,“ povedal na záver, „o dvadsaťštyri hodín aascu na krátky čas vypneme, aby sme sa presvedčili prvých výsledkoch pokusu. Predpokladám, lepšie povelané, veľmi dúfam, že potom už budeme mať nejaké častice.“
Členovia posádky sa netajili obdivom nad dômyselnou konštrukciou a zo srdca želali obom učencom, aby v ich 3asci uviazlo čo najviac antičastíc, akéhosi zrkadlového Jroťajška pozitívnych častíc.
Na druhý deň Mirsanov a Lorcester znovu odleteli na íeteoroid. S búšiacim srdcom, poistení bezpečnostným lanom pripraveným k jednomiestnym raketám nedočkavo sa náhlili k betónovej kocke. Využívali pritom magnetické topánky priťahované k meteoroidu jeho veľkým obsahom železa.
Vstupným otvorom vošli do malej stavby rozdelenej na niekoľko tesných komôrok. Iba do jednej mohli ľudia vstúpiť; v ostatných predpokladali silné rádioaktívne žiarenie.
Obaja takmer súčasne pozreli na hlavné počítadlo častíc. Žiarilo na ňom viacmiestne číslo! Hoci boli v nemotorných kozmických oblekoch, priam chlapčenský búrlivo si padli do náručia. Objatie bolo také spontánne, že ich priehľadné kukly tvrdo na seba narazili.
Lorcester sa zrazu odtrhol od Mirsanova a vstupným otvorom na betónovej kocke vystrčil hlavu v kukle, aby rádiové vlny voľnejšie unikali do priestoru. Potom vzrušene zvolal do mikrofónu vo veľkosti náprstka:
„Pokus sa vydaril! Máme registrované bilióny antičastíc!..“
Chvíľu vyčkával na odozvu.
„Srdečne a úprimne blahoželáme,“ doletel veliteľov hlas z materskej lode. „Nesmierne sa tešíme spolu s vami!“
Lorcester vtiahol hlavu späť do betónovej kocky. Počítač teda vskutku zaregistroval bilióny nárazov a vstupov antičastíc! S takýmto výsledkom ani nerátali. Pravda, tie bilióny častíc dovedna nepredstavovali ani celý miligram hmoty, ale pre vedecké účely to bol obrovský úspech. O niekoľko hodín sa správa z paluby stíhača asteroidov štyristoosem retranslačným zariadením z hlavnej základne na Marse rozletí po celej zemeguli, do všetkých kultúrnych okruhov zjednoteného ľudstva.
Obaja učenci, nesmierne šťastní a spokojní, vracali sa na loď.
Rádiomaják
DOZOR V RIADIACEJ CENTRÁLE — TRANSURÁNY VO VESMÍRE? — SKOMOLENÝ RÁDIOGRAM — ADÓNIS MLČÍ — PRISTÁTIE NA ASTEROIDE
Paro Bacos mal dozor v riadiacej centrále. Podľa zemského času bola noc, posádka vyspávala. Odpočívali aj pohonné agregáty. Kozmická loď zotrvačným letom opisovala časť kružnice pozdĺž päťstodvadsiateho slnokruhu.
Okolo jednej hodiny po polnoci sa ohlásil formax. Zažiarilo červené signálne svetielko oznamujúce poruchu.
Kabínovým rozhlasom Bacos zobudil Rádža Rajpúra. Inžinier elektroniky musel dať vec ihneď do poriadku, retože aj najmenšia porucha elektronického mozgu mohla by dať nesprávne príkazy automatickému pilotovi.
O niekoľko minút pribehol Rádž do centrály. Podľa čísla lignálneho svetla a spôsobu jeho rytmického blikania eľmi rýchlo zistil miesto poruchy. Otvoril elektronický ozog hneď vedľa panelu s tlačidlami a vošiel do vstupnej omôrky. O niekoľko minút sa jeho tvár znovu ukázala štvorcovom otvore. Kývol na Bacosa a podal mu akúsi latničku. Bol to jeden z integrovaných obvodov.
Vlásočnicové spoje platničky vyrobenej technikou tzv. veľkej integrácie, ktoré umožnili združiť desaťtisíce polovodičových súčiastok na neuveriteľne malom priestore, boli na niektorých miestach porušené nepatrnými hnedastými škvrnami. Rádž usúdil, že predošlým nedokonalým uzatvorením hermetického krytu na súčiastke sa vyzrážali vodné pary, obsiahnuté v atmosfére lode, a spôsobili chemickú reakciu, ktorá prerušila miniatúrne spojnice.
V príručnom sklade náhradných súčiastok, kde bolo všetko presne a systematicky zatriedené, Bacos vyhľadal rezervný modul a vložil ho na pôvodné miesto. Červené signálne svetielko hneď zhaslo. Elektronický mozog fungoval zasa bezchybne. Obaja kozmonauti sa ešte chvílu zhovárali a potom sa Rádž vrátil do kabíny, aby dospal zameškaný čas.
Bacos bol zasa v centrále sám. Zapojil veľkú obrazovku, aby porovnaním projekcií skontroloval kurz letu. Obraz z čelnej televíznej kamery prekryla projekcia hviezdnej mapy z diaprojektora. Obrazy sa presne zhodovali, kurz udávaný pilotronom bol teda bezchybný. Potom prepojil obrazovku na jednu z bočných kamier.
Keď mával Bacos dozor, obyčajne zapájal na ústrednú obrazovku projekciu televíznej kamery obrátenej nabok, do operačného poľa celej flotily. Aj dnes uvažoval, či uvidí v diaľke, ako stíhače z ich flotily ničia meteoroidy, ktoré sa dostali do kontrolnej oblasti.
Mal rád tieto tiché hodiny v riadiacej centrále, keď ostatní vyspávali vo svojich kabínach. Vládlo tu rozjímavé ticho sprevádzané iba tichým bzukotom formaxu.
Aj dnes pozoroval z otočného kresla veľkolepú hviezdnu panorámu. Rozjímal o tom, že pri všetkej nemennosti je vlastne vždy nová, že vžďy znovu uchvacuje svojím gigantizmom. To čierne nekonečno dokáže nekonečne upokojovať, ale aj naháňať hrôzu!..
Zdalo sa, že kozmická loď nehybne visí v prázdne. Nič neprezrádzalo, že sa vlastne rúti priestorom kozmickou rýchlosťou. Hviezdy na pozadí boli nesmierne vzdialené, takže vo vzťahu k nim loď akoby „stála na mieste“. K najbližšej z nich, Alfe, v súhvezďí Centaura, museli by preletieť štyridsaťjeden triliónov kilometrov! Svetelný lúč, letiaci rýchlosťou takmer tristotisíc kilometrov za sekundu, dostihol by ju až za štyri roky a tri mesiace.
Bacosova myseľ aj tentoraz sa mimovoľne vrátila k spomienkam na svojho najlepšieho priateľa, ktorý pred rokmi bez stopy zmizol vo vesmíre. Bol presveďčený, že posádka havarovanej loďe statočne prijala smrť ďaleko od domovskej planéty. Možno ich zastihla náhle, nič netušiacich, ale nik nemohol vylúčiť, že sa museli bezmocne prizerať nevyhnutnej katastrofe. Tu, v kozme, stačilo tak málo… Rozdrúzganá raketa, bezmocná proti príťažlivej sile ves — mírnych telies, možno sa zrútila na niektoré. Ale takisto bolo možné, že mŕtvi kozmonauti, zmrazení na kosť v havarovanej lodi, zbavenej tepla a svetla, podnes blúdia neznámymi končinami vesmíru…
Na veľkej obrazovke zažiarila v diaľke ohnivá iskierka. Bacos sa strhol z myšlienok. Iskierka sa rýchle rozrástla na guľku a napokon na ohnivý kotúč, ktorý však postupne zhasínal. Bol to nepriamy dôkaz existencie ostatných stíhačov. Jeden zrejme vypátral meteoroid a zničil ho.
Bacos preladil prijímač na frekvenciu susedného stíhača. Radista práve hlásil veliteľskej lodi flotily likvidovanie meteoroidu. Nasledovali údaje o veľkosti, tvare, hmotnosti a zložení zničeného objektu. Medzi inými boli aj údaje o spektrálnej analýze plynov zo zničeného meteoroiďu. Pri posleďnej vete Bacos zbystril pozornosť: „…zistili sa stopy transuránuplutónia.“ Počul ďobre?! To nie je možné! Zrejme hrubá chyba v pozorovaní. Veď vo vesmíre sa plutónium nacháďzalo iba v reaktoroch kozmických lodí.
Transurány boli chemické prvky, ktoré sa v prírode ako také nevyskytovali. Pred dávnymi stáročiami vytvorili ich ľudia umele vo výskumných laboratóriách. Atómoví fyzici pretromfli prírodu a vytvorili nové prvky. Nazvali ich transuránmi, pretože v Mendelejevovej tabuľke chemických prvkov podľa ich atómovej váhy sa zaraďovali až za posleďný prirodzený prvok — urán.
Plutónium obsiahnuté v likvidovanom meteoroide akosi nešlo Bacosovi z hlavy. Nakoniec dospel k záveru, že sa tam muselo dostať dajakým záhadným spôsobom zo Zeme.
Takmer mimovoľne prelaďoval prijímač, keď sa z reproduktora výrazne ozvalo:
„Tu Mars, hovorí Mars! Základňa volá veliteľskú loď štvrtej kozmickej flotily SA-401! Voláme stíhač štyristo-jeden!“
Hlavná základňa stíhačov asteroidov na Marse nečakala na potvrdenie príjmu a po krátkej odmlke začala vysielať. Na základni si uveďomili, že na vzdialenosť dvestosedemdesiat miliónov kilometrov signál kozmickej lode by po — „K operačnej oblasti štvrtej kozmickej flotily,“ pokračovala hlavná základňa, „približuje sa asteroid Adónis. O tri dni preletí dráhu flotily na jej včerajšej pozícii. Automatická kozmická stanica RX-632 pred niekoľkými týždňami pri stretnutí s asteroidom zaregistrovala, že rádiomaják nefunguje. Odveľte jeden zo stíhačov na odstránenie poruchy!“
Z Marsu ešte zahlásili priestorové súradnice asteroidu a jeho dráhu. Tým sa rádiogram skončil.
Bacos vypol frekvenciu veliteľskej základne. Takéto hlásenia neboli zriedkavé. Príčinou poruchy rádiomajáka na Adónise bol akiste zásah meteoroidu. Komodor flotily v najbližších chvíľach poverí príslušnú kozmickú loď, najbližšiu k dráhe asteroidu, aby rádiomaják opravila.
Pozrel na hodiny. O desať minút sa skončí jeho služba a vystrieda ho Sagitta Frankenová. Vypol ústrednú obrazovku a ešte raz obišiel riadiacu centrálu, aby skontroloval prístroje. Všetko bolo v poriadku. Iba kontrolná stupnica prístroja dozerajúceho na zloženie ovzdušia v lodi ukazovala, že obsah kyslíka sa zvýšil o jedno percento. Bola to celkom zanedbateľná hodnota, ale Bacos diaľkovým riadením predsa len nastavil činnosť regenerátorov tak, aby obsah kyslíka klesol na optimálnu úroveň.
Päť minút pred štvrtou vošiel do centrály čierny matematik Oulu Nikéria. Bacos nebol veľmi prekvapený. Ako dobrý znalec ľudí si všimol, že matematik a lekárka sa zblížili. V duchu sa tomu potešil. Chápal, že Oulu chce pomáhať Sagitte, keď bude mať službu.
Nikéria sa pristavil pri rozhlasovom pulte a takmer ledabolo pohodil:
„Dnes sa mi akosi nechce spať. Povedal som si, že zájdem do centrály a budem mať spolu so Sagittou dozor. Nepotrebuje moju pomoc, všetko dokonale ovláda, ale človek predsa len…“
Bacos chápavo prikývol, aby sa Oulu zbytočne nenamáhal s vysvetľovaním, a dodal:
„Sagitta bude mať určite radosť, že tu nemusí sedieť sama. Hodiny nočnej osamelosti sú zavše pre človeka veľmi otupné.“
Presne o štvrtej vstúpila do miestnosti lekárka. Bola očividne prekvapená, keď zbadala Oulu, ale súčasne ťažko skrývala, že ju to potešilo. Netušila, že by tu na ňu mohol čakať, ale súčasne ani nepredpokladala, že by tu inohol byť z dajakého iného dôvodu. Ženský inštinkt jej neklamné našepkával: Je tu kvôli tebe!
Podišla k obom mužom a nerozhodne pred nimi zastala, popri ťažko utajovanej radosti zmocnili sa jej rozpaky, čo povedať.
Paro preklenul rozpačitosť a podľa predpisu odovzdal lekárke službu. Stručne sa zmienil o udalostiach uplynulých štyroch hodín: o malej poruche na počítači, o záhadnom výskyte plutónia na meteoroide. Rádiogram z veliteľskej základne nepokladal za taký dôležitý, aby sa o ňom zmienil.
Práve sa chystal opustiť centrálu a zanechať oboch vo vytúženej samote, keď zabzučala rádioautomatika. Ktosi volal ich loď.
Sagitta rýchlymi krokmi pristúpila k radistickému pultu a zahlásila ďo mikrofónu:
„Tu SA-408 na ekliptickej pozícii päťsto, úsek tisícšty-ristodevätnásť.“
Všetci traja vyčkávali odpoveď. Bacos, pochopiteľne, zotrval v centrále. Po chvíli sa ozvalo z reproduktora:
„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: hneď zastaviť let! Previesť stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisícštyristotrinásť. Tam…“
Posledné slová sa skomolili a nakoniec zanikli v šume a praskote. Keď sa ráďiogram po úniku vrátil, bolo počuť iba niekoľko priestorových súraďníc kozmického objektu. Aj elektronický ďalekopis, ktorý automaticky zapisoval všetky hlásenia, zachytil v texte skomoleninu a napokon odmlku.
„Haló, voláme veliteľskú loď! Rádiogram v závere skomolený a neďokončený!..“ hlásila Sagitta. Oulu spamäti prerátal, že žiadosť o zopakovanie komodorovho príkazu potrebuje asi sedemdesiat sekúnd, aby doletela do veliteľskej lode vzdialenej dvadsať miliónov kilometrov. Na odpoveď treba ten istý čas. Mali na to teda vyše dvoch minút. Oulu uvažoval, že vlastne už teraz by mali upovedomiť Kerulena.
Lekárka si myslela to isté, no ešte váhala. Nebolo by lepšie informovať veliteľa potom, keď bude rádiogram kompletný? Pozrela na Oulu. Výraz jeho tváre jej pomohol rozhodnúť sa a okamžite upovedomila veliteľa.
Naklonila sa nad mikrofón kabínového rozhlasu. Keď sa Kerulen ohlásil, informovala ho o skomolenom rádiograme z veliteľskej lode. Jeho zrozumiteľná časť obsahovala príkaz vrátiť sa na pôvodnú pozíciu.
„Vyžiadala som si zopakovanie celého rádiogramu,“ doložila Sagitta.
„Ihneď prídem!“ povedal veliteľ bez dlhého uvažovania.
Oulu zasadol za ovládací panel počítača. Dal sa vypočítavať najvýhodnejšie varianty brzdiaceho a zrýchľovacieho manévru. Najzložitejší bol takzvaný nulový výpočet, výpočet nulovej rýchlosti. Kozmická loď sa nemohla len tak jeďnoducho veľkým oblúkom stočiť do opačného smeru, Jej rýchlosť sa musela zabrzdiť na nulu, potom pomocnými dýzami vhodne stočiť čelo do nového smeru a bez meškania usmerniť loď zadným pohonom do nového smeru. Muselo sa brať do úvahy, že pri zabrzdení loď sa mimovoľne odchýli od pôvodnej kruhovej dráhy a pri nulovej rýchlosti sa automaticky začne stáčať k Slnkuku gravitačnému centru celej slnečnej sústavy. Presne dávkovým zrýchľovaním v novom smere postupne sa vyrovnajú všetky odchýlky letovej pozície spôsobené manévrovaním.
Po vyše dvoch minútach, ktoré potrebovali obidve hlásenia na prekonanie dvadsaťmiliónkilometrovej vzdialenosti, rádioteleprint, kontrolný ďalekopisný zapisovač, znovu začal preklepávať zvukové signály do textovej podoby. Súbežne s ním znelo hlásenie aj z reproduktora. Najmä pri dlhších a významných hláseniach bol nevyhnutný aj písomný zápis, ktorý vykonával rádioteleprint. Zvukové hlásenie sa súčasne nahrávalo na elektromagnetickú pásku.
„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: Hneď zastavte let! Preveďte stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisíc — štyristotrinásť. Tam vyčkajte prelet asteroidu Adónis. Porucha ráďiomajáka. Preskúmajte príčinu. Ak je to potrebné, vysaďte opravársku skupinu, alebo rádiomaják znovu postavte. Vysielaciu aparatúru izolujte proti teplote až plus štyristo stupňov. Asteroid na perihéliovej obrátke preletúva v pomernej blízkosti Slnka. O desať dní vás bude flotila čakať medzi štyristoštyridsiatym a štvorstým slnokruhom. Koniec hlásenia.“
Medzitým sa v centrále objavil aj Kerulen. Vytiahol z teleprintu text rádiogramu a starostlivo ho prečítal. Chvíľu uvažoval.
„Pokiaľ ide o obrátenie lode na novú pozíciu, máme trochu viac času ako inokedy,“ usúdil. „Adónis až o tri dni preletí našu včerajšiu dráhu. Posádku teda nemusíme predčasne budiť. Obratový manéver stačí vykonať najskôr o štyri hodiny, teda po raňajkách. Dovtedy iba nepatrne zvýšime rýchlosť, čo sa neprejaví odstredivým preťažením. Sagitta, dozerajte na pilotron.“
Paro Bacos, prítomnosť ktorého momentálne nebola v riadiacej centrále potrebná, odišiel, aby si vo svojej kabíne dožičil po nočnej službe niekoľkohodinový spánok. Vo dverách ešte vrhol posledný pohľad na Nikériu, ktorý práve začínal zložitý dialóg s elektronickým mozgom. Výpočet nulovej rýchlosti, poriadna piplačka! — pomyslel si a v duchu želal Oulovi veľkú výdrž. Matematik práve zadával počítaču „tlačidlové“ otázky — počítač odpovedal diagramami, krivkami, stĺpcami čísel a haditými vlnovkami oscilujúcimi na tienidle kontrolného osciloskopu.
Kozmická loď teraz smerovala proti zvyčajnej dráhe meteoroidov, preto Franken a Rajpúr nepretržite vysielali okolo nej vlny radarom v širokom vejári. Toto obozretné opatrenie sa neskôr ukázalo veľmi užitočné.
Až teraz, pri lete„proti prúdu“, mali skutočnú predstavu o tom, ako je priestor medzi Marsom a Jupiterom zamorený „odpadom“. V priebehu sedemdesiatich hodín musel sa automatický pilot štyri razy vyhnúť kozmickým pútnikom.
Pri lete proti smeru otáčania slnečnej sústavy stíhač si nemohol dovoliť likvidovať ich, mohol len uhýbať. Na ničenie meteoroidov bola vhodná len honba za nimi, nie protiletová pozícia. Kozmická loď sa musí odzadu priblížiť k objektu na vzdialenosť, ktorá je potrebná pre najefektívnejší výkon dela. Pri lete „proti prúdu“ stačila by najmenšia chyba vo výpočte vzájomnej rýchlosti proti sebe letiacich telies, alebo vo výpočte veľkosti a zloženia meteoroidu a laserové delo by ho nestihlo zničiť do okamihu stretnutia…
Norbert Franken sedel plne sústredený za radarovým a radistickým pultom a pozoroval blížiace sa teleso. Radar zachytil asteroid už pred dvanástimi hodinami — vtedy bol ešte vo vzdialenosti vyše pol milióna kilometrov. Medzičasom sa priblížil na osemdešiattisíc kilometrov.
Priam komótne — vo vesmírnom poňatí — plával priestorom po odvekej ceste od čias katastrofy. Jeho rýchlosť trinásť kilometrov za sekundu bola v kozmických meradlách zanedbateľná, ale zato prevyšovala rýchlosť potrebnú na únik z gravitačného poľa Zeme. V inom porovnaní: za sekundu by preletel nad povrchom Zeme trinásť kilometrov, teda štyridsaťsedemtisíc kilometrov za hodinu!
Rádiomaják na asteroide mlčal. Pri terajšej vzdialenosti mali by sa už dávno ozývať jeho výstražné signály. Vo dne v noci všetky kozmické lode nepretržite vysielali na osobitnej frekvencii impulzy. Ak ich zachytil prijímač rádiomajáka a dosiahli určitú intenzitu, úmernú vzdialenosti vysielajúcej kozmickej lode, zapojila sa automatika vysielača výstražných signálov. Spravidla to bola vzdialenosť dvoch miliónov kilometrov. Signály automaticky ustali, ak bola kozmická loď mimo pásma ohrozenia. Tento systém vzájomného spojenia medzi signálmi kozmických lodí a automatikou rádiomajákov zaviedli preto, aby v čase, keď sa v danom priestore nevyskytujú prelety kozmických lodí, zbytočne sa nevyčerpávali napájacie zdroje výstražného zariadenia.
Signály majáka neboli len jednotvárnym, bezobsažným tónom. V ich modulácii boli zakódované údaje: katalógové číslo asteroidu, jeho rýchlosť letu, čas obehu okolo Slnka, perihéliový a aféliový bod obežnej ďráhy, tvar a zloženie, gravitačná príťažlivosť.
Vďaka tomuto systému velitelia kozmických lodí boli včas pripravení na stretnutie s mikroplanétou. Avšak aj pilotrony boli schopné samostatne reagovať na signály rádiomajákov. Pomocou radaru zistili pozíciu a smer letu telesa a automaticky riadili loď tak, aby sa vyhla zrážke.
Systém rádiomajákov zaviedli len pred štyridsiatimi rokmi. Ak niektorý zo stíhačov objavil doteraz neregistrovaný asteroid alebo planetoid, umiestil na ňom rádiomaják a podal o tom hlásenie veliteľskej základni. Z predpokladaného počtu asi tridsaťtisíc takýchto telies, ktoré krúžili v slnečnej sústave, doteraz okolo osemtisíc vybavili automatickými výstražnými zariadeniami — rádiomajákmi.
Ustavične rastúca premávka v kozme si vynútila tieto opatrenia. Bezpečnosť ľudských životov bola najvyšším zákonom kozmonautiky už od jej začiatkov, od prvých štartov rakiet s ľudskou posádkou.
Zavedenie systému rádiomajákov pri súčasnom očisťovaní priestoru slnečnej sústavy od meteoroidov v ostatných rokoch umožnilo nasadiť superrýchle vševesmírne plavidlá, tzv. fotónové rakety, a graviplány. Tieto nové druhy kozmických plavidiel dosahovali fantastické rýchlosti na hraniciach rýchlosti svetla. Pri takýchto rýchlos — tiach palubné radary boli by prakticky neúčinné. Naproti tomu rádiomajáky boli schopné na obrovské vzdialenosti zavčasu vystríhať aj najrýchlejšie kozmické lode.
Rádiomaják na povrchu Adónisa stále nebezpečne mlčal.
Franken si uvedomoval, že musí čo najskôr získať údaje o presnom tvare asteroidu. Len čo sa objekt väčšmi priblíži, treba maximálne zosilniť emisiu radarov, ich vín, aby dokonale „ohmatal“ jeho povrch. Starú mapu Adónisa, zhotovenú ešte pred desaťročiami, keď na ňom inštalovali výstražný maják, mal rozloženú vedľa seba. Túto mapu bude porovnávať so súčasným stavom. V priebehu desaťročí všeličo sa mohlo zmeniť — dopadmi meteoroidov, zrážkami s väčšími úlomkami, samovoľným rozpadom. Všetky zmeny vyznačí na mape. Ak vysadia na asteroiď opravársku skupinu, údaje o tvárnosti povrchu musia byť čo najpresnejšie.
Vo všetkých priestoroch stíhača posádka sa usilovne pripravovala. Skúšali sa kozmické skafandre, doplňovali zásoby kyslíkových fliaš a koncentrovaných potravín.
V prednej časti lode mechanické chápadla vyložili Jokohatovu prieskumnú raketu na katapultovacie zariadenie. K výpustným tunelom na bokoch lode sa prisúvali kontajnery s náhradnými súčiastkami alebo novými dielcami rádiomajáka. Výber súčiastok sa robil automaticky. Na základe diernej karty, ktorá obsahovala všetky zakódované údaje o konštrukčných prvkoch majáka, skladovýpočítač-triedič automaticky vysúval zo zásobníkov príslušné dielce, súčiastky, náčinie.
Aj vedecká skupina sa pripravovala. Geológ a chemička chceli preskúmať zloženie zoškvarov na povrchu asteroidu, ktoré vznikli v čase jeho preletu v blízkosti Slnka. Astrobotanik sa chystal vysadiť na chránených aj nechránených miestach mikroorganizmy a skúmať ich reakcie. Lorcester mal v úmysle merať siločiary gravitačného poľa. Profesor Mirsanov znovu skompletizoval dielce antičasticovej pasce, ktorú svojho času po desiatich dňoch odmontovali z asteroidu. Ich veľkolepý pokus sa vydaril nad očakávanie: pasca zachytila niekoľko miligramov antihmoty, ktorú v osobitnom kontajneri, udržiavajúcom častice v bezdotykqvom stave, dopravili na kozmickú loď. Od toho času ich všestranne skúmal a dospel k novým významným poznatkom o stavbe a zložení vesmíru.
Filitra Gomová a Henry Lorcester stáli pri okrúhlom priezore jej kabíny. Filitra vypla osvetlenie, aby sa zrak lepšie prispôsobil vonkajším podmienkam. Podľa dohody prišiel aj Henry, aby spoločne prežili vzrušujúce okamihy stretnutia s kozmickým objektom, aký za pobytu vo vesmíre ešte nevideli. Asteroidový obor — to bolo aj pre Henryho čosi celkom nové. Meteoroidov zažil na predošlej lodi dosť, ale s asteroidom sa im nepodarilo stretnúť.
Keďže sa ešte nič nedialo, Henry zapol celkom tlmené osvetlenie v úzadí kabíny, usadil sa v kresle, nasadil si slúchadlá a počúval vysielanie kozmickej pošty z Marsu.
Filitra ostala pri okienku a jej pohľad blúdil medzi lampášikmi hviezd. Každú chvíľu mohol sa do zorného poľa vsunúť asteroid Adónis — „krásavec“, nesúci meno bájneho miláčika gréckej bohyne krásy a lásky Afrodity.
Konečne čosi! Zbadala hviezdu, ktorá síce slabo svietila, ale zato badateľne menila polohu na nehybnom pozadí a ustavične rástla. Teraz už bola presvedčená, že ide o prílet osamelého pútnika.
Privolala Henryho. Zmocnilo sa jej vzrušenie, na ktorom akiste mala svoj podiel aj jeho blízkosť. Stáli tesne pri sebe a pozorovali, ako sa asteroid približuje. Takmer pošepky, akoby nechceli rušiť majestát celého výjavu, vymieňali si postrehy.
„Vyzerá ako obrovský kus narýchlo uhneteného cesta,“ vyjadrovala svoj prvý dojem.
„Ale takisto ho možno prirovnať k obrovskej zväčšenine balvanov, aké sa vytvárajú pod úpätiami skalných masívov alebo na okrajoch ľadovcov,“ mienil Henry.
Jednako Adónis bol medzi asteroidmi a planetoidmi jeden z najmenších — jeho priemer dosahoval ledva kilo — meter, kým iné mali v priemere aj desiatky kilometrov. Na rozdiel od väčšiny ostatných trpasličích planét mal tvar elipsy a na svojej obežnej dráhe sa približoval až na šesťdesiat miliónov kilometrov k Slnku.
Filitra márne hľadala na jeho povrchu ostré ihlovité výčnelky a hromady skália. Namiesto toho videla kruté jazvy, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa otáčal okolo stredu našej sústavy, vypálili žeravé slnečné lúče. Túto ohnivú tortúru podstupoval každé štyri roky. Teploty dosahujúce až štyristo stupňov postupne zahladzovali všetky výčnelky, zoškvarili povrchové útvary, zanechávali trosku a rozpuknuté jazvy.
„Pozri, tam! Samé cukrové homole!“ zvolala Filitra a vzrušene stisla Henryho pažu.
Naozaj, z akejsi priehlbiny dvíhalo sa viacero kopulovitých útvarov s vyhladeným povrchom, ktoré sa tvarom veľmi ponášali na svetochýrny „Cukrový vrch“ pri brazílskom prístavnom veľkomeste Rio de Janeiro.
Henry si len na pol oka všimol Filitrine homôľky. Jeho pozornosť sa teraz sústreďovala na tmavý otvor veľkosti halovej brány, ktorý sa černel na jeďnej zo skalných stien. Bola to jaskyňa?
Zrazu takmer obaja naraz zbadali čosi, čo im pripomínalo oázu poriadku, účelnosti a pravidelnosti uprostred neporiadku a chaosu. Na malej plošine dvíhala sa matnosivá kužeľovitá konštrukcia. Bola to kopula rádiomajáka; jej vrchol prechádzal do tridsaťmetrového rúrkového stožiara antény.
V tej istej chvíli zbadali stavbu aj v riadiacej centrále.
„Všetko sa zdá neporušené,“ povedal Kerulen a spýtavo pozrel na profesora, akoby čakal potvrdenie. Obaja pozorovali veľkú obrazovku s priblíženým záberom jednej z televíznych kamier. Asteroid a stíhač leteli teraz takmer v jednej rovine.
„Myslím, že je vhodný okamih vyskúšať impulz diaľkového ovládania, ktorým by rádiomaják začal fungovať,“ nadhodil Mirsanov.
Kerulen prikývol a obrátil sa na radistu:
„Norbert, vyšlite impulz diaľkového ovládania. Najlepšie pomocou smerového vysielača — a zacieliť priamo na majákovú anténu. Zdesaťnásobte výkon!“
V centrále dúfali, že náhly a sústredený „signálový úder“ znovu uvedie do činnosti mechanizmus majáka. Pokus bol však bezvýsledný. Rádiomaják zanovito mlčal.
Medzitým asteroid začal predbiehať kozmickú loď, ktorej rýchlosť predošlým pribrzdením postupne klesala. Signál z pilotronu ohlásil mierny zrýchľovací manéver. Krátkym náporom zadnej dýzy loď znovu dostihla vesmírne teleso a letala súbežne s ním.
Kerulen vydal príkaz, aby katapultovali prieskumnú raketu. O niekoľko minút sa pred Kolibríkom otvorilo čelo kozmickej lode a prudká sila ho vymrštila do čierňavy. Päťnásobné preťaženie na niekoľko sekúnd priklincovalo cestujúcich do kresiel. Raketa sa rýchlo vzďaľovala. Pilotron vyrovnal spomalenie materskej lode spôsobené spätným nárazom katapultu.
Kolibrík o chvíľu vybočil zo smeru letu kozmickej lode a oblúkom preletel k asteroidu. Predletel ho a miernym pribrzdením vyčkával, kým sa teleso priblíži odzadu. Z tejto strany bol asteroid lepšie osvetlený.
Za nepatrnou raketou lenivo sa presúvali útvary na mohutnom kozmickom balvane, ktorý sa pomaly otáčal okolo pozdĺžnej osi. Traja muži v kabíne — pilot, montér a Rádž Rajpúr — usilovne sliedili pohľadmi za charakteristickou kopulou rádiomajáka. Keď sa takmer neočakávane vynorila nad obzorom asteroidu, súmračné ožiarená vzdialeným Slnkom, bol čas urýchlene konať.
Jokohata sa rozhodol pristáť čo najbližšie k vysielaču. Vzdialenosť k malej plošinke, ku ktorej mal namierené, sa plynulé zmenšovala. Vyzeralo to, akoby asteroidová hora chcela raketu primliaždiť ako dajakého chrobáka na vesmírne pozadie.
Krátko pred pristátím, asi stodvadsať metrov od kopuly rádiomajáka, z drieku rakety sa vysunuli odpružené teleskopické podpery, aby stlmili prípadný náraz pri dosadnutí. Kolibrík napokon pevne zakotvil. Montér a Rajpúr sa chystali vystúpiť. Jokohata, na svoju veľkú ľútosť, musel zostať v kabíne; podľa predpisu raketa nesmela byť bez dozoru. Po dekompresii sa otvoril výstup na rakete a prieskumníci v nemotorných skafandroch a v takmer bezváhovom stave sa zložito vyterigali von. Gravitačné pole asteroidu, pri jeho ledva kilometrovom priemere v porovnaní so silou príťažlivosti na Zemi, bolo celkom nepatrné.
Muži v kozmických skafandroch nijako nepocítili prechod do vesmírneho vákua. V skafandri bol normálny atmosferický tlak a primeraná teplota. Dokonalý mechanizmus podľa intenzity dýchania dávkoval aj prísun kyslíka a regeneroval vydýchaný vzduch.
Prv než obaja prieskumníci opustili raketu, do príchytiek na jej trupe upevnili zabezpečovacie laná. Boli to skôr syntetické povrázky, ale ich prietrhová odolnosť bola priam neuveriteľná.
Pri opustení paluby rakety aj pri prechode do bezváhového stavu vo vesmíre každý kozmonaut sa musel nevyhnutne pripútať. Stačil by totiž zle odhadnutý odraz alebo sdraz vyvolaný reaktívnou pištoľou, aby kozmonaut odplával na niekoľkostometrový, ba aj niekoľkokilometrový ýlet. Spätné manévrovanie znamenalo veľkú stratu času, lehovoriac o tom, že by mohla reaktívna pištoľ zlyhať. T takom prípade raketa by musela dlho a zložito manévrovať, aby znovu vylovila kozmonauta z vesmírnej temnoty vyslobodila ho z bezmocnej situácie. Ak sa kozmonaut poistil zabezpečovacím lanom, v prípade nebezpečenstva miniatúrny motorček s navijakom ho rýchlo pritiahol späť rakete.
Montér a inžinier pomaly dosadli na plošinku. Iba krátsym pohľadom prebehli kužeľ rádiomajáka, keď ich náhle zastrela nepreniknuteľná tma. Asteroidová noc, ktorú spôsobovala rotácia telesa, náhle ich prepadla a vystriedala súmračné slnečné osvetlenie. Bez atmosféry, ktorá rozptyľuje svetlo, prechod bol okamžitý, hoci na Zemi sa po nápade Slnka ešte dlho udržiava súmrak.
Adónisova noc však trvala krátko, zhruba dvadsať minút. Teleso sa pomerne rýchlo otočilo okolo rotačnej osi. Obaja prieskumníci nezaháľali ani za tmy. Silnými baterkami si osvetľovali cestu v smere, kde predtým zistili rádiomaják. Kráčali takmer komicky s meravými nohami, pokrčenými v kolenách, aby nedochádzalo k väčším odrazom, pohybovali sa v predklone dlhánskymi skokmi ako v spomalenom filme. Príťažlivosť na asteroide bola skutočne minimálne. Keď dostihnú rádiomaják, budú si môcť zapojiť magnety v topánkach; vo vnútri kužeľovitej stavby boli kovové dlážkové platne.
Aj Jokohata sedel v kabíne v zajatí kozmickej tmy, ktorú trocha presvetľovali matne ožiarené číselníky palubných prístrojov. Boli to skôr iba svetelné záchytné body — ich svetlo sa takisto nerozptyľovalo; kabína bola otvorená a vládlo v nej vesmírne vákuum. Polohu prieskumníkov sledoval podľa skackavých kriviek ich bateriek.
„Haló, klokani!“ zvolal do mikrofónu. „Tak ako? Nájdete vysielač? Nemám zapojiť palubný reflektor?“
„Netreba, už sme pri cieli,“ odpovedal Rádž.
Jokohata zacítil, že raketa sa zľahka zaknísala. Prístroj kontrolujúci polohu zareagoval. Bol taký citlivý, že označoval rovnováhu, aj keď gravitačné pole asteroidu bolo nepatrné. Raketa sa vychýlila len o niekoľko stupňov. Pravdepodobne trochu povolil pórovitý kameň pod jednou z výsuvných podpier, alebo niektorý z prieskumníkov, čo hopkali k rádiomajáku, urobil prudší pohyb a napol zabezpečovacie lano.
Jokohata sa znovu zahľadel do tmy tým smerom, kde si zapamätal, že prieskumníci skackali. Ale svätojánske mušky bateriek medzitým zmizli — obaja akoby sa boli prepadli do kameňa.
„Haló, Rádž! Prihopkali ste do cieľa?“ prezvedal sa Kjóto žartovnejším tónom, aby trocha zaplašil osamelosť. „Od radosti ste si riadne povyskočili! Div ste mi neprevrátili raketu hore nohami…“ Chvíľu bolo ticho.
„No teda…“ namiesto odpovede takmer beznádejne zaznel v slúchadlách Rádžov hlas.
„Čo sa robí, chlapci?!“ spýtal sa Kjóto teraz už bez žartovania.
Nedostal nijakú odpoveď.
„Priam neuveriteľné,“ začul po chvíli poznámku adresovanú Rádžovi.
Jokohatu sa zmocňoval nepríjemný pocit. Chlapci objavili v rádiomajáku čosi nezvyčajné.
„Haló, Rádž, haló, chlapci! Čo sa vlastne robí? Stalo sa niečo? Potrebujete pomoc?…“ naliehal pilot nástojčivejšie.
„Nedomŕzaj, strážca kabíny!“ ozval sa nevrlý hlas. Potom si Rádž uvedomil Jokohatove úprimné obavy a priateľsky dodal: „Vďaka, Kjóto, pomoc nepotrebujeme. Tu sa totiž už nedá nič robiť.“
„Tak krátko a neúspešne som si náš prieskum nepredstavoval.“
Aj na kozmickej lodi sledovali rébusový rozhovor medzi oboma prieskumníkmi. Kerulen aMirsanov, ktorí ustavične sedeli pred veľkou obrazovkou, ale teraz fakticky nič nevideli, vymenili si nechápavé pohľady. Čo vlastne tí dvaja zistili v rádiomajáku?
Znovu sa ozval inžinierov hlas, tentoraz mu celkom jasne oznamoval:
„Volám SA-408, volám prieskumnú raketu! Čaká nás veľa práce. Tu vo veži to vyzerá beznádejné, hotová pohroma! Väčšia časť polovodičových zariadení celkom zničená. Krátko tu musel šarapatiť vysoký tlak a ešte vyššia teplota. Podľa diery v stene meteoroid vo veľkosti čerešne prerazil kryt a vnútri explodoval. Všetko zdemolované!“
Kerulen vydal príkaz, aby v prehliadke rádiomaiáka nepokračovali, postavia ho nanovo, a aby ešte vyhľadali vhodné miesto na antičasticovú pascu.
V kozmickej lodi nastala horúčkovitá činnosť. Kontajnery pri vypústných tuneloch doplnili novými dielcami rádiomajáka, aby bolo vnútorné vybavenie znovu kompletné. Pri ostatných vypústných tuneloch pripravovali konštrukčné prvky antičasticovej pasce.
Veliteľ a navigátor vypracovali presný harmonogram odsunu materiálov na asteroid a nadväznosti prác. Každý člen posádky, vrátane príslušníkov vedeckej skupiny, mal denne odpracovať istý počet hodín na Adónise. Akcia si vyžadovala súčinnosť celej posádky.
Keď sa na loď vrátila prieskumná raketa, obaja kozmonauti podali veliteľovi dodatočné podrobné hlásenie o stave rádiomajáka aj o vybudovaní pasce.
Medzi stíhačom a asteroidom sa rozvinula nepretržitá premávka. Všetky jednomiestne rakety, a takisto Kolibrík, prevážali montážne dielce, súčiastky a pracovné náčinie. Doprava materiálu si vyžiadala veľa času.
Keby bola nablízku iná kozmická loď, jej posáďke by sa naskytol takmer neuveriteľný pohľad na čulé stavenisko uprostred vesmíru. Mihavé svetielka rakiet v presných odstupoch vytvárali akýsi kolotoč medzi stíhačom a asteroidom. 135
Neznáme teleso tvaru „V“
NEZNÁMA KOZMICKÁ LOĎ — NAJVYŠŠÍ STUPEŇ POPLACHU — BACOS KONÁ NA VLASTNÚ PÄSŤ — OHROZENIE KOZMONAUTOV
Niekoľko hodín po začatí prác na Adónise stalo sa čosi neočakávané. Nový rádiomaják bol už takmer hotový a spolovice aj pasca na antičastice.
Norbert Franken mal práve službu v riadiacej centrále. Na lodi ostalo len niekoľko potrebných členov posádky zabezpečujúcich jej prevádzku. Ostatní boli nasadení pri dopravných, montážnych alebo vedeckovýskumných prácach.
S radistom bola v riadiacej centrále aj jeho sestra Sagitta. Sústredene sledovala ruch na stavenisku, ktoré televízna kamera priblížila takmer na dosah ruky. Na asteroide bol aj Oulu Nikéria, ku ktorému ju viazalo čoraz silnejšie citové puto. V uplynulých dňoch aj ona sa zúčastňovala na spoločných prácach. Veliteľ im so žičlivým porozumením, ktoré však starostlivo skrýval, akoby „náhodou“ prideľoval spoločné práce. No dnes, pred niekoľkými hodinami, ktorýsi z montérov mal ľahšiu haváriu: dýchací prístroj sa pokazil a spôsobil mu otravu kyslíkom — predávkovaním. Sagitta musela zostať na palube a starať sa o pacienta. Keď sa j eho stav zlepšil, zašla do centrály, aby chvíľami pozorovala priebeh prác na kozmickom telese. Márne sa pokúšala rozoznať Oulovu postavu — v kozmických skafandroch vyzerali všetci rovnako.
Na Adónise práve do polovice vytiahli glajchu na lieviku a vykladali materiál z prieskumnej rakety, ktorá priviezla miniatúrne elektronické zariadenia nového rádiomajáka. Montéri antičasticovej pasce spájali rúrkové skladacie tyče stožiarov pre kovový úplet lievika, v ktorom elektrický prúd vytvára magnetické pole. Asi osemsto metrov od staveniska profesor Mirsanov a niekoľkí jeho spolupracovníci merali na malej plošine kozmické žiarenie.
Obraz usilovnej činnosti, sprevádzanej hopkajúcimi postavami, vždy na dvadsať minút zmizol v zákryte tmy, keď nastala asteroidová noc spôsobená rotáciou telesa. No aj na nočnej strane práce nepretržite pokračovali: stavenisko bolo „vo dne v noci“ zaliate ostrým svetlom reflektorov. Kedykoľvek sa asteroid otočil okolo osi a obrátil sa k materskej kozmickej lodi staveniskom, pracovisko bolo jasne ožiarené reflektormi. Z odstupu to vyzeralo, akoby inteligentné bytosti osvetlili na malej planéte nočný život čudne hopkajúceho hmyzu. Kto prekročil hranice tohto osvetleného javiska, hneď ho bez stopy pohltila hustá tma.
Uplynulo dyaďsať minút a osvetlené pracovisko sa opäť vynorilo. Slnečné lúče s oslabenou intenzitou dopadali sem z vesmírnej vzdialenosti. V centrále materskej lode zasa mohli pozorovať skackajúce „živočíchy“ a ich nemotorné pohyby v hrubých skafandroch…
Neočakávane sa rozozvučalo ostré poplašné cenganie.
Zrazu sa radista odvrátil od obrazovky a neveriacky zapichol pohľad do radarového záznamníka, v ktorom sa automaticky registrovali kódom všetky priebežné zistenia, teda aj tie, ktoré boli mimo bezprostrednej pozornosti dozoru nad letom.
Príčinou radistovho znepokojenia bola jasná škvrna, ctorá sa vynorila na kontrolnej obrazovke. Vysúvala sa spoza asteroidu. Záznamník prezrádzal, že radar zachytil teleso už asi pred hodinou vo vzdialenosti osemnásťtisíc silometrov. Potom sa dostalo do zákrytu za asteroidovú íoru a tým zmizlo z dohľadu. Až teraz sa znovu vynorilo, íle bolo povážlivo blízko. Letelo približne rovnakým smerom ako dvojica stíhač-asteroid a približovalo sa rýchlosťou päť kilometrov za sekundu. Jeho momentálna vzdialenosť od stíhača bola štyritisícdvesto kilometrov.
Franken zachoval rozvahu. Vyrátal, že neznáme teleso asi o štrnásť minút prekríži letovú dráhu Adónisa. Rozhodol sa, že hneď upozorní kozmonautov na nebezpečenstvo. Sklonil sa nad mikrofón a hlásil:
„Pozor, pozor! Hlásenie všetkým pracovným skupinám! O necelú štvrťhodinu, presnejšie o trinásť a pol minúty, preletí naším priestorom neznáme teleso, pravdepodobne veľký meteoroid. Nebezpečenstvo zrážky momentálne nehrozí. Jednako odporúčame vyhľadať ochranu pod krytom rádiomajáka alebo pri antičasticovej pasci. Koniec hlásenia.“
Všetky kozmické skafandre mali prijímacie a vysielacie zariadenia nepatrnej veľkosti, vyrobené z integrovaných obvodov. Výstrahu počuli nielen na Adónise, ale súčasne ju prenášal aj rozhlas na palube materskej lode. Všetci členovia posádky stíhača asteroidov, či na stavenisku alebo na palube materskej lode, boli teda informovaní o situácii.
Tí, čo v riadiacej centrále sledovali veľkú obrazovku, videli, ako vzápätí po výzve niekoľko skackajúcich skafandrov mieri pod ochranné kryty. Aj montéri na stavbe lievika zliezli dolu. Mnohí však vôbec nereagovali na výzvu a pokračovali v práci.
Sagitta nebola babský strachopud, no tentoraz sa nemohla ubrániť úzkostným predtuchám. Aj Oulu bol na asteroide. Vedela, že stretnutie s meteoroidom mimo paluby lode je podstatne nebezpečnejšie. Keby sa v prípade nevyhnutnosti pokúsili zničiť meteoroid delom alebo atómovou náložou, mohlo by to byť za určitých okolností osudné pre kozmonautov pracujúcich na Adónise.
Akoby hľadala povzbudenie, pokúšala sa vyčítať dačo z výrazu Norbertovej tváre. Ale ani on nedokázal utajiť rastúce obavy z neutešeného vývoja situácie. Nezvyčajná svetelnosť reflexu na obrazovke radaru a čudný, doteraz presne nerozoznateľný tvar neznámeho telesa vyrývali mu hlboké vrásky na čele. Cítil, že mu náhla zmena situácie ochromuje myseľ, takže sa nevedel rozhodnúť.
Teleso postupne nadobúdalo jasnejšie tvary. Frankena to udivilo a ohromilo. Nebodai má halucinácie?… Udalosti nasledovali jedna za druhou.
Výstražný signál z pilotronu ohlasoval nový manéver stíhača. Mierne preťaženie podlomilo Sagitte nohy v kolenách a zložilo ju do kresla.
Asteroid sa stratil zo zorného poľa televíznej kamery. Na obrazovku sa začala presúvať hviezdna panoráma. Sagitta si ani poriadne neuvedomila zrýchlenie lode, keď ju zdse opačná sila vytláčala z kresla. Po predošlom zrýchlení loď zrazu pribrzdila. Asteroid sa znovu objavil na obrazovke, ibaže tentoraz vzdialenejší a menší.
Len čo sa Norbert znovu postavil pevne na nohy, zhodil zo seba posledné zvyšky nerozhodnosti. Jasne si uvedomoval, že od jeho rozhodnutia a konania v mnohom závisí ďalší vývin udalostí. Bolo treba energicky zasiahnuť.
Vrhol sa najprv k delu, aby ho automatika neuviedla do činnosti. Potom prebehol k pilotronu, stisol tlačidlo a trikrát jasne zaznel gong. Vedel, že privolá do centrály pohotovostnú službu. Niekoľkými skokmi sa znovu ocitol pri raďistickom a raďarovom pulte.
Čo sa vlastne ďialo, čo bolo príčinou Frankenovho horúčkovitého konania?
Elektronický mozog loďe preď niekoľkými okamihmi ohlásil, že cudzie teleso, ktoré sa dlho skrývalo za Adónisom a teraz sa nebezpečne priblížilo, pretne jeho dráhu vo vzdialenosti asi ôsmich kilometrov. Aby sa kozmická loď vyhla stretnutiu v takej nebezpečnej blízkosti, pilotron ju samočinne napravil na inú pozíciu. Potom opäť prispôsobil jej rýchlosť Adónisu.
Franken až v týchto okamihoch pochopil, že sa k nim približuje neznáma kozmická loď! Priam mu vyrazilo dych: cudzia loď mala podobu písmena „V“. Kozmické lode, ktoré sa doteraz konštruovali na Zemi, nikdy nemali takýto tvar!
Teraz sa už zdalo, že neznáma kozmická loď smeruje rovno na asteroiď a vôbec nespomaľuje rýchlosť. Vo vzduchu visela hrozná havária!
Frankenovi práve teraz, keď mal hlavu ako v horúčke nad vývojom situácie, podľa zákona schválnosti preblysla mozgom myšlienka — spomenul si na tajomné rádioechá záhadu ktorých sa pokúšal už niekoľko mesiacov márne rozšifrovať. Že by bola nejaká súvislosť medzi týmu0 signálmi a neznámou loďou, ktorá sa tak hrozivo príbližovala? Že by to bola loď s nepriateľskými úmyslami?
Napriek tomu zablokoval všetky ničiace zariadenia. Zbrane mali prehovoriť až vtedy, keď nebude mať najmenšiu pochybnosť o ich úmysle. Lenže ako nadobudnúť istotu v priebehu niekoľkých minút, ktoré ešte zvyšovali do okamihu, keď sa skrížia dráhy obidvoch kozmických lodí?
Ostávalo jediné — signalizovať! Rádiom, svetlom. Rozhodol sa najprv pre rádiosignál. Pevne veril, že na palube neznámej lode sú ľudia, pozemšťania.
„Tu stíhač asteroidov štyristoosem, tu stíhač asteroidov štvrtej kozmickej flotily Vesmírnej bezpečnostnej služby! Dajte sa spoznať, vyšlite poznávacie znaky! Hneď znížte rýchlosť, vystúpte vyššie aspoň o päť stupňov! Haló, tu stíhač štyristoosem! Voláme neznámu kozmickú loď…“
Nesmierne si želal, aby loď v týchto okamihoch konečne prerušila mlčanie, aby to bola pozemská loď. Lenže objekt tvaru „V“ mlčal, hrozivo mlčal.
Franken usúďil, že možno treba zmeniť obsah signalizácie. Morila ho strašná predstava: v čase, keď ľudstvo už dávno prekonalo vojny a agresie, možno sa vytvorila tajná organizácia dobroďruhov, ktorých vari nudil život v mieri… Ale čo ak je to medzihviezdny koráb z cudzích svetov? Takto si ľudstvo prvé stretnutie dvoch civilizácií nepredstavovalo. Od stáročí túžobne čakalo na tento okamih, ktorý by konečne dosvedčil, že nie je vo vesmíre samo. Že by predsa len mali pravdu autori dávnych fantastických románov, ktorí tvrdili, že stretnutie dvoch vesmírnych civilizácií nebude priateľské?
„Haló, voláme neznámu loď! Sme mierumilovná kozmická loď zo Zeme v blízkosti asteroiďu Aďónis. Naším poslaním je chrániť bezpečnosť kozmických letov. Dajte sa spoznať! Voláme cuďzie bytosti v lodi tvaru V: ›Kto ste? Nenúťte nás mlčaním, aby museli prehovoriť ničiace zbra — ne! Nechceme nepriateľstvo. Nebezpečenstvo hrozí všetkým — vám aj nám!“‚
Norbertov hlas vzrušením a rozčúlením takmer zachrípol. Na čele sa mu perlil stuďený pot. Ruky skackali po pulte z jedného tlačidla na druhé. Zapájal nové a nové frekvencie, nové modulácie. Skúšal všetky možnosti vysielača.
Tajuplná loď však úporné mlčala a hrozivo sa približovala.
Franken sa zrazu dlaňou udrel do čela. Ja hlupák! Ak v neznámej lodi nie sú obyvatelia Zeme, je predsa nezmyselné dorozumievať sa s nimi ľudskou rečou!
V okamihu prešiel na morseovku a vysielal jednoduché císla. Azda sa dorozumie s neznámymi bytosťami abstraktným jazykom matematiky. Ani tento pokus nemal odozvu.
Franken bol v koncoch so svojimi možnosťami. Mechanicky ešte zaradil do vysielania jeden z elektromagnetických záznamov záhadných signálov, ktoré sa každých deväť dní ozývali z neznámych končín vesmíru. V ich závere bol onen podivný melodický rébus, ktorý jednej noci šokoval jeho aj Sagittu. Možno neznáma kozmická loď „V“, ako ju začal stručne nazývať, je pôvodcom týchto signálov. Ak by to tak bolo, musela by sa konečne ozvať. Ráďiosignály jej vlastnej reči, ktoré teraz vysielal stíhač asteroiďov štyristoosem, musia byť preďsa rozhoďujúcim podnetom, aby nadviazala kontakt!
Neznáma loď nereagovala ani na toto posolstvo. Mlčala a neuhýbala z nebezpečného kurzu.
Medzitým do centrály pribehol veliteľ a muži z pohotovostnej služby. Kerulenovi sa stalo to, čo ostatným: ledva vpadol do dverí, zháčil sa. Mal dojem, že za radarovým a radistickým pultom je akýsi šialenec. V tomto dojme ho utvrdzoval aj Sagittin zhrozený výraz; nehybne sedela v kresle, celá ochromená. Spoznala zvukový rébus, ktorý jej Norbert preď niekoľkými týždňami púšťal zo záznamu. Bolo pre ňu šokujúce znovu počuť záhadnú melódiu práve v týchto chvíľach.
Kerulen videl, ako sa Franken horúčkovito skláňa nad mikrofóny. Rozčuchrané vlasy mu padali do čela. To, čo vyvolával do éteru, pripadalo veliteľovi spočiatku ako zmätené mrmlanie. Na jeho bledej tvári iskrili len prižmúrené oči. Hlas sa mu chvel a ruky nervózne skackali po riadiacom pulte.
Po niekoľkých sekundách Kerulen pochopil, že radista sa zúfalo pokúša nadviazať spojenie s blížiacou sa kozmickou loďou, ktorá sa nechce ďať identifikovať. Nemohol ešte vedieť, prečo Franken pokladá neznámu loď za medzihviezďne plavidlo s cudzími bytosťami.
Aj muži z pohotovostnej služby začali chápať, že Frankena nepochytil záchvat šialenstva. Hoci jeho tvár bola nezvyčajne bledá, zachovával si rozvahu a sústredenosť. Jeho prižmúrené oči vyžarovali energiu a rozhodnosť. pohyby rúk sa im už nezdali kŕčovité, ale skôr rýchle a úsporné.
Kerulen prepol radar na centrálnu obrazovku. Záhadný objekt bol čoraz väčší a zreteľnejší. Hrotitý tvar „V“ sa črtal ostrejšie. Pripomínal v prostriedku prelomenú ceruzu.
Keď sa neznáma loď priblížila na vzďialenosť deväťsto kilometrov, čiže, vyjadrené časovo, na vzdialenosť troch rninút, a vôbec nereagovala na nepretržité rádiové volanie a dorozumievacie pokusy, Franken sa vzdal ďalšieho úsilia. Jeho ruka rezignovane skĺzla po riadiacom pulte a vypla všetky frekvencie. Vo veliteľskej kabíne nastalo ticho.
S hlbokým povzdychom zapol doteraz nepoužitú frekvenciu: vlnový rozsah veľmi krátkych vín, ktoré spájali kozmickú loď s členmi posádky na asteroide. Okamih ešte váhal, ale potom energicky siahol na krikľavočervené tlačidlo…
Ozval sa prenikavý stúpajúci a klesajúci tón sirény, ktorý priam naháňal zimomriavky po chrbte. Bol to najvyšší stupeň poplachu, signál najvyššieho ohrozenia. Pre posádku to znamenalo, že velenie lode vidí približovať sa nebezpečenstvo, pri ktorom zlyhávajú technické prostriedky alebo nemôže použiť obranné zariadenia.
Táto siréna sa ešte nikdy neozývala na palube stíhača štyristoosem. Jej prenikavý alarmujúci zvuk zaplavil celú loď. Zaznieval nielen z palubných reproduktorov, ale aj pod kuklami mužov, ktorí pracovali na Adónise.
Po trojnásobnom vzostupe a poklese tónu zvuk sirény prešiel do neobvyklej trvalej modulácie. Bola to tónová kombinácia zostavená na základe psychologických výskumov. Každý, kto počul tento tón, zmobilizoval podvedome svoje schopnosti a sily.
Siréna sa náhle odmlčala.
„Kozmonauti,“ ozvalo sa z palubného rozhlasu a pod priehľadnými kuklami mužov na Adónise, „hovorí k vám radista Franken. Kozmická loď neznámeho pôvodu je v nálete na nás. Neodpovedá na naše dotazy a neuhýba z nebezpečného kurzu. Nevieme, či preletí pomimo, alebo prejaví nepriateľské úmysly. Má neobvyklú podobu písmena vé. O dve minúty bude na našej úrovni letu. Zostaňte na Adónise! V nijakom prípade neštartujte nazad!“
Kým radista vystríhal svojich druhov pred nebezpečenstvom a oboznámil ich aj s jeho podstatou, veliteľ vydával príkazy mužom v riadiacej centrále. Frankenovo hlásenie poskytlo všetkým stručný, ale jasný obraz o situácii. Muži zaujali svoje miesta pri jednotlivých pultoch. Boli pripravení na všetko.
Riadenie lode v havarijnej situácii nemohli prenechať automatickému pilotovi. Ak sú v neznámej lodi skutočne mysliace bytosti z inej sústavy, mohol by pilotron mechanickým výkladom okolností spôsobiť nenapraviteľné škody. Napriek dokonalej automatike a pohotovej elektronike chýbala mu tvorivá úvaha, akej bol schopný iba mysliaci tvor. Konanie stroja mohlo by v jedinom okamihu na celé tisícročia zničiť túžby a nádej e, ktoré ľudstvo vkladalo do vysnívaného stretnutia s inteligentnými bytosťami z iných končín vesmíru.
Kerulen doplnil Frankenovo hlásenie pre mužov pracujúcich na asteroide:
„Priatelia! Nasledujúce minúty sú plné neistoty. Musíme rátať so všetkým. Keby naša loď bola zničená, musíte sa pokúsiť pomocou nového rádiomajáka privolať niektorý stíhač flotily. Preto prikazujem: Napriek hroziacemu nebezpečenstvu urýchlene dokončite montáž rádiomajáka! Prieskumnej rakete a všetkým jednomiestnym raketám predbežne zakazujem štartovať! Koniec hlásenia.“
Kerulen, hoci by bol chcel práve v tejto chvíli povedať svojim ľuďom na asteroide viac, musel byť stručný. Každá sekunda bola vzácna.
Veliteľ stíhača asteroidov štyristoosem musel vybojovať sám so sebou krátky zápas. Zmietali ním najprotichodnejšie pocity a úvahy. Či smie, ak neznámy koráb napadne ich loď alebo jeho mužov na asteroiďe, použiť ďelo? Je to možné, že by v neznámom objekte „V“ boli živé bytosti? Bolo by vôbec mysliteľné, aby takéto bytosti, ktoré kozmonautiku ovládali lepšie než ľudia — veď ďokázali opustiť hranice vlastnej planetárnej sústavy — boli schopné ohroziť ich?…
Rozhodol sa. Ak zaútočia, má právo postaviť sa na oďpor. Prikázal Pároví Bacosovi, aby vystriedal Frankena pri radistickom a radarovom pulte a pokračoval v pokusoch o nadviazanie spojenia s neznámou loďou. Franken mal zaujať miesto za riadiacim panelom laserového dela. Šlo o neobvyklé rozdelenie úloh. Za normálnych okolností bolo by to práve naopak.
Kerulen došiel k záveru, že laserová zbraň bude u Frankena tentoraz v lepších rukách. V dramatických minútach neočakávaného objavu sa radista osvedčil a okrem toho o cudzom objekte vedel momentálne viac než ostatní; akiste aj lepšie a pružnejšie odhadne konanie cudzincov. Strašná ničivá sila dela sa mala použiť v najkrajnejšom prípade. Veliteľ v týchto chvíľach nemohol tušiť, že atómový fyzik Paro Bacos je v úvahách bližšie pravde než Franken alebo on sám. Tajomná loď „V“ bola už celkom blízko. Nezmenšenou rýchlosťou sa rútila k nim. V najbližších chvíľach prekríži dráhu asteroidu. Preletí loď pomimo, alebo sa čosi stane?
Bola to teraz kozmická obmena starodávnej hamletovskej otázky.
V týchto napätých sekundách nik si nevšímal Para Bacosa. Atómový fyzik celkom neočakávane, hnaný akýmsi nedefinovateľným pocitom nevyhnutnosti, stisol jedno z tlačidiel. Zo smerovej antény preletel k neznámej lodi krátky, ale silný impulz. Bol to jeden z impulzov iiaľkového ovládania, ktorými pilotrony kozmických lodí uvádzali do činnosti atómový pohon agregátov.
V nasleďujúcom okamihu všetkým, čo boli v riaďiacej centrále, ale aj mužom na Adónise zatajil sa dych.
Z jedného konca lode „V“ vyšľahol oslňujúci atómový záblesk. Reaktívna sila pôsobiaca proti smeru letu pribrzila loď práve vo chvíli, keď pretínala letovú dráhu pred asteroidom, a loď zostala v tejto pozícii. Trvalo to iba niekoľko sekúnd a atómový záblesk znovu pohasol. Neznáma loď letela teraz niekoľko kilometrov pred asteroidom po približne rovnakej dráhe.
Franken prižmúril oči. Od okamihu, keď cudzinci z vesmíru dali o sebe vedieť atómovým zábleskom, nespúšťal objekt z radarového zameriavača helikonu. Prst mal ustavične na spúšti. Kto bude rýchlejší a prvý uvoľní ničiacu silu laserových lúčov, ostane nažive, preblyslo mu mysľou. Potom sa zháčil: Akože — chcel by si zničiť živé bytosti?! Odtiahol prst zo spúšte. Ak zničí cudzincov, možno sa už nikdy nedozvie tajomstvo neznámych signálov. V týchto okolnostiach prišla mu táto myšlienka dosť paradoxne. A čo ak cudzinci nepoznajú nijaké ohľady a zničia celú posádku stíhača práve pre jeho váhanie?
Celá situácia je neriešiteľná, pomyslel si Franken. Jeho prst sa znovu priblížil k tlačidlu laserového dela. Jedna myšlienka naháňala druhú. Cítil sa ako v horúčke.
Aj Kerulen napäto uvažoval. Teraz už nebolo pochybností, stretli sa s návštevníkmi z neznámych končín vesmíru! Ostávala rozhodujúca otázka: sú to dobrosrdečné alebo zlomyseľné tvory?
Stíhač musí za každú cenu odlákať pozornosť neznámej lode od ľudí pracujúcich na asteroide. Ale ako?
Kerulen sa rozhodol, že ich najprv upovedomí o nebezpečenstve. Potom sa spojí s komodorom flotily a napokon podá hlásenie o situácii veliteľskej základni na Marse. Bol najvyšší čas.
„Kamaráti, priatelia!“ prehovoril do mikrofónu. „Cudzia kozmická loď pribrzdila. Vystríhajte sa nerozmyslených akcií. Neupútavajte na seba pozornosť neznámych bytostí. Práce na rádiomajáku a na lieviku antičasticovej pasce hneď zastavte! Čo najrýchlejšie opusťte ochranný kryt. Možno si cudzinci myslia, že ich tieto stavby ohrozujú, a vidia v nich nástroje ničenia. Prieskumnú raketu ukryte v jaskyni. Tieto opatrenia urobte za tmy, teda na odvrátenej strane, aby nevyvolali prípadné podozrenie na lodi. Pokúsime sa odlákať ich od vás. Nestrácajte rozvahu!“
Flotila stíhačov, ktorá sa mala znovu stretnúť so štyristo-osmičkou pri 440. slnokruhu, bola v danej chvíli vzdialená najviac pätnásť miliónov kilometrov. Na okamžitú pomoc to bola priveľká vzdialenosť. Ale možno bude mať význam aj dlhodobejšia pomoc pred cudzincami, ak sa nerozhodnú zaútočiť ihneď. Ich technická vystrojenosť im zatiaľ nebola známa. Dalo sa však predpokladať, že ich vedomosti o prírodných zákonoch a ovládanie prírodných síl sú pokročilejšie než u ľudí. Flotila by mohla dosiahnuť priestor SA-408 asi o štyridsať hodín. Lenže čo všetko sa stane do toho času?
Kerulen vyzval Para Bacosa, aby nadviazal spojenie s veliteľskou loďou. Atómový fyzik vyzeral mimoriadne rozrušený. Kerulen tomu nevenoval osobitnú pozornosť. Bolo predsa pochopiteľné, že za týchto okolností takmer každý bol v určitom nervovom vypätí. Bacos vysielal:
„Tu SA-408! Veliteľ kozmickej lode komodorovi: Neznáma kozmická loď v našej blízkosti. Loď má podobu písmena V. Na pokusy o nadviazanie spojenia nereaguje. Časť našej posádky je zamestnaná na asteroide Adónis. Musíme rátať s nepriateľským konaním cudzincov. V nevyhnutnom prípade použijeme kozmické delo. Potrebujeme vašu pomoc. Pokúsime sa dostať mužov z Adónisu späť na palubu. Koniec hlásenia.“
Kerulen potom požiadal Bacosa, aby zacielil smerovú anténu na Mars, nastavil dvojnásobný vysielací výkon a podal správu veliteľovi na hlavnej základni.
Atómový fyzik presne vykonal jeho pokyny. Hoci bol naoko pokojnejší a pracoval sústredenejšie, Kerulen si teraz všimol jeho zmučenú tvár. Zrejme prežíval silnejšie nervové zaťaženie než ostatní.
„SA-408 volá základňu! Voláme VSA! Vynorila sa pri nás neznáma kozmická loď tvaru písmena V! Zastala pri Aďónise, na ktorom pracuje prevažná časť posáďky. Pokusy o dorozumenie bezvýsledné. Žiadame inštrukcie.“ Kerulen si uvedomoval, že rádiogram potrebuje pätnásť minút, kým doletí na Mars. Na odpoveď si teďa musia počkať minimálne pol hodiny. Do toho času neostáva iné, než pozorovať neznámu loď. Ak aj hneď neodpovedia z hlavnej základne, každú chvíľu musí prísť odpoveď komodora flotily.
Od radistického pultu skutočne sa ozval charakteristický praskot a syčanie diaľkového príjmu. Veliteľská loď sa hlásila:
„Tu veliteľská loď flotily SA-401! Hlásenie komodora veliteľovi SA-408: Pokračujte v pokusoch o nadviazanie spojenia rádiovými a svetelnými prostriedkami. Vysielajte výlučne jednoduché čísla. Takzvanú kozmickú loď v nijakom prípade nenapadnite! Zakazujem použiť helikon, dokonca ani vtedy, keby hrozilo meteoroidové nebezpečenstvo! Pokúste sa mužov z Adónisu po jednom prijať späť na palubu. Len čo bude posáďka kompletná, začnite ustupovať. Celá flotila sa obracia a štartuje k vám. Doletíme asi o štyriďsaťďva hodín. Potom sa spoločne pokúsime dorozumieť s neznámym objektom, prípadne podnikneme akciu na identifikáciu úďajného meďzihviezďneho korábu. Koniec hlásenia.“
Komodorov rádiogram priviedol Kerulena ďo istých rozpakov. Na jednej strane veliteľ flotily odporúčal pokračovať v dorozumievacích pokusoch s neznámou loďou, na druhej strane vyjadroval pochybnosti, že by mohlo ísť o medzihviezdne plavidlo s bytosťami z iných končín vesmíru. Jeho formulácie ako „takzvaná loď V“ a „úďajný medzihviezdny koráb“ tomu nasvedčovali.
Norbert Franken, ktorý len pred niekoľkými minútami zaujal miesto pri zameriavači, bez slova zablokoval laserové delo a znechutený vstal. Ako len môže dať veliteľská loď taký príkaz! Od tejto chvíle sú vyďaní cuďzincom napospas.
Podľa príkazu veliteľa flotily Paro Bacos začal vysielať jednoduché číselné znaky. Jeden vysoký tón, dva nízke tóny, dva rovná sa dva.
Sagitta, ktorá sa v týchto chvíľach takisto zdržiavala v centrále, dostala za úlohu dať do prevádzky dva silné reflektory — jeden zelený, jeden červený. Pomocou nich mala takisto vysielať jednoduché signály.
Na trupe lode sa vysunuli obrovské reflektory.
Sagitta bola rada, že môže vyvíjať dajakú činnosť. Meravá nehybnosť a nervové napätie ju ubíjali. Horlivo sa pustila do pridelenej úlohy. Ak sú v neznámej lodi mysliace bytosti, musia porozumieť svetelným signálom alebo pochopiť, že majú do činenia so seberovnými, s logicky mysliacimi bytosťami.
Obidva reflektory sa rozžarovali a zhasínali. Raz zelený, raz červený, dva razy zelený, dva razy červený…
Kerulen sa znovu spojil s mužmi na Adónise.
„Súdruhovia! Komodor flotily vydal príkaz, aby sme bez ohľadu na nebezpečenstvo všetkých postupne vzali späť na palubu. Je však možné, že neznáma kozmická loď nepripustí váš návrat. Musíme teda urobiť pokus. Jeden z vás musí odštartovať s jednomiestnou raketou. Pochopiteľne bude to najväčšie riziko — prvú pozornosť sústredí na seba. Musí to teda byť dobrovoľník. Komodor zamieril s celou flotilou k nám. Priletia asi o štyridsaťdva hodín. Naša loď dostala príkaz, aby sa až do príletu flotily vzdialila od Adónisa, len čo sa skončí váš návrat. Napokon sa máme vzdialiť aj od cudzej kozmickej lode. Kto má odvahu štartovať prvý?“
Chvíle veľkej neistoty
OULU V SAMOSTATNEJ AKCII — POKUS SO SVETELNOU SIGNALIZÁCIOU — CUDZINCI MLČIA — PORADA KOZMONAUTOV
Oulu Nikéria, keď si vypočul hlásenie z materskej lode, že dráhu asteroidu prekríži neznáme teleso, pokojne pokračoval v práci. Z malej vykladacej plošiny dopravoval dielce tyčí vystužujúce obrovský lievik antičasticovej pasce.
Zrazu mu zaľahlo v ušiach zavýjanie sirény, ktoré sa ozvalo zo slúchadiel. Tón ostro stúpal, takmer bolestivo doliehal na bubienky, potom prešiel do nízkeho tónu.
Siréna najvyššieho nebezpečenstva! — blyslo mu hlavou. Hoci strach nebol jeho sprievodcom, havarijné zavýjanie pôsobiace predtuchou katastrofy a vedomie, že Sagitta je na palube ohrozenej materskej lode, ho trocha zmrazili. Zarazil sa uprostred chôdze — v slúchadle počul kohosi ustráchané si vzdychnúť.
Keď sa kolísavý zvuk sirény napokon zmenil na mobilizujúci trvalý tón, napätie povolilo. Pustil z ruky ďielec lievikového stožiara; niekoľko okamihov dielec zavisol v polohe, v ktorej ho Oulu pustil. Len potom vplyvom nepatrnej gravitácie asteroidu pomaly klesol.
Dlhými skokmi sa Nikéria hnal — ak sa to v daných podmienkach dalo takto nazvať — k pristávacej plošinke, kde stála jeho jednomiestna raketa. Bolo treba dostať sa čo najrýchlejšie do kabíny, aby mohol s raketou vyraziť. V hre boli životy všetkých!
Ešte ani nebol pri plošinke, keď zo slúchadiel začul Frankenov hlas. Uvedomoval si tri rozhodujúce slová: cudzia loď — mlčí — zostaňte…
Teda neštartovať. Na ďalší skok sa už neodrazil. Oprel sa o skalnú stenu neďaleko plošinky a načúval. Hovoril veliteľ.
Keď sa pominul prvý šok z poplachovej sirény, Oulu si plne uvedomil, že to, čo práve počul, je priam neuveriteľné: neznáme bytosti na palube medzihviezdneho korábu! Podľa veliteľovho príkazu malo sa pokračovať v stavbe rádiomajáka. Rátalo sa teda s možnosťou, že materskú loď zničia… Všetko bolo akési zmätené, neprehľadné.
Znovu sa odrazil k stavenisku rádiomajáka. Rýchlo musí pomôcť pri jeho dokončení. Ako naprotiveň zastavila ho „asteroidová noc“. Zažal baterku a pokračoval v skokoch, ktoré pripomínali let na lyžiach.
Z vesmíru sa zrazu zablyslo. Bola to oslepujúca žiara, ktorá osvetlila asteroidovú horu akýmsi neskutočným svetlom.
Rýchlo sa vtrepal do skalnej pukliny. Musel ďávať veľký pozor, aby sa mu skafander nepoškodil na ostrejšej hrane. Keby z neho unikol vzduch a teplo, stihla by ho rýchla smrť vo vzduchoprázdne a chlade.
Záblesk bol krátky. Určite atómová žiara! — pomyslel si. Ktovie, či materská loď ešte existuje? V každom okamihu môže povrch asteroidu zasiahnuť strašná páľava z explózie…
Ešte hlbšie sa vtlačil do výklenku. Možno sa takto aspoň čiastočne ochráni pred ohnivou vlnou a rádioaktívnym žiarením.
Kto koho zničil? — vírilo mu hlavou. Žeby cudzie bytosti boli barbari? Nie, tomu nemohol uveriť.
V tej chvíli sa ozval zo slúchadiel veliteľov hlas. Oulovi sa nesmierne uľavilo: materská loď existuje! Lenže to, čo oznamoval Kerulen, ho naďalej znepokojovalo.
Ako sa dozvedel, neznáma kozmická loď pribrzdila a teraz letela preď čelom asteroiďu. Záblesk teďa pochádzal z jej pohonných agregátov. Oulu si uvedomoval, že sa musí čo najskôr dostať k svojej rakete a odstrániť ju z nebezpečnej blízkosti majáka. Neznáme bytosti mohli by ho považovať za úkryt ničivej zbrane.
Teraz sa neodvážil zažať baterku, aby neohrozil ostat — ných. V úplnej tme sa len s najväčšou námahou pohyboval tým smerom, kde mala stáť jeho raketa. Konečne zbadal pred sebou tri metre vysokú siluetu, ktorá sa ledva črtala na hviezdnatom pozadí. Celkom ľahko ju zdvihol nad hlavu, hoci v normálnych gravitačných podmienkach vážila takmer tonu.
Ešte pred začiatkom dvadsaťminútového súmračného asteroidového dňa došuchtal sa s raketou k dvom balvanom, vysokým asi dva metre a dostatočne vzdialeným od rádiomajáka. Medzi ne postavil raketu.
Keď sa o niekoľko minút na zakrivenom obzore asteroidu opäť vynoril malý kotúčik Slnka, vzdialeného vyše pol miliardy kilometrov, a jeho zoslabnuté lúče sporo ožiarili okolie, Oulu už sedel v kabíne a čakal na ďalšie príkazy z materskej lode. V rakete sa cítil oveľa bezpečnejší. Najviac ho upokojovalo vedomie, že môže v prípade potreby s raketou manévrovať.
Uvažoval o rozpornosti posledných rozkazov. Vari všetci potratili hlavy? Najprv prikazujú urýchlene dokončiť stavbu rádiomajáka — potom zasa zakazujú. Najprv vyhľaďať ochranný kryt majáka — potom zasa nevyhľadať, urýchlene sa vzdialiť čo najďalej… Všetko je akési zmätené!
V slúchaďlách miniatúrneho rozhlasového zariaďenia, ktoré ich spájalo nielen s materskou loďou, ale aj meďzi sebou, počúval jednotlivé rozhovory.
„Haló, Kjóto!!?… Už si sa s prieskumnou raketou dostal do jaskyne?“ vypytoval sa Rádž. Inžinier elektroniky sa utiahol na malú čistinu, asi sto metrov od nedokončeného lievika antičasticovej pasce. Dvadsaťminútový asteroidový deň ho zastihol na tomto mieste. Stál bez pohnutia, aby na seba neupútal pozornosť cudzích kozmonautov.
„Jasné! Už päť minút dučím v úplnej tme ako sova vo veži a zbieram sily. Dostať Kolibríka cez vchod do vnútra bola riadna fuška! Len ďúfam, že sa potom s ním aj vyterigám,“ oďpovedal pilot ľahkovážnym tónom, aby zaplašil tiesnivú neistotu.
„Akože? Vari stoja preď jaskyňou bytosti vé?“ oplatil mu Rádž.
„Pravdaže! Fujazdili za mnou, keď ma videli zaliezať aj s raketou do tmavej diery…“
„Čo — naozaj? Bŕŕŕ…“
„Zrejme nemáš chuť stretnúť sa s jednookými a desaťrukými čudami, však?“
„Čoby nie! Už priam dychtím zastať pred nimi a osloviť ich. Tak čo je, odkundesi?!.. Hádam nezačnú hneď pľuť oheň…“
„Ktovie! Možno ťa budú pokladať za jedovatý hmyz,“ žartoval ďalej Kjóto.
Rádž mimovoľne vzhliadol k čiernej oblohe. Zrazu mal pocit, že stojí na tejto malej čistine ako na tácni viditeľnej zo všetkých strán. Až teraz naňho nepríjemne zapôsobila skutočnosť, že kým bol terén okolo neho zaliaty matným slnečným osvitom, obloha nad ním visela ako nepreniknuteľný temný príkrov. Ešte pred polhodinou bol by predpokladal, že si už dávno zvykol na túto vesmírnu abnormalitu — súčasné spolujestvovanie dňa aj noci.
Počul hlas Filítry Gomovej. Aj ona volala pilota prieskumnej rakety; s ním totiž priletela na asteroid. Musela sa dostať k jaskyni, aby bola včas na mieste, keby im prikázali odletieť.
„Kjóto, nájdem ťa v tej tmavej jaskyni?“
„Asi ťažko, moja milá chemička. Ja tu predvádzam akrobatické lety, taká veľká je jaskyňa… Filitra?“
„Áno, Kjóto?“
„Daj sa nejako spoznať, až budeš pred vchodom. Ináč by sóm ťa mohol pokladať za bytosť vé!“
„Mne, chlapče, nie je do žartovania! Len keby sme sa konečne dozvedeli, čo sa skutočne robí…“
Filitra bola schúlená v skalnej štrbine neďaleko „cukrových homolí“, ktoré nedávno sama objavila. Pred seba si rozložila mapu zhotovenú elektronickým rozmnožovacom z podkladov, ktoré pred začiatkom akcie dodali prieskumníci. V najbližšej dvadsaťminútovej noci musí sa dostať k jaskyni. Najradšej by bola vyhľadala Henryho, ale na to teraz nemohla pomýšľať. Príkazom chvíle bolo ďostať sa späť k rakete, ktorou priletela. Usilovala sa zapamätať si z mapy niektoré oporné body, aby v nadchádzajúcej temnote, keď bude asteroid odvrátený od Slnka, mohla sa ako-tak orientovať, ale takmer si zúfala. Čím častejšie obracala mapu v rukách, tým väčšmi bola dezorientovaná. Keby tu bol Henry! Určite by ju bezpečne doviedol k jaskyni. V kabíne rakety by sa cítila podstatne istejšia než tu, pod temným príkrovom vesmíru, v ktorom krúžia neznáme bytosti…
Po chvíli začul Oulu ďalší rozhovor. Profesor Mirsanov a Henry Lorcester sa spolu ticho zhovárali. Obaja stáli nehybne pri skalnej vyvýšenine v blízkosti pristávacej plošiny. Dokonca ich mohol viďieť.
„Ktovie, či táto neznáma loď nezničila rádiomaják,“ povedal Henry.
„Nie, nemyslím, určite nie,“ odvetil profesor. „Pochybujem, že by inteligentné bytosti, ktoré prekonali vzdialenosť mnohých svetelných rokov, boli schopné ničiť výtvory civilizácie. Keby boli agresívni, už dávno by sa stali obeťou seba samých. Iba ten, kto žije a tvorí v mieri, iba mierumilovná civilizácia je schopná pretrvať veky. Ak sú na kozmickej lodi živé bytosti, som presvedčený, že sa nemáme čoho obávať.“
„Lenže potom sa nepotrebujeme skrývať pred nimi…“ dodal Henry.
„Celkom správne,“ povedal profesor. „No i tak musíme byť opatrní. Neznáme bytosti by nás mohli nebezpečne ohrozovať, aj keby to nemali v úmysle. Možno majú infračervený zrakový orgán. Od fialovej po červenú vlnovú dĺžku kmitov vnímame elektromagnetické kmitanie ako teplo, cudzinci možno majú oči, ktoré vnímajú infračervené žiarenie ako svetlo. Keby v takomto prípade zamierili na nás silné infračervené reflektory, mohlo by to pre nás znamenať smrť upálením.“
Profesor chvíľu mlčal a potom ešte dodal:
„Osobne však neverím, že ide o medzihviezdny koráb.“
Henry chcel ešte čosi povedať, keď začul v slúchadlách tlmený vzlyk. Či to nebol’Filitrin hlas?
Hoci im veliteľ prikázal, aby na seba neupútali pozornosť, Henry sa bez váhania odrazil a vyskočil. Odrazil sa však prudšie a vzniesol sa do veľkej výšky.
„Filitra,“ zvolal vzrušene do mikrofónu, „kde si?“
„Tu, pri cukrových homoliach…“ prišla nesmelá odpoveď. Jej previnilá ustráchanosť zapôsobila v týchto dramatických okolnostiach, uprostred prízračného sveta asteroidu, takmer idylicky, ako závan pozemského života.
Henry sa rozhliadol. Aha, tam sú homole! Jeho nepredpokladané vysoký skok a pomalý zostup mu umožnili dokonalý pohľad na celé okolie. Jediným pohybom uviedol do činnosti reaktívnu pištoľ a o chvíľu bol na mieste. Zmenou výstrelu pištole pribrzdil let a zľahka dosadol na povrch. Keď sa ďostal k chemičke pomedzi výčnelky, priehľadnou kuklou zbadal jej ustráchanú tvár a oči div nie plné sĺz. Bezradným gestom ukazovala na mapu. „Neviem nájsť cestu k jaskyni,“ povedala žalostne. Jej úprimná bezradnosť Henryho dojala. Zišlo mu na um, že pustý a temný vesmír nie je pre Filitru práve najvhodnejším postredím. Bola odborníčkou v oblasti chémie, ale súčasne až priveľmi ženou. Pri súčasnej vyspelosti kozmonautiky a jej rozvoji prijímali na kozmické lode dobrovoľnícky aj z radov žien, vzhľaďom na ich odbornú kvalifikáciu a vedecké zameranie. Ženy boli na palubách kozmických lodí takým bežným javom ako v minulom tisícročí letušky na palubách dopravných lietadiel. Pravda, ich funkcia bola odlišná. Tak, ako všetci čakatelia kozmonautiky, aj ony prechádzali výcvikom v osobitných strediskách. Lenže nik nevie presne odhadnúť, ako budú reagovať pri dlhodobom pobyte vo vesmíre. A to sa nijako netýkalo iba žien. Psychické depresie a pocit neistoty postihovali aj mužov.
Henry podal Filitre ruku a spolu šli k jaskyni, do ktorej Jokohata vtiahol Kolibríka.
„Čo sa to robí?“ ozval sa v slúchadlách Rádž Rajpúr. „Vidím zelené a červené svetelné signály!“
Oulu Nikéria, seďiaci v kabíne jeďnomiestnej rakety, pozrel nahor. Naozaj: z istého miesta v pravidelných intervaloch blikalo zelené a červené svetlo.
„Ja zasa nevidím nič — okrem opaku svetla,“ zamiešal sa do rozhovoru Kjóto v žartovnom tóne.
„Táraj!“ okríkol ho Rádž. „Tak vylez z tej svojej tmavej kutice a pozri si to…“
Po chvíli sa znovu ozval v slúchadlách Kjótov hlas: „Zdá sa, že ich excelencie bytosti vé sa konečne zobudili. Ale im to trvalo! Nakoniec to budú dajakí medzihviezdni sedmospáči, alebo nebodaj trpia na spavú chorobu. No ako sa naša mucha tse-tse dostala z Afriky na ich planétu? Aha, teraz na nás žmurkajú raz zeleným, raz červeným, či vlastne infračerveným okom — však, profesor?“ Oslovený chcel mladého suveréna, ktorému v jeho optimistickej sebaistote vesmír pripadal ako kozmická aréna, trocha ironicky schladiť, keď sa ozvala materská loď:
„Súdruhovia, komodor flotily prikazuje, bez ohľadu na nebezpečenstvo, vziať všetkých členov posádky späť na palubu…“
Bol to hlas veliteľa Kerulena a príkaz platil pre členov posádky, ktorí pracovali na Adónise.
Oulu bol čoraz väčšmi napätý. Jedna z viet sa mu osobitne zavŕtala do mozgu: „Jeden sa musí pokúsiť odštartovať…“ Ak jeden, prečo nie práve ja? — pomyslel si. Áno, pokúsi sa o to! Srdce sa mu prudšie rozbúšilo. Tento kategorický príkaz, ktorý si dal sám sebe, ovládol jeho myslenie. Ako to pred chvíľou povedal profesor? Inteligentné bytosti neničia, inteligentné tvory nezabíjajú…
Bol pevne rozhodnutý.
„Pochádzajú signály z našej lode, či z cudzej?… Haló, veliteľ, počujete ma?…“
„Áno, Oulu, počujem dobre,“ ozval sa Kerulen. „Signály dávame my. Sagitta sa pokúša jednoduchou násobilkou nadviazať kontakt s cudzincami.“
„Štartujem, veliteľ!“ riekol Oulu prosto.
Všetci to počuli.
Sagitte sa mimovoľne zovrelo srdce. Jej Oulu sa rozhodol riskovať v záujme všetkých. V roztržitosti zabudla vypnúť zelený reflektor. Iba meravo hľadela na veľkú obrazovku.
Na povrchu asteroidu, v zúženom obraze kamery zacielenej na stavenisko, sa čosi pohlo. Bola to Oulova jednomiestna raketa. Pomaly stúpala sledovaná očami všetkých. Možno sa práve rozhodovalo o ich osude.
Sagitta zrazu strpia. Oulova raketa má poruchu! Stúpala a klesala, akoby jej pravidelne vynechával pohon. Potom sa dokonca rozhojdala z boka na bok.
Až po chvíli pochopila, že Oulu s raketou kľučkuje, aby neposkytoval nehybný terč, ale súčasne nápadnejším manévrovaním sústreďuje na seba pozornosť. Zrejme chce konečne vyprovokovať neznáme bytosti, aby sa prejavili. Neistota trvala už pridlho.
Múdry a odvážny! — pomyslel si Kerulen a s ním takmer všetci, čo ho so zatajeným dychom sledovali.
Loď V ani teraz nereagovala. MÍkvo sa ďalej šinula priestorom pred asteroidovou horou.
„Cudzinci nechávajú Oula na pokoji!“ uľahčené si vydýchol Kerulen pred mikrofónom, takže jeho radostné konštatovanie počuli na palube aj na Adónise.
Od radarového a radistického pultu sa v tej chvíli ozvalo bzučanie automatiky a praskavý šum diaľkového príjmu. Hlásila sa veliteľská základňa na Marse!
/Veliteľ stíhačov volá SA-408! Voláme štyristoosmičku. Hneď odvolajte mužstvo z asteroidu! Potom zastavte akúkoľvek rádiotechnickú prevádzku! Vyčkajte prílet štvrtej flotily. Preskúmajte neznámy objekt. Koniec hlásenia.“
O chvíľu prišlo druhé hlásenie zo základne na Marse:
„VSA všetkým flotilám stíhačov!.. Nariaďujem absolútne rádiotechnické ticho v ekliptickom priestore 14-4! Mars opakuje: absolútne rádiotechnické ticho…“
Obidva rádiogramy boli zarážajúce. Nik si nevedel vysvetliť ich zmysel — okrem Para Bacosa, ktorý už od prvých chvíľ dramatického vývoja udalostí mal istú hypotézu. Rozkaz VSA ho teraz utvrdil v presvedčení, že jeho domnienka je správna. Napriek tomu nechával si ju ešte pre seba, aby nevyvolával predčasný záver a nezasahoval do rozhodovania veliteľa.
Kerulen zvažoval situáciu. Zákaz základne na Marse znamenal prerušenie spojenia s flotilou — na tú mohli len vyše štyridsať hodín trpezlivo čakať. Čo však bolo ešte horšie: od tejto chvíle nesmeli sa spojiť ani s členmi posádky na Adónise! Čo len mohlo byť na príčine takého rozkazu hlavného veliteľa? Absolútne ticho… Vari im hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo? Či priama obhliadka neznámej kozmickej lode neznamená nijaké riziko…
Oulova raketa sa takmer ihravo vznášala nad povrchom asteroidu. Až teraz sa spamätala Sagitta a vypla zelený reflektor.
Čierny matematik bol rozhodnutý urobiť všetko, aby konečne vyprovokoval mlčanlivé bytosti v záhadnej kozmickej lodi. Skúšal najrozmanitejšie manévre. Zrazu sa zháčil: SA-408 vytrvale signalizoval zelenú. Malo to azda znamenať, aby sa najkratšou cestou vrátil na materskú loď? Prečo s ním nenadviažu rádiové spoj enie? Prečo teraz zhasla aj zelená? V hlave sa mu rojili myšlienky, na ktoré nenachádzal odpoveď. Čo sa to vlastne robí?!
Začala sa ho zmocňovať pochybnosť, či rozhodnutie veliteľa bolo správne, čo, pripúšťal, nebola dobrá myšlienka pre začiatok pobytu v kozme.
„Haló SA-408! Prečo vypínate svetelnú signalizáciu? Čo robí loď V? A čo sa to vlastne robí?!..“
Neprichádzala nijaká odpoveď. Rýchlo preletel zrakom všetky kontrolné prístroje rozhlasového zariadenia. Boli v úplnom poriadku.
„Haló, volám SA-408!“ opakoval výzvu. „Volám veliteľa Kerulena. Prečo neodpovedáte? Ničomu nerozumiein. Nemám nijakú odpoveď! Haló…“
Všimol si, že zelené a červené svetlo znovu začalo blikať, teraz už oveľa bližšie.
Sagitta sa preľakla, keď začula Oulov hlas. Pravdaže: nemohol vedieť, že veliteľ stíhačov asteroidov na Marse nariadil absolútne rádiotechnické ticho. Základňa na Marse vysielala na celkom inej vlnovej dĺžke, ktorú prijímali len na materskej lodi.
Zrazu si uvedomila, že zabudla na svetelné signály. Usilovne znovu striedavo zapínala obidva reflektory: raz červená, raz zelená — dva razy červená, dva razy zelená… Kerulen váhal. Hoci zákaz platí, musí predsa dajako upovedomiť svojich ľudí na Adónise! Je tam väčšia časť posádky a musia dostať príkaz.
„Haló, tu Kerulen. Musím byť stručný. Oulu,urýchlene na loď! Kolibrík takisto nech sa ihneď vráti na palubu! Ostatné jednomiestne rakety postupne jedna za druhou. Pozor, pozor! Od tejto chvíle, na príkaz hlavného veliteľa.
„Platí zákaz používania rádiového spojenia — absolútne rádiotechnické ticho! Koniec hlásenia.“
Keď sa Kerulen vzpriamil od mikrofónu, stál za ním Paro Bacos. Naznačoval, že by mu chcel čosi dôležité oznámiť. Kerulen sa k nemu nahol a atómový fyzik mu dosť dlho a dôrazne pošepky čosi vysvetľoval. Veliteľ naňho úkosom niekoľkokrát prekvapene pozrel. Niektorým členom posádky, ktorí stáli bližšie, sa zdalo, že začuli slovo „transurán“. No Kerulenovä tvár sa očividne rozjasňovala a napätosť sa z nej stratila. Zdalo sa však, že zosmutnela. Aj Paro Bacos, hoci sa mu očividne uľavilo, keď povedal svoju domnienku, bol mimoriadne vážny.
Obaja opustili riadiacu centrálu a ponáhľali sakvýpustnej komore číslo štyri, aby vyčkali Oulov návrat. Sagitta neodolala a bez súhlasu sa náhlila za nimi. Veliteľ akoby si to nevšímal. Chápal, ako jej je.
Jednomiestna raketa, s ktorou Oulu tak dlho predvádzal akrobatické manévre nad asteroidom, medzitým doletela k materskej lodi a vtiahla sa do výpustnej komory. Oulu vystúpil z rakety a prešiel do pretlakovej komory, aby si mohol vyzliecť skafander. Práve uvoľňoval hermetický uzáver kukly, keď ďo miestnosti vošiel veliteľ v sprievode atómového fyzika. Za nimi sa vynorila Sagitta, ktorej očividne spadol kameň zo srdca, keď zbadala Oula.
Veliteľ prikročil k matematikovi, objal ho, hoci bol ešte v hrubom skafandri, a mocne mu potriasol ruku:
„Výborne, Oulu! Tvojím riskantným manévrom sme sa presvedčili, že návrat ostatných členov posádky z Adónisa na materskú loď nebude riskantný.“
Spoločne sa vrátili ďo riaďiacej centrály, kďe členovia posádky napäto sledovali veľkú obrazovku. Len čo vošli do centrály Kerulen, Oulu, Sagitta a Bacos, spoza nočnej strany asteroidu vynorila sa Jokohatova prieskumná raketa. Jej zaďná dýza nakrátko vystrelila ohnivý prúd plynov a raketa sa rýchlo blížila k lodi.
Zakrátko po štarte Kolibríka ukázal sa na televíznom obraze malý svetlý bod, ktorý takisto stúpal od povrchu Adónisa. V krátkych intervaloch za ním sa vyrojiľdruhý, tretí, štvrtý…
O chvíľu sa od asteroidu k materskej lodi tiahla akási šnúra svetelných perál. Boli to jeďnomiestne rakety, ktoré v rýchlom sleďe za sebou štartovali z malej plošiny rovno za červenými a zelenými signálmi materskej loďe. Tá sa neprestajne pokúšala nadviazať spojenie s loďou V.
Veliteľ a profesor Mirsanov zvolali ďo spoločenskej haly všetkých členov posáďky. Chceli ich ešte raz a ďôklaďnejšie oboznámiť s uďalosťami posleďných ďvoch hoďín. Spoločne sa mali poraďiť a spoločne rozhodnúť o tom, ako buďú postupovať, aby sa im konečne poďarilo odhaliť záhadu neznámej kozmickej lode.
Pohodlne rozsadení na mäkkých laviciach, v kreslách, daktorí na hrubom mäkkom koberci, s napätím očakávali priebeh schôďze. Norbert Franken, ako bývalo jeho zvykom, stál so skríženými rukami, opretý o biely ozďobný stĺp. Sagitta tentoraz nebola pri ňom, ale seďela s Oulom opoďiaľ v zátiší s okrasnými kvetmi.
Tlmená vrava ustala, keď veliteľ pohybom ruky naznačil, že sa poraďa začína.
„Priatelia! Dostali sme sa ďo nečakanej situácie. Pred dvoma hodinami radar iďentifikoval neznámy objekt, ktorý letel k nám veľkou rýchlosťou. Na veľké prekvapenie mal poďobú písmena V. Po vyslaní spínacieho impulzu ďiaľkového ovláďania na neznámom objekte krátko zapracoval pohonný agregát a pribrzďil tesne preď Aďónisom. Teraz letí v tejto pozícii súbežnou rýchlosťou. Musíme sa rozhodnúť, či sa stiahneme z tohto priestoru a vyčkáme prílet celej flotily, alebo sa pokúsime vlastnými silami odhaliť tajomstvo lode. Môžeme teda voliť medzi opatrnosťou a smelým samostatným konaním.“
Kerulen pokračoval a preďostrel ďve záklaďné hypotézy o pôvode loďe V, ako ju nazval Norbert Franken. Poďľa jeďnej iďe o meďzihviezďny koráb z inej slnečnej sústavy s posádkou inteligentných bytostí, ktoré, žiaľ, z nepochopiteľných príčin zachovávajú absolútne mlčanie. Ak by to mala byť skutočnosť, posádka SA-408, napriek všetkej neistote, prežíva historické chvíle a bezpochyby slávne vojde do dejín kozmonautiky, ale aj celej histórie ľudstva. Mala by neuveriteľné šťastie — stretne sa prvá v dejinách s cudzími bytosťami, s poslami iných vesmírnych končín! Pravda, to by súčasne znamenalo obrovskú zodpovednosť v tejto epochálnej udalosti.
No ani druhú domnienku nemožno spakruky zavrhnúť. Podľa nej ide o pozemskú kozmickú loď, ktorá sa v dôsledku neznámej havárie poškodila, pričom obe časti sú ešte navzájom spojené. V tomto prípade boli by oneskorenými svedkami katastrofy, ktorá sa odohrala pred rokmi, možno desaťročiami.
Kerulen oznámil, že o prvej domnienke bude podrobnejšie referovať radista Franken, kým druhú verziu objasní fyzik Bacos. Franken odstúpil od bieleho stĺpa a bez dlhých príprav začal uvádzať dôvody:
Ľudstvo a veda sú už niekoľko desaťročí pevne presvedčené, že skôr či neskôr nadviažu kontakt s inteligentnými bytosťami iných svetov. Vo vesmíre existujú miliardy sínc s nespočetnými planétami — nepohostinnými, s jedovatým ovzduším, so spaľujúcimi teplotami, so žeravým či naopak, mrazivým povrchom. Medzi nimi sú bezpochyby mnohé planéty, na ktorých existujú podmienky vhodné pre život, ba možno lepšie než na našej Zemi, čiže planéty so živými tvormi a takou nádherou, o akej ľudstvo nemá ani len potuchy.
Keď človek po dlhých stáročiach zápasov a krvavých obetí napokon prekonal barbarstvo vo vlastných radoch, moc peňazí a chamtivosť, krutovládne sklony jednotlivcov i celých skupín, dravý egoizmus, zneužívanie vedy a obludné vojny, vybojoval si tým aj právo na vesmírne bratstvo so vzdialenými civilizáciami. Keby ľudstvo nebolo prekonalo toto barbarstvo, bolo by zahubilo samo seba.
Už od konca minulého tisícročia učenci všetkých kontinentov pomocou obrovských a čoraz dokonalejších rádio — teleskopov pokúšajú sa dešifrovať záhadné písmo vesmíru, posolstvá vzdialených civilizácií. Doteraz sa to nepodarilo; ani príroda ani vesmír nevydávajú poľahky svoje tajomstvá.
Nik nemôže predpovedať, či človek bude stáť zoči-voči cudzím bytostiam skôr, než rozlúšti galaktické písmo, „vesmírny jazyk“, alebo najprv ovládne medzihviezdnu komunikáciu a len oveľa neskôr nájde cestu k priamemu styku.
Norbert pred zhromaždenými členmi posádky až teraz prvý raz oznámil, že už niekoľko mesiacov v dvadsaťhodinových intervaloch zachytáva na špeciálnom prijímači čosi ako ozvenu zameriavacieho signálu flotily, ku ktorému sa na záver pridružuje tajomná signálová melódia s dosiaľ nepočutou tónovou moduláciou. Predpokladá, že vysokorozvinutá civilizácia v iných končinách vesmíru spoznala v pozemšťanoch mladších bratov. Vzdialené bytosti zrejme museli zistiť, že v blízkosti žltej hviezdy, Slnka, v hlbinách hviezdneho zoskupenia, ktoré my nazývame Mliečnou cestou a oni možno Hmlovinou Nádeje, na jednej z planét existujú podmienky vhodné pre vznik a rozvoj života. Začínajú nás učiť ich rádiokozmickému jazyku. Rozlúštiť túto ich galaktickú reč nebude ľahké — asi tak, ako najpoprednejším učencom trvalo dlhé desaťročie, kým rozlúštili obrazové písmo starých pozemských kultúr.
Radista stíhača asteroidov štyristoosem v ďalšom dôvodil, že neznámy objekt, ktorý sa znenazdania objavil a zatiaľ neodpovedá na nijaké signály, nám dostupné, by mohol byť priamym poslom takejto vzdialenej civilizácie.
Jednako ho správanie cudzích bytostí veľmi prekvapuje. Dávno museli zistiť, že v dráhe ich letu sú objekty inteligentných bytostí. Doterajšie správanie sa mu zdá dosť nepochopiteľné, dokonca bezohľadné. Bolo by krutým sklamaním, keby zistili, že ide o poslov agresívnej civilizácie, ktorá neprináša posolstvo vesmírneho bratstva, lež nepriateľstva. Takisto je však možné, že cudzinci, nepoznajúc našu signalizáciu a jej význam, zaujali vyčkávaciu pozíciu. Možno sú v podobnej situácii ako my — my čakáme na ich reakciu, oni na našu. Nik sa neodvažuje priblížiť k tomu druhému.
Franken ďalej usudzoval, že by sa nemali oddávať ilúzii „veľkého okamihu dejín“, ale predovšetkým sa postarať o istotu a bezpečnosť posádky. Pokladá priam za nepriateľský postoj neznámej kozmickej lode, že sa priblížila k ich materskej lodi tak blízko, ako by ju chcela prepadnúť. Pozoruhodná môže byť aj súvislosť s poškodeným rádiomajákom na Adónise. Takmer nepochopiteľné je jej vytrvalé mlčanie napriek všetkým pokusom o dorozumenie. Jediným prejavom existencie týchto cudzincov je pribrzdenie kozmického plavidla, ktorým sa dostali do súsledného letu pred asteroidom. Neobvyklý je aj rozkaz hlavného veliteľa stíhačov zastaviť všetky rádiokomunikácie. Cudzinci zrejme nemajú možnosť odpočúvať nás, dozvedieť sa, čo zamýšľame. Na všetky tieto otázky a súvislosti musia nájsť čo najskôr rozumnú odpoveď.
„Keďže však nevieme,“ dôvodil Franken v závere, „koho máme pred sebou v neznámej kozmickej lodi, musíme postupovať mimoriadne opatrne!“
Napokon navrhol, aby vyčkali príchod flotily, z bezpečnej vzdialenosti pozorovali záhadné vesmírne plavidlo a po prílete celej rojnice stíhačov spoločne zvážili, ako budú postupovať.
Radísta skončil pomerne rozsiahly výklad svojej domnienky a sadol si do kresla očividne vzrušený logikou možností, ktoré sám načrtol.
Kým dostal slovo Paro Bacos, navigátor ešte raz prečítal záznam všetkých rádiogramov, ktoré si vymenili s veliteľskou loďou flotily a hlavnou základňou stíhačov na Marse. Všetci mali teda ešte raz možnosť urobiť si súvislú predstavu o vývine udalostí.
Paro Bacos poskytol členom posádky dostatok času na dôkladné zváženie domnienky Norberta Frankena o pôvode neznámej kozmickej lodi, ale aj obsahu rádiogramov. Po hodnej chvíli vstal a vystúpil pred zhromaždených. Rukami sa oprel p stoličku. V hale zavládlo hlboké ticho. „Predovšetkým chcem povedať, že som nesmierne rád, keď tu vidím všetkých spolupracovníkov — najmä tých, čo ešte pred hodinou pracovali na asteroide. Prílet neznámeho kozmického plavidla veľmi spochybnil možnosť ich návratu. My, čo sme zostali na palube materskej lode, vážne sme sa obávali o ich osud.“
Potom prešiel na vlastnú tému. Sám by si vraj želal, aby mal Norbert pravdu. Bola by to fantastická udalosť, keby ľudstvo konečne našlo vo vesmíre seberovné mysliace bytosti, ba dokonca bytosti vyššej inteligencie, ktoré už dokázali opustiť hranice doterajšieho životného priestoru. Bolo by neuveriteľným šťastím, keby práve oni ako prví ľudia mohli podať ruky poslom z vesmíru, triumfálne ich sprevádzať na Zem…
Žiaľ, dôvodil Bacos, niektoré známe skutočnosti ponúkajú aj iné závery. Podľa neho neznáma loď je miestom posleďného odpočinku skupiny ľudí zo Zeme, ktorí kedysi tak ako oni vzlietli do vesmíru, aby odhaľovali jeho tajomstvá. Krutá náhoďa, ktorými vesmír nešetrí, alebo vlastná chyba či neopatrnosť spôsobili haváriu, za aké sa platí životmi.
Atómový fyzik sa na chvíľu oďmlčal, akoby dával voľný priechod pocitom,“ ktoré v ňom vyvolali vlastné slová o tragickom osude kozmonautov.
V spoločenskej hale bolo nezvyčajné ticho. Hoci nebolo dokázané, ktorá z oboch verzií by mohla byť pravdivá, všetci zrazu cítili, že skôr Bacosova.
Rádž Rajpúr, inžinier elektroniky, reagoval po svojom, vedený akýmsi neomylným inštinktom. Pomaly, slávnostne vstal a podľa dávnej obyčaje svojej indickej domoviny prekrížil si na hrudi ruky a zľahka sa poklonil. Všetci sa mimovoľne zdvihli a zachovali minútu pietneho ticha.
Bacos, trocha prekvapený spontánnou reakciou prítomných, chvíľu váhal, kým sá znovu ujal slova.
„Priatelia, som hlboko ďojatý vašou reakciou. Jednako zákon logiky si vyžaduje, aby som dokončil a zdôvodnil svoju domnienku.“
Poďľa neho neobvyklý tvar lode vznikol tým, že v polovici trupu v najtesnejšom dotyku preletelo dajaké teleso, možno väčší meteoroid, a loď sa nalomila. Keby sa teleso nebolo o loď iba obtrelo, ale naplno ju zasiahlo, bola by sa bezpochyby celkom rozdrúzgala, jej jednotlivé časti a úlomky účinkom strašného nárazu dávno by sa zotrvačným pohybom roztratili vo vesmíre.
Usudzuje, že meteoroid, ktorý spôsobil haváriu, jeden zo stíhačov flotily zničil pred niekoľkými týždňami. Bolo to tej noci, keď dostali rozkaz od komodora vrátiť sa a vybudovať nový rádiomaják na Adónise. Bacos sa priznal, že mal vtedy dozor a pozoroval likvidovanie akéhosi meteoroidu susedným stíhačom. V rádiograme, ktorý raďista stíhača vyslal veliteľskej lodi, bola pozoruhodná zmienka, že pri optickej analýze plynov, vzniknutých po zničení telesa, zistili sa stopy transuránu — plutónia. Z toho možno usudzovať, že keď meteoroiď preď rokmi alebo desaťročiami tesným preletom nalomil pozemskú kozmickú loď, častice hmoty jej atómového reaktora zachytili sa na jeho povrchu. Len tak si možno vysvetliť, že zvyškové plyny zo zničeného meteoroidu obsahovali plutónium, ktoré sa vo voľnej prírode nevyskytuje. Podľa toho mali teda pred sebou poškodenú kozmickú loď.
Isteže, výskyt transuránu na meteoroide nebol ešte dostačujúcim dôkazom, že nejde o medzihviezdny koráb. Preto urobil čosi, čo mohlo mať neblahé následky pre posádku SA-408. Vo chvíli najbližšieho preletu neznámej lode vyslal zo smerovej antény spínací impulz diaľkového ovládania, ktorým sa aktivizujú na diaľku atómové pohonné agregáty kozmických lodí. Uvažoval, že ak ide o medzihviezdny koráb, nebude na impulz reagovať. Ak by to však bola kozmická loď zo Zeme, atómový pohon sa môže spustiť.
Loď V zareagovala. Zo zadnej časti jednej polovice zažiaril plameň pohonného agregátu. Reaktívna sila pôsobila proti smeru letu a pribrzdila kozmickú loď tak, že sa dostala pred asteroid. Jeho domnienka o pozemskom pôvode neznámej lode sa potvrdila.
Bacos priznával, že istotu o pôvode neznámeho objektu podstúpil za veľkého rizika, za ktoré by ho veliteľ stíhačov mohol navždy odvolať z vesmírnej služby. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že atómové agregáty mohli reagovať spontánne a že za istých okolností mohla nastať reťazová reakcia. Našťastie sa nič také nestalo. Na ospravedlnenie svojho konania uviedol, že zrejme aj pri najďokonalejšej technike potrebujú ľuďia v istých situáciách riskovať. Vyhlásil, že je ochotný podstúpiť trest, ak to uznajú za vhodné.
Keďže rádioimpulzy mohli by bez prekážky vnikať ďo útrob havarovanej loďe a aktivizovať niektoré prevádzky — schopné zariadenia, hlavný veliteľ z bezpečnostných dôvodov nariadil absolútne rádiotechnické ticho pre ich oblasť.
„Podľa mňa,“ končil Bacos svoj výklad, „našou úlohou bude vyslať jedného alebo dvoch mužov na zničenú loď. Funkčné spoje preváďzkyschopných agregátov treba odpojiť alebo násilne prerušiť. Jediné nebezpečenstvo, ktoré hrozí z havarovanej lode, je možnosť samovoľnej alebo niečím podnietenej explozívnej reakcie atómového paliva. Len čo budeme môcť základni na Marse oznámiť, že pohonné agregáty neznámej kozmickej lode sú definitívne vyradené z činnosti, hlavný veliteľ určite hneď zruší zákaz absolútneho rádiotechnického ticha v našom priestore.
Na záver vás chcem požiadať, aby ste ma poverili dosť nebezpečnou úlohou, o ktorej som už hovoril. Bol by to do istej miery trest za predošlé riskantné konanie.“
No posádka stíhača spontánne odmietla Bacosovo sebaobvinenie. Kerulen síce pripustil, že Bacos konal proti predpisom, no primerane situácii, ktorá svojou neujasnenosťou mohla spôsobiť aj nebezpečnejšie riziká.
O slovo sa prihlásil Oulu Nikéria. Podľa jeho názoru Bacosova domnienka je vlastne už dokázaná. Ňou sa celkom logicky ozrejmuje doterajšie nepochopiteľné mlčanie neznámej kozmickej lode. Keby na jej palube boli živé bytosti, nevie si predstaviť, nech by už ich motívy a spôsob uvažovania boli akokoľvek oďlišné od ľudských,
žeby sa dajakým spôsobom neprejavili. Napokon sa prihováral za to, aby vrak neznámej lode, či už je mimozemského alebo pozemského pôvodu, bez meškania preskúmali. Po toľkom napätí a neistote musia mať konečne jasno.
Profesor Mirsanov, ktorý sa takisto prihlásil o slovo, dal za pravdu Bacosovej domnienke aj Ôulovmu zdôvodneniu.
„Tak či onak,“ povedal v závere, „prehliadka neznámej lode nám poskytne priame dôkazy, ba možno nám sprostredkuje významné poznatky a objavy. No aj keď to nebude medzihviezdne plavidlo, chcel by som práve pri tejto príležitosti pripomenúť, že chvíľa stretnutia s inými obyvateľmi vesmíru raz určite nadíde! Speje k tomu celý vývoj civilizácie.“
Odporúčal Norbertovi, aby naďalej vytrvale sledoval záhadné signály a pracoval na ich rozšifrovaní.
Po profesorovi sa ešte ujal slova Kerulen. Na jeho odporúčanie všetci rozhodli, že na prieskum neznámej lode vyšlú Kjóta Jokohatu a Para Bacosa.
Ihneď po schôdzi začali sa pripravovať.
Zánik „Astronautika“
VRAK HAVAROVANEJ LODE — NEBEZPEČNÉ POSLANIE — POSLEDNÉ ÚTOČISKO STROSKOTANCOV — POSOLSTVO Z HVIEZDY EPSILON ERIDANI
Jokohata a Bacos pancierovým sklom prieskumnej rakety hľadeli do čierňavy posiatej hviezdnymi bodmi. Leteli k neznámej lodi.
„Ktovie, či nás cudzinci zbadajú a dovolia nám, aby sme sa priblížili,“ nadhodil Jokohata, aby zaplašil tiesnivé ticho a znepokojujúce myšlienky. Ešte vždy bol presvedčený, že je Frankenova myšlienka o mimozemskom pôvode lode pravdivá. S prekvapením pociťoval, že zvedavosť a obava spôsobujú mu žalúdočné ťažkosti, čo sa mu zriedkakedy stávalo. Lenže napätie bolo tentoraz priveľké.
Bacos spočiatku neodpovedal na Jokohatovu úvahu. Preňho tento let nebol nijakým dobrodružstvom, bol si celkom istý svojou domnienkou. Čakala ho skôr riskantná a ťažká úloha, ktorú pri najmenšej neopatrnosti mohol zaplatiť životom. Najdôležitejšie bolo zachovať si jasnú hlavu, rozvahu a vecnosť, nerozptyľovať sa nijakými víziami a pocitmi.
„Cudzinci nám všetko dovolia,“ riekol po chvíli.
Pilot si vzdychol. Škoda, že Bacos neverí na vesmírne bytosti. Už len pomyslenie, že sa s nimi stretnú, bolo nesmierne vzrušujúce. Ale v duchu sa napomenul, že namiesto úvah treba všetku pozornosť sústrediť na riadenie rakety.
Tentoraz to nebolo jednoduché. Museli letieť bez vodiaceho rádiosignálu aj bez radaru, aby nevyvolali nepredvídanú reakciu na neznámej lodi. Kjóto uvažoval, že by bolo azda rozumnejšie letieť ku kozmickej lodi zo slnečnej strany, z ktorej bola, i keď sporo, predsa len osvetlená.
„Podľa výpočtov mali by sme už byť v blízkosti lode,“ znovu sa ohlásil, ale skôr pre seba. Teraz bolo treba mať oči na stopkách. Ubiehali ďalšie minúty a pred nimi len tma.
Bacos sa obzrel. Niekoľko kilometrov za nimi, v slabom osvetlení vzdialeného Slnka, akoby lenivo a s nemennou pravidelnosťou pomaly sa prevaľoval asteroid.
Pilot tlmene zhíkol. Bacosov pohľad sa znovu uprel dopredu. Pred nimi vyrástla akási temná masa, ktorá zaclonila hviezdne pozadie.
Jokohata zapol predný reflektor. Kotúč ostrého svetla narazil asi päťdesiat metrov pred nimi na matne sa lisnúcu kovovú stenu. Obaja sa mimovoľne naklonili dopredu, nakoľko im to len dovolili bezpečnostné pásy. Matná stena sa k nim blížila, presunula sa po ich pravom boku a zaostala za nimi. Pilot opatrne stočil raketu späť a zamieril s ňou k trupu neznámej lode. Reflektor pomaly „ohmatával“ driek mohutného telesa, až napokon zachytil vrchol záhadného V…
Obaja kozmickí rozviedčici zatajili dych. Hoci Bacos bol skalopevné presvedčený o správnosti svojej domnienky, neubránil sa náramnému napätiu. V týchto okamihoch sa malo rozhodnúť, či ide o medzihviezdne, alebo pozemské vesmírne plavidlo.
Ostré chladné svetlo reflektora odhalilo v lodi obraz strašného spustošenia. Vpadlo do otvorených kabín, chodieb, strojovni. Prúd svetla sa ďalej kĺzal po mäteži konštrukčných dielcov, po ostrých hranách rozkmásaných a postláčaných oceľových platní, po zohýbanom potrubí, pretrhaných a zhúžvaných kábloch.
Tajomstvo kozmickej lode V, ktoré tak ďlho držalo v šachu celú posádku stíhača štyristoosem, bolo odhalené! To, čo videli oči oboch prieskumníkov, bolo im dôverne známe: mali pred sebou vrak kozmickej lode, ktorá bola zhruba v polovici prelomená, pričom obe časti vytvárali ramená písmena V.
Svetelný kužeľ vyzvedal ďalej. Tá časť trupu, ktorú preťal meteoroiď, bola poznačená rezom rovným akoby podľa pravítka. Vyzeralo to, akoby sa obrovská britva zarezala do povrchu a odlúpla z neho pokožku. Na opačnej strane „rany“, pozdĺž výstuže a potrubia, spoje a dielce držali obe časti lode pokope. Vydávali svedectvo o mimoriadnej pevnosti a odolnosti konštrukčného materiálu. Vydržal nielen strašný osudný náraz telesa letiaceho kozmickou rýchlosťou, ale aj nalomenie celej lode do tvaru písmena V, čo nastalo v zlomku sekundy.
Paro Bacos, omráčený pohľadom, ktorý sa im naskytoval, nemohol sa len nečinne prizerať. Nadišiel jeho čas. Odopäl bezpečnostný pás a pripravil sa na výstup z rakety. Sám mal vniknúť do útrob zdemolovanej lode a zneškodniť spoje a kontakty k agregátom atómového pohonu.
Čerpadlá odčerpali z kabíny ovzdušie. Hermeticky uzavretý kryt výstupného otvoru sa pomaly odchýlil a Bacos v hrubom a nemotornom kozmickom skafandri topornými pohybmi liezol von.
Obkolesilo ho vzduchoprázdno a meravá tma. Iba päťdesiat metrov pred ním chladný biely kotúč reflektora nehybne ožaroval časť vnútra havarovanej lode. V tomto okamihu ešte nevedel povedať, či si v duchu želal, aby sa v osvetlenej „rane“ mihlo čosi živé, alebo radšej nie. Vidieť živú bytosť vo vraku, ktorý nevedno ako dlho letel vesmírom, bolo by teraz šokujúce…
Chopil sa fľaše so stlačeným vzduchom, ktorá účinkovala ako malý raketový motor. Nárazovým vypúšťaním plynov pomaly vyštartoval v smere ožiareného miesta. Mohol by použiť aj reaktívnu pištoľ, ale tá by ho mohla príliš prudko hnať proti stenám vraku. Voľne plávajúc bezgravitačným priestorom, zapol malý reflektor umiestený hore na kukle.
Jokohata pozoroval nemotornú postavu, vzďaľujúcu sa od rakety. Svetlo reflektora sa ostro odrážalo od priehľadnej kukly. Za ním sa tiahlo ako tenká čiara zabezpečovacie lano. Nijaký kozmonaut nesmel opustiť palubu kozmickej rakety bez toho, aby sa najprv nepripútal týmto lanom.
Bacos doplával k hrotu písmena V. Kužeľ baterky kĺzal sa po spleti konštrukčných častí, ktoré v prelomenom trupe pripomínali bezkrvnú ranu. Hľadal prístup do hlavnej chodby. Keď ho objavil, vytiahol z náprsnej montážnej kapsy malú ampulku a rozmachom ruky ju vymrštil do priestoru. Po chvíli v tme prenikavo zažiarilo červené svetlo. Kým kapsľa dohorí, bude asi desať minút vyžarovať tento zďaleka viditeľný signál. V priebehu hodiny vplyvom ukrutného kozmického chladu jej hmota sa rozpadne na mikroskopické častice, ktoré nebudú znamenať nijaké letové nebezpečenstvo.
Červená žiara bola tak pre Jokohatu, ako aj pre posádku znamením, ktoré nahrádzalo zakázané rozhlasové spojenie. Signalizovala, že Bacos sa chystá vstúpiť do vraku.
Jokohata sa vzdialil s prieskumnou raketou do väčšej vzdialenosti. Aj materská loď podľa zásad kozmickej bezpečnosti musela sa vzdialiť a dodržať určitý odstup od miesta rizikovej činnosti. Kerulen ju okrem toho stočil prednou časťou od vraku, aby v prípade atómovej explózie plnou rýchlosťou mohli odštartovať do voľnej časti vesmíru.
S maximálnou opatrnosťou si Bacos kliesnil cestu rumoviskom prielomu. Táto časť operácie — vniknutie do útrob havarovanej lode — sa ukázala namáhavejšia, než pôvodne predpokladal. Musel ustavične dbať na to, aby ostré hrany roztrhaných oceľových platní, výčnelky a iné demolované dielce a materiály nepoškodili kozmický skafander! Stačila by najmenšia štrbina, aby tlak v obleku rýchlo klesol, uniklo z neho ovzdušie a teplo. Čakala by ho krátka smrť pre nedostatok kyslíka. Pokles tlaku by spôsobil spenenie krvi v žilách, krv by začala vrieť, no súčasne by živá hmota veľmi rýchlo zmeravela na kus ľadu účinkom kozmického chladu blízkeho absolútnej nule — mínus dvestosedemdesiattri stupňov Celzia.
Bacos si teda zaslúžene vydýchol, keď sa dostal do hlavnej chodby. Teraz sa už mohol pohybovať rýchlejšie — konštrukcia chodby bola v tejto časti neporušená. Nebolo tu ostrých hrán ani výčnelkov.
Miernymi odrazmi od stien sa postupne dostával dopredu. Musel dávať pozor, aby ho priveľmi prudký odraz nevymrštil proti stene. Zažal baterku so silným reflektorom. Svetlo, ktoré vydával malý reflektor, pripevnený na kukle, v úplnej tme veľa nepomohlo.
Pomyselný návštevník týchto miest, ktorý by nevedel nič o katastrofe, mohol by mať dojem, že v celej lodi vypli osvetlenie a posádka spokojne odpočíva za dvermi kabín. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku.
Bacosa obklopovalo absolútne ticho vzduchoprázdna. Ozdobné predmety, sošky a obrazy, upevnené pre prípad gravitačných porúch, boli na svojich miestach. Iba niekoľko stoličiek a kvetináčov nehybne viselo v priestore chodby. Musel ich mierne odtisnúť z cesty, alebo sa popri nich prešmyknúť. Jedna stolička zotrvávala nehybne v polohe nohami proti povale. Zľahka sa dotkol jej čalúnenia — v okamihu sa rozpadlo na prach. Aj rastliny a ozdobné kvety, ktoré kedysi potešovali zraky členov posádky, dávno sa rozpadli pod mrazivým dotykom kozmického chladu.
Za jedným rohom narazil na akýsi oceľovopružný predmet. Bola to pôvodne olovená socha; pri chlade blízkom absolútnej nule nadobudla celkom iné vlastnosti a bola elastická ako oceľová pružina. Pritom samotná oceľ za týchto podmienok bola by krehká ako sklo.
Konečne doplával na koniec chodby. Pred ním sa vynorila sivá ochranná stena, ktorá oddeľovala asi pätinu priestoru lode od ostatných miestností a zariadení hrubou vrstvou protirádioaktívneho materiálu. Za ňou boli atómové pohonné a energetické agregáty. Chodba sa tu v pravom uhle rozdvojovala napravo a naľavo pozdĺž ochrannej steny. Bacos sa dal vľavo. Desať metrov za odbočkou mal byť krytý montážny výklenok, cez ktorý viedli všetky funkčné spoje od agregátov k ovládacím panelom v riadiacej centrále.
Otvoril kryt. Svetlo baterky odhalilo hustú sieť káblov zapojených presným systémom, spoje boli navyše farebne odlíšené. Jeho úlohou bolo rozpojiť všetky prúdové obvody a kontakty. Maximálna opatrnosť bola najvyšším príkazom. Bolo totiž možné, že v niektorých obvodoch sa udržal zvyškový prúd, ba nebolo vylúčené ani plné napätie. Niektoré materiály pri extrémnom chlade mohli nadobudnúť supervodivé vlastnosti, čiže nekládli prúdu prakticky nijaký odpor. Osobitne sa musel mať na pozore pred neočakávanou iskrou elektrického výboja.
Odpájal kontakt za kontaktom. Hoci v kozmickom obleku vládla optimálna teplota kontrolovaná miniatúrnymi polovodičovými prvkami malej kybernetickej centrály, Paro Bacos cítil, ako mu na čele, na tvári a na šiji naskakujú kropaje potu.
Posledné rozpojil hrubé káble, ktoré viedli z ochrannej steny a zásobovali celú loď energiou. Teraz si mohol skutočne vydýchnuť. Splnil nebezpečnú úlohu bez komplikácií.
Zrazu mal inštinktívne nepríjemný pocit: čosi sa za jeho chrbtom zmenilo. Ostal stáť bez pohnutia. Iba potom pomaly pootočil hlavu.
Tam, kde za normálnych gravitačných podmienok bola povalová časť chodby, zbadal reťaz svetiel v dvojmetrových odstupoch.
Strnulé napätie povolilo. Najradšej by sa bol zasmial. S tým mal rátať! Núdzové zásobovanie elektrickým prúdom sa samočinne zaplo vo chvíli, keď rozpojil posledný kábel. Núdzová sieť bola napájaná z batérií a chemických článkov rozmiestených po celej lodi. Mnohé z nich boli zrejme neporušené. Keby bolo v lodi normálne ovzdušie, svetlo by sa rozptýlilo na všetky strany. Vo vzduchoprázdne však žiarili len osvetľovacie telesá.
Napodiv až teraz si všimol, že v jeho skafandrovej kukle slabo svieti červená lampka, ktorej úlohou bolo signalizovať prípadnú rádioaktivitu. Túto okolnosť zrejme prehliadol, keď bol sústredený na prácu.
Skade však mohla prichádzať takáto pomerne silná rádioaktivita? Žeby trhlina v ochrannej stene?
Sústredený prúd svetla z baterky kĺzal sa po sivej bariére. Niekoľko krokov od montážneho krytu káblov svetelný kruh narazil na tmavý okrúhly otvor. Bol to jediný funkčný a súčasne havarijný vstup do priestorov atómových agregátov. Hrubý pancierový uzáver bol dokorán otvorený. Za stenou zrejme bol človek. Pravdepodobne riskoval vlastný život, aby zachránil životy ostatných. Osudný meteoroid bol rýchlejší — dostihol loď skôr, než sa podarilo odstrániť poruchu. Bacos usúdil, že pre poruchu agregátov vesmírna loď nemala pohonnú energiu a nebola schopná manévrovať, nemohla sa zavčasu vyhnúť zrážke.
Podišiel k otvoru. Z kroka na krok červená lampka v kukle žiarila intenzívnejšie. Zasvietil baterkou do vstupného tunela — bol prázdny. Lampka teraz žiarila tak silno, že celý priestor kukly bol zaliaty jasným červeným svetlom. Musel sa čo najskôr vzdialiť od otvoru. Rádioaktívne žiarenie, ktoré z neho vychádzalo, bolo také intenzívne, že ani skafander nebol dostatočnou ochranou.
Vstupný tunel nechal otvorený. Nech všetko ostane v pôvodnom stave, až sem príde prieskumná komisia, aby preverila všetky okolnosti havárie. Vo vnútri lode určite nájde ďalšie dôkazy o tom, ako posádka statočne bojovala za záchranu.
Bacos, nemotorne tápajúci priestormi vraku, pripomínal námesačníka. Hľadal posledné stopy života, ktorý tu kedysi pulzoval tak ako teraz na palube jeho materskej lode. To navodilo nepríjemné asociácie, ktoré musel zaplašiť.
Takmer vo všetkých chodbách, ktorými alebo popri ktorých teraz prechádzal, záhrobné žiarilo núdzové osvetlenie, vlastne len samotné osvetľovacie telesá ostro ohraničené tmou vákua, ktoré lúče nerozptyľovalo.
Bol v obytnej časti lode. Väčšina kabín je zatvorená. Nebolo vylúčené, že za dvermi hermeticky uzavretými ostali ešte zvyšky ovzdušia, no život sa tam zachovať nemohol. Kyslík a zásoby potravín boli dávno vyčerpané. Nik predsa nemohol prežiť roky, ba možno celé desaťročia, ktoré uplynuli od katastrofy.
Dvoje či troje dvere boli otvorené. Obyvatelia kabín, keď ich zastihla katastrofa, zrejme náhlivo vybehli na chodbu, aby sa čo najskôr dostali na pracoviská. Na zatváranie dverí nebolo času.
Paro Bacos, hoci precitlivenosť, ako si myslel, nebola jeho zvykom, neodvážil sa ani len pozrieť do vnútra otvorených kabín. Nie, nemal strach, že narazí na mŕtvych. Skôr sa bál maličkostí, ktoré by mu pripomenuli posledné chvíle posádky dramatickejšie než objav zmrazenej mŕtvoly. Roztvorená kniha, nedokončený list, pár neobutých topánok…
Rozhodol sa urýchlene opustiť obytnú časť a prejsť do laboratórií a technických oddelení lode.
Až teraz mu zišlo na um zapnúť magnetické vložky topánok, ktoré by ho pridržiavali ku kovovému obloženiu chodieb a miestností. Chôdza bola podstatne jednoduchšia než „plávanie“ priestorom, hoci nie bez námahy. Pri každom kroku bolo treba vynaložiť určitú námahu. Mal využiť túto možnosť už od prvej chvíle. Lenže od napätia a vzrušenia — veď po dlhých rokoch vstúpil do mŕtveho sveta vraku znova živý človek — zabudol na ňu.
Chodidlá tvrdo dopadali na zem pri jednotlivých krokoch. Za normálnych okolností, keby bolo v lodi ovzdušie, kroky by priam duneli. No v tomto akusticky mŕtvom prostredí neozvalo sa ani najmenšie štrknutie, jediný zvuk. Absolútna nehlučnosť len prehlbovala mátoživú neskutočnosť situácie, v ktorej sa pohybovali iba dva svetelné body — svetielko malého reflektora na kukle a sporý svetelný pás baterky.
Konečne sa dostal do priestorov laboratórií. Znovu dlhá chodba, tentoraz to bol rovný tunel, bez okrasných doplnkov. Napravo i naľavo boli v pravidelných odstupoch vchody do jednotlivých sekcií. Svetelný kužeľ baterky kĺzal po nápisoch: „Astrobiologické laboratórium“, „Laboratórium korpuskulárneho žiarenia“, „Laboratórium supervodivosti pri extrémne nízkych teplotách“, „Laboratórium vákuovej elektroniky“… Celá prehliadka ľudského umu a nesmiernej členitosti moderného bádania.
Kužeľ svetla náhodne dopadol na jeden z reproduktorov, zabudovaných do stien vo všetkých priestoroch lode. V laboratóriách reproduktory neboli prekryté ozvučnicou, aby ich zvukový výkon bol nehatený. Kedysi dávno z nich zaznievali hlásenia veliteľa, oddychová hudba… Bacosovi sa zazdalo, že jemný prach, usadený za dlhé roky na membráne reproduktora, zľahka sa zvíril. Že by membrány vibrovali účinkom elektromagnetických impulzov? Presunul svetlo baterky na ďalší reproduktor a zistil to isté. V mŕtvom vraku to bol nepochopiteľný jav. Že by vplyv otrasov z jeho chôdze? Nie, na to bolo teleso lode príliš masívne.
Ostávalo teda jediné logické vysvetlenie: membrány sa museli zachvievať účinkom dajakých tónov. Ale akých?
Pritlačil sa kuklou na jeden z reproduktorov, aby sa vibrácia na ňu preniesla. Keďže v kukle bolo ovzdušie, malo sklo kukly naň preniesť vibráciu a on by začul tie zvuky.
Zhrozený sa strhol nazad. Zvuky, počul skutočné zvuky pripomínajúce ľudský hlas! Nezreteľné, nárazovité a skreslené, ale neodškriepiteľné pazvuky ľudského hlasu, ktorý akoby čosi kričal, volal…
Čo ako bol šokovaný, ovládla ho jediná myšlienka. Vyrútil sa — ak sa v týchto bezváhových podmienkach dalo vôbec o čomsi takom hovoriť — jedným smerom chodby. Hovoriaca osoba musela byť v riadiacej centrále, tam bol ústredný radistický pult a na ňom aj mikrofón palubného rozhlasu!
Až na chodbe si uvedomil, že riadiaca centrála je v druhom krídle nalomenej kozmickej lode! Musí teda znovu prejsť cez prielom v trupe. A to si vyžadovalo krajnú opatrnosť. Z náhlenia teda nebude nič.
Aj tak sa nedostal ďalej. Cestu mu zahatali pevne zatvorené dvere na výpadovom konci chodby. Akiste sa automaticky zasekli v okamihu havárie. Nápor celým telom nepomohol. V daných podmienkach, keď ho pridržiavali len magnetické vložky topánok a nemal sa chrbtom o čo zaprieť, mohol vyvinúť len slabý tlak.
Vo výške očí bol na dverách okrúhly priezor veľkosti dlane, zaclonený posuvnou krytkou. Odtiahol ju, ale len na niekoľko okamihov. Do očí mu udrela silná žiara!
Svetlo za dverami v tomto pustom vraku bol ďalším šokujúcim prekvapením. Chvíľu váhal a potom znovu odsunul krytku. Tentoraz zaujal takú pozíciu, aby ho zdroj svetla za dverami priamo neoslepoval.
Nevidel nič. Pancierové sklo bolo na druhej strane akoby zarosené, ba dokonca pokryté vrstvou ľadu či inovate. To mohlo najskôr znamenať, že v priestore za ním je ešte vlhké a zohriaté ovzdušie, ktoré sa zráža na dverách podchladených z druhej strany kozmickým mrazom. Takmer sa znovu zhrozil predstavy, že by v útrobách vraku ešte mohli žiť ľudia!
Prinútil sa chladnokrvne uvažovať. Aj keby za týmito dverami ešte existovali podmienky pre život, ich tvorcovia boli zrejme dávno mŕtvi. Aj najväčšie zásoby potravín sa raz vyčerpajú, takisto zásoby kyslíka. Nebolo však vylúčené, že zariadenia dodávajúce teplo a svetlo naďalej pracovali. Polovodičové články mohli nesmierne dlho premieňať kozmické žiarenie a svetlo vzdialeného Slnka na tepelnú a svetelnú energiu. Ich detektory boli na vonkajšej stene lode.
Niekoľkokrát kopol do dverí. Ak je za dverami ovzďušie, buchot musí byť počuteľný. Pritlačil kuklu na dvere a načúval. Neozval sa ani najmenší šelest. Skúsil to s rytmickými údermi rukami. Nijaká odpoveď. Jeďiným znamením, že je tu aký-taký prejav života, bolo zamrazené sklo a svetelné žiarenie, ktoré zrejme už nikomu neslúžilo.
Bacos si uvedomil, že jeho pobyt vo vraku sa veľmi predĺžil. Uplynuli už tri hodiny. Dávno mal dať materskej lodi a Jokohatovi svetelné znamenie. Jeho poslanie na havarovanej loďi sa vlastne skončilo rozpojením káblov a kontaktov.
Ale čo záhaďné chvenie reproduktorových membrán? Veď neklamné počul zvuky ľuďského hlasu!
Skízol svetlom baterky na najbližší reproduktor a chvíľu ho nedôverčivo pozoroval. Membrána sa nehýbala, ani najmenej sa nezachvela. Predošlé impulzy zrejme prestali pôsobiť.
Napriek tomu sa rozhodol, že navštívi riaďiacu centrálu v ďruhom krídle prelomenej lode. Nemohlo mu byť ľahostajné, že sa z palubných reproduktorov ozýva ľudský hlas. Hoci mu logika hovorila, že nie je možné, aby ktosi prežil v týchto podmienkach dlhé roky, teoreticky nemohol vylúčiť ani túto možnosť. Musí prejsť do druhého krídla. Čo ak práve tam, podľa zákona výnimočnosti neuveriteľných náhod a súvislostí, jediný z posádky prežíva posledné chvíle svojho života?
Táto myšlienka Bacosa priam zelektrizovala. Konečne sa okľukou dostal k prielomu. Spleťou nebezpečných hrán, výčnelkov a kýpťov, občas zatajujúc dych, opatrne sa prepracoval na druhú stranu.
Ešte skôr, než sa vnoril do útrob druhej časti vraku, vyhodil do priestranstva malú ampulku, ktorá o niekoľko sekúnd zažiarila zeleným svetlom. Bolo to dohodnuté znamenie, že akciu úspešne skončil a že možno obnoviť rádiové spojenie.
Zapol zariadenie VKV. Čakal na spojenie, aby podal predbežné hlásenie. Ale zo slúchadiel sa nič neozývalo. Vari všetci zaspali? Vyčkávajúc na mieste, zasvietil baterkou do chodby, po ktorej sa mal dostať do prednej časti vraku. Chodba bola ponuro temná, v nej sa núdzové osvetlenie nezapojilo.
Zasvietil na dlážku a zarazil sa: zbadal stopu, čosi ako stúpaj ľudskej nohy! Príliš tenká vrstva mikroskopicky jemného prachu však neumožňovala presnejšie zistiť, či kroky smerovali dovnútra, alebo von z chodby.
Chvejúce sa reproduktorové membrány, ozvuky ľudského hlasu a teraz čerstvé stupaje v prachu — to boli neklamné znaky života!.. Znovu zacítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky. Nevedel si predstaviť, že by tu, kdesi v tmavých priestoroch chodieb, mal naraziť na prízrak kozmonauta, ktorý prežil katastrofu!
Rozhodol sa, že nebude vyčkávať na rádiové spojenie a hneď sa vydá po stopách. Viedli popri riadiacej centrále až k samému predku lode. Na jednom mieste zrazu zmizli. Bacos zaváhal. Bytosť, ktorá zanechala stopy, od tohto miesta zrejme pokračovala v ceste vznášavým spôsobom.
Bolo vylúčené, aby stopy pochádzali od niektorého člena ich posádky stíhača. Veď vyčkávali na zelený signál, a ten dal len pred dvoma minútami. To isté platilo aj pre Jokohatu.
Opatrne postupoval ďalej. Neuveriteľné napätie zvieralo mu srďce a chodba mu pripadala hrozivejšia. Iba malý svetelný kotúč baterky mátoživo sa mihal po stenách.
Konečne došiel až do katapultovacej komory. S údivom zistil, že je naširoko roztvorená do vesmírnej čierňavy. Prieskumná raketa bola vysunutá až na samý okraj katapultu, obrátená čelom dovnútra, a jej zadná pohonná dýza asi dva metre prečnievala do voľného priestoru. Ešte viac ho prekvapilo, že spodok rakety je privarený ku kovovej sklznici štartovacej rampy.
Bacos zastal celý ohúrený a v predstavivosti sa pokúšal zvládnuť možné súvislosti.
„Dýzou malej rakety pribrzďovali, aby kozmická loď vybočila kúsok z dráhy a vyhla sa meteoroidu,“ ozval sa v slúchadlách tichý hlas.
Bacosovi stuhla krv v žilách. Zdalo sa mu, že prešla večnosť, kým sa otočil. Svetlo jeho baterky narazilo na pomenšiu postavu v kozmickom skafandri!
Cítil, ako sa mu podlamujú kolená a obchádza ho mdloba. Tých šokov na tejto zdanlivo mŕtvej lodi bolo už priveľa! Zatackal sa niekoľko krokov dozadu a len s námahou sa udržal na nohách.
„To som ja, Paro,“ ozvalo sa v slúchadlách.
Atómový fyzik nevláďne dosadol na štartovaciu rampu. Bolo mu vskutku nanič.
„To som ja, Kjóto!“ posmeľujúc ho opakoval pilot, vidiac, že sa Paro poskladal.
„Prepáč,“ dodal „mal som si uvedomiť, že v tomto vraku čakáš iba mŕtvych…“
Kjóto sa k nemu pomaly blížil. Po niekoľkých sekunďách sa Bacos konečne zmohol na chabé kývnutie rukou.
„Paroma, ale sa mi uľavilo!“ vydýchol do mikrofónu a konečne vstal.
„Prečo si sa tak dlho nehlásil?“ vyčítal mu Kjóto. „Už som sa obával, že sa ti dačo stalo. Bol som veľmi nepokojný. Prečo si sa neohlásil zeleným signálom? Vyše ďvoch hodín som nemal od teba nijakú správu! Predpis-nepredpis, opustil som raketu, vošiel som do vraku a zašiel do druhého krídla pre prípad, že by si potreboval pomoc. Pri montážnom kryte pohonných agregátov si nebol, ale videl som, že si príkaz vykonal. Je to napokon náhoda, že sa tu stretávame, mohli sme sa minúť.“
Bacos mlčal. Srdce mu ešte stále vzrušene pulzovalo až kdesi v hrdle. V duchu si priznával, že nik z ľudí nie je schopný vopred odhadnúť, ako sa bude skutočne správať vo výnimočných situáciách. V prvom okamihu, keď počul hlas, bol presvedčený, že sa mu prihovára niekto z tých, čo prežili katastrofu. Hoci táto myšlienka bola vzhľadom na predošlé zistenia celkom nezmyselná, predsa sa neubránil ošiaľu.
V duchu bol Jokohatovi vďačný, že oňho prejavoval priateľské obavy. No medzi kozmonautmi, mužmi na svojommieste, nebolo zvykom prejavovať podobné pocity. Ak si však pripomenul, čo pred chvíľou prežil a ako reagoval, nebol si natoľko istý „chlapskosťou“ takýchto zvykov. Jednako sa len vecne spýtal:
„Hovoril si do palubného rozhlasu?“
„Vari si ma počul?“ odvetil Kjóto prekvapene.
„Iba pazvuky. Náhodou som si všimol, ako vibruje prach usadený na reproduktorových membránach.“
„Teda predsa! Áno, iba tak, pre všetky prípady, priložil som kuklu k mikrofónu, aby sa naň preniesli zvukové kmity. Čosi som potom brbotal, už ani neviem čo. No ani vo sne som nedúfal, že by palubný rozhlas mohol ešte fungovať!“
„Bol si teda v riadiacej centrále. Ako to tam vyzerá?“
„Všetci boli určite okamžite mŕtvi. Dostali priamy zásah väčším úlomkom meteoroidu. Všetko dodrúzgané…“
Obaja teraz mlčali a odpočívali. Bacos zamyslene hľadel do tmavého vesmíru. Mimovoľne mu prišlo na um, že možno takto zahynul aj jeho priateľ. Výskumná loď, na ktorej sa skončila j eho životná púť, sa nazývala„Baalbek“. Bola pomenovaná podľa starobylého mesta na území niekdajšieho Libanonu, kde po stáročia učenci a cestovatelia z celého sveta obdivujú technický zázrak dávneho staroveku — monumentálne stavby z tretieho tisícročia pred naším letopočtom z obrovských kvádrov a kamenných platní nesmiernej váhy. Použité stavebné prvky technikou vtedajších čias viedli niektorých autorov v dvadsiatom storočí k domnienke, že stavby sú dielom bytostí z vesmíru, ktoré už pred tisícročiami pristáli na Zemi.
Bacos uvažoval, že Kjóto zrejme pozná názov lode. Veď bol v riadiacej centrále. A všetky výskumné kozmické lode mali v tejto miestnosti na čelnej stene zlatými písmenami napísané svoje mená. Veľmi však váhal položiť pilotovi práve túto otázku. A vraj nie som sentimentálny! — pomyslel si v duchu. Napokon predsa len prevážila túžba poznať celú pravdu.
„Kjóto, ako sa volá…“ Nestihol dokončiť vetu.
Jokohata už po prvých slovách pochopil. Keď preď chvíľou pozoroval zamysleného Bacosa, vycítil, čo sa v ňom asi odohráva. Poznal príbeh o jeho najlepšom priateľovi. Ľahko si znovu predstavil zdemolovanú centrálu. Veľká obrazovka bola rozbitá. Ale nad ňou sa leskol zlatý nápis…
„Táto loď sa nazývala Astronautík,“ oďpoveďal fyzikovi.
Bacosovi sa nesmierne uľavilo. V ďuchu sa bál, že by jeho obavy boli opoďstatnené. Ťažko by znášal stretnutie s vrakom kozmickej lode, na ktorej zahynul priateľ Derval. Táto obava ho ťažila od chvíle, keď identifikovali neznámy objekt ako havarovanú výskumnú kozmickú loď.
Jeho myšlienky sa vrátili do súčasnosti. Spomenul si na čosi.
„V laboratórnej časti som narazil na hermeticky uzatvorený priestor, v ktorom žiarilo ostré svetlo a zrejme ešte cirkulovalo ovzdušie.“
Teraz bol zasa pilot prekvapený. Rýchlymi krokmi podišiel k Bacosovi a takmer ním zatriasol.
„A to vravíš až teraz?“ vykríkol vzrušene s výčitkou v hlase. V okamihu chcel vyjsť na chodbu.
Bacos bol pokojný. Popri vysunutej rakete zašiel až po okraj katapultovacej komory. Potom sa obrátil ku Kiótovi: HM:
„Nik neodpovedal. Skúšal som všetko. Dávno sú všetci mŕtvi. Svetlo, vzduch, teplo — nič ich nezachránilo…“
Viac nepotreboval povedať. V miernom predklone sa odrazil a vplával do čiernej priepasti vesmíru. Kjóto niekoľko okamihov váhal, ale potom ho urýchlene nasledoval. Uvedomil si, že Bacos nemá pri sebe zabezpečovacie lano, takisto ako on. Obaja ho nechali upevnené na výčnelkoch v nalomenej časti vraku, keď doň vstupovali.
Pomocou reaktívnej pištole rýchlo Bacosa dostihol a pripomenul mu lano. Bacos akoby sa až teraz spamätal z akejsi letargie.
Spoločne sa vrátili a pripevnili si laná. Keby boli lano nechali upevnené na vraku a odpojili jeho druhý koniec až na trupe rakety, zanechali by v kozme nebezpečne tenkú a neobyčajne pevnú „udicu“, ktorá by pri neskorších preletoch kozmonautov mohla spôsobiť galibu. Lano, hoci tenké ako niť, bolo vyrobené z novej syntetiky a malo obrovskú pevnosť v ťahu.
Vracali sa späť. Ich cieľom bolo svetielko blikajúce v trupe Kolibríka, ktorý nehybne čakal v temnote asi kilometer od havarovanej lode.
Neďaleko rakety obaja krátkymi výstrelmi pištole proti smeru letu zabrzdili. Zabezpečovacím lanom sa pritiahli k rakete a jeden po druhom neobratne vkĺzli do kabíny.
Jokohata, len čo sa usadili, bez meškania nadviazal spojenie s materskou loďou.
„Haló, veliteľ! Tu Kolibrík!“
„Tu stíhač štyristoosem!“ prišla odpoveď. „Počúvame.“
Jokohata si zľahka odkašlal a takmer reportérsky vyhlásil:
„Neznámy objekt je výskumná loď Astronautík! Paro Bacos bez komplikácií rozpojil káble a kontakty. Objavil vo vraku hermeticky uzavretý priestor s núďzovým osvetlením a zvyškami ovzdušia! Celá posádka je zrejme mŕtva.“ Keď sa Jokohata a Bacos vrátili na palubu materskej lode, podali Kerulenovi podrobné hlásenie. Veliteľ napäto sledoval každý detail ich opisu.
Potom oboch prepustil do kabín, aby si pospali, kým väčšia skupina nezačne s dôkladnou prehliadkou vraku. Mal v úmysle hľadať predovšetkým palubný denník, podľa možnosti zistiť výsleďky bádania, dopraviť ich podklady na stíhač a napokon dôkladne preskúmať príčiny katastrofy.
Bacos sa ledva vedel dočkať postele, aby striasol zo seba únavu a psychickú vyčerpanosť z neobyčajného zážitku. Jokohata chcel ešte poznať všetky posledné ráďiogramy. Počas ich neprítomnosti stíhač mal viacero hlásení a príjmov. Kjóto zisťoval:
Keď na palube stíhača konečne zbadali zelenú svetlicu a obaja prieskumníci sa znovu ohlásili z Kolibríka, Kerulen poslal krátke hlásenie základni na Marse:
„Neznámy objekt preskúmaný a identifikovaný ako výskumná loď Astronautík. Pohonné agregáty zneškodnené. Loď v prostriedku prelomená meteoroidom. Možno predpokladať, že niektorí členovia posádky sa dlhší čas udržali nažive. Súvislosť medzi transuránom na meteoroide a záhubou Astronautika pokladáme za možnú.“ Veliteľská základňa na tento rádiogram odpovedala: „Mars všetkým stíhačom: Zrušujem zákaz rádiového vysielania v priestore 14-4!“
Kerulen potom vyslal správu veliteľskej lodi flotily, že pomoc už nie je potrebná. SA-408 dokončí rádiomaják na Adónise, dostavia pascu na antičastice a v dohodnutom čase sa vráti späť na svoju pozíciu medzi stíhačmi.
Asi o hodinu Kerulen poslal ďalšie hlásenie veliteľskej základni na Marse:
„Astronautík neschopný letu a manévrovania. Rozsah spustošenia taký, že obnova lode je vylúčená. Meraniami zistené, že vrak letí o zlomok pomalšie než ästeroid. Asi o dvanásť hodín mäkko dosadne na jeho povrch. Chceme vrak zakotviť natrvalo na asteroide. Vo vraku je isté množstvo ešte použiteľných technických zariadení, mohol by slúžiť ako príležitostné obydlie pre vedecké skupiny alebo križujúce výskumné expedície.“
Hlavná základňa v odpovedi súhlasila s úmyslom upraviť vrak Astronautika ako dočasné obydlie a odporúčala uskladniť v ňom aj zásobu potravín, pitnej vody, vzduchu a energetických zdrojov. Do kódovacieho systému rádiomajáka mali doplniť aj údaje o vybavení upraveného vraku. Mali inštalovať aj silné vysielacie a prijímacie zariadenie a na jeho zásobenie elektrickým prúdom pre prípad potreby umiestiť v blízkosti jednak trvalé akumulačné články a jednak termočlánky čerpajúce energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou asteroidu.
Jokohatova zvedavosť bola teraz uspokojená. Mal prehľad o tom, čo sa dialo na materskej lodi za ich pobytu na havarovanom Astronautiku.
Ponáhľal sa hlavnou chodbou do svojej kabíny. Ledva sa hodil na ležadlo, upadol do hlbokého spánku.
O dvanásť hodín neskôr vybraní členovia posádky s montážnym a inštalačným materiálom odleteli znova na asteroid.
Kerulenov časový odhad bol správny. Pristáli tesne predtým, než vrak havarovanej kozmickej lode mäkko dosadol na povrch. Upevnili ho syntetickými lanami k pilierom z umelej hmoty, odolnejším než oceľ, ktoré pevne zapustili do asteroidu.
Potom sa rozdelili na dva oddiely, aby podrobnejšie preskúmali obe časti vraku. Laserovými puškami najprv odrezali alebo zaoblili všetky najnebezpečnejšie výčnelky v prielome a prenikli do vnútrajška lode.
Núdzové osvetlenie v jednej časti ešte stále žiarilo, V priestoroch laboratórií násilne vypáčili dvere, za ktorými Bacos objavil svetlo a predpokladal zvyšky atmosféry a našli mŕtve telá kozmonautov.
Bacosova domnienka sa potvrdila. V rozličných pozíciách, spôsobených aj otrasom pri dosadnutí vraku a vnik — nutím vákua pri vypáčení dverí, našli tu mŕtvoly deviatich členov posádky havarovanej lode.
Ich telá boli naveky stuhnuté hlbokým zmrazením. Hoci v miestnosti ešte žiarilo svetlo, teplota už dávno unikla a teraz tu vládol krutý kozmický chlad, zmrazujúci aj zvyšky vlhkosti na okienku vo dverách, ktoré vtedy Bacos nemohol otvoriť.
Prieskumná čata zo stíhača stála teraz v tichej piete pred telami hrdinov, ktorí toľké mesiace s nezlomnou vôľou zápasili o život.
Pochovali ich aspoň symbolicky tak, že telá uložili v jednej z neporušených kabín vedľa seba a upevnili ich. Tu budú spať svoj mrazivý nekonečný sen o vesmíre, ktorý sa stal ich hrobom… Až neskôr, keď flotila dostane zo Svetového kozmického ústredia na Zemi rádiogramový zoznam členov posádky havarovaného Astronautika, budú môcť identifikovať aj ich mená podľa kódovacích štítkov, ktoré kozmonauti nosievali ako náramok na zápästí.
Prieskumníci objavili na rozličných miestach zápisníky alebo voľné poznámkové listy. V jednom z nich bolo napísané:
„Vieme, že naša loď, neschopná manévrovania, bude sa pohybovať v slnečnej sústave a jedného dňa nás, možno ešte včas, nájdu iné kozmické lode. Preto sme si v tejto miestnosti z posledných síl a dostupných materiálov i zariadení vytvorili podmienky, v ktorých by sme mohli žiť niekoľko mesiacov. To nám súčasne umožní do určitého času pokračovať vo výskumných prácach. Sme presvedčení, že naše výsledky budú mať ďalekosiahly význam pre ľudstvo…“
V inom zápise čítali:
„Pokúšame sa privolať pomoc, ale nik nás zrejme nepočuje. Naša malá núdzová vysielačka, ktorú sme si zhotovili z dostupných súčiastok, je slabá. Veľké radistické zariadenie v riadiacej centrále nemôžeme použiť — pri zrážke s meteoroidom sa celkom zdemolovalo.“
Aj z ostatných zápisov, ktoré ponachádzali, utváral sa postupne otrasný obraz katastrofy, ale aj obdivuhodnej morálky, vytrvalosti a zmyslu pre povinnosť tých členov posádky, ktorí haváriu prežili.
I pri usilovnom hľadaní prieskumná čata stále nenachádzala palubný denník, na ktorom Kerulenovi tak záležalo. Akiste podľahol skaze v demolovaných priestoroch riadiacej centrály. Veliteľ bude teda odkázaný iba na tieto osobné poznámky a zápisy. Jeden z nich mimoriadne zbystril ich pozornosť:
„Naše vysielanie k hviezde Epsilon v súhvezdí Eridana spotrebovalo všetku energiu reaktora. Museli sa vymeniť uránové tyčové vložky. Keďže mechanické manipulátory sa poškodili, museli sme výmenu vykonať ručne. Tesne pred dokončením práce nás prekvapil meteoroid. Pri oprave a odpojení energetického systému museli sme vyradiť automatiku, ktorá by za normálnych okolností včas reagovala na jeho prílet. Zistili sme ho v poslednej chvíli jedným z radarov, ktorý pracoval len na polovičný výkon z náhradného batériového zdroja. Pokúsili sme sa pohonnou dýzou prieskumnej rakety, vysunutej na okraj katapultovacej komory, vychýliť loď zo svojej dráhy. Ale to nestačilo prekonať veľkú zotrvačnú silu mohutnej lode. Odchýlila sa od pôvodného kurzu len o zlomok stupňa, čo nás zachránilo od úplnej katastrofy. Našli sme útočisko v tejto miestnosti a využili zvyšné mesiace života, aby sme dešifrovali a preložili posolstvo…“
Tu sa končil zápis a zrejme aj vyprchali posledné sily statočného kozmonauta, ktorý prežil katastrofu.
Kerulen a Mirsanov, ktorí neskôr na palube stíhača dôkladne študovali nájdené zápisky a poznámky, dlho uvažovali nad slovami „vysielanie k hviezde Epsilon“ a „preložili posolstvo“. O pravdivom zmysle týchto zápiskov mohli sa len dohadovať. Privolali Norberta Frankena, o ktorom od zhromaždenia posádky vedeli, že sa tajne zaoberá dešifrovaním záhadných rádiosignálov, a znovu prečítali všetky zápisy.
Práca trvala dva dni. Všetci traja sa utiahli do veliteľskej kabíny a nik ich nesmel vyrušovať, iba ak by šlo o mimo — 1 riadne dôležitú správu. Kus po kuse, slovo za slovom znovu prehodnocovali všetky zápisky. Z tejto mozaiky skladali ucelenejší obraz o dramatických udalostiach na palube výskumnej lode.
Medzitým práce na asteroide pokračovali rýchlym tempom. Dokončili montáž antičasticovej pasce a znovu zariadili vnútro rádiomajáka. Vrak Astronautika upravili ako núdzové či prechodné obydlie a vybavili zariadením podľa pokynov veliteľskej základne stíhačov na Marse.
Koncom druhého dňa našiel člen prieskumnej čaty vo vraku havarovanej lode nenápadný lístok s poznámkami. Keď si však prečítal jeho obsah, vznikol úplný poplach nielen medzi členmi prieskumnej čaty, ale vari dva razy taký na materskej lodi!
Na liste s poznámkami takmer roztraseným písmom boli napísané tieto slová:
„Trápi nás nedostatok kyslíka, ovzdušie regenerujeme veľmi nedostatočne… Tepla máme minimálne… ale môžeme pokojne zomrieť. Splnili sme úlohu… Rozlúštili sme drahocenný poklad!.. Teraz konečne poznáme posolstvo z hviezdy Epsilon Eridani!.. Je uložené v kozmickej bóji č. 20… Len keby kyslík…“
Tu sa končil najvýznamnejší nález na palube vraku. Ale tu sa končila aj životná púť kozmonauta-hrdinu.
Členovia pátracej skupiny stáli v nemom úžase a v hlbokom smútku dlhú chvíľu. Potom sa ktorýsi spamätal a vyslal na materskú loď správu o náleze, ktorá spôsobila onen neuveriteľný poplach.
Kerulen okamžite vyslal na asteroid Jokohatu, Frankena, Nikériu a navigátora. Všetci horúčkovito hľadali boju spomínanú v závere mŕtveho člena posádky Astronautika. Po dlhom pátraní ju konečne našli v predkomorí jedného z bočných výstupov.
Frankenovi sa očividne triasli ruky, keď otváral boju. Našli v nej malú kazetu, ktorú ihneď dopravili na materskú loď.
Kerulen, Mirsanov, Franken a Bacos sa utiahli do velite — ľovej kabíny, aby preskúmali obsah vzácneho nálezu. Narazili na písomný záznam…
Správa o náleze vo vraku havarovanej lode bleskom sa rozšírila medzi celou posádkou. V týchto chvíľach nik nechcel byť sám. Tak sa stalo, že nakoniec sa všetci stretli v spoločenskej hale. Hnala ich túžba spolu si vypočuť medzihviezdne posolstvo.
„Možno, že obyvatelia ďalekého sveta vyslali volanie o pomoc. Ktovie, či slnko ich planetárnej sústavy neuhasína…“ nadhodil Jokohata do napätého ticha.
V tej chvíli vstúpili do dverí štyria najuznávanejší členovia posádky stíhača štyristoosem.
V hale vládlo absolútne ticho. Všetky zraky sa upierali na veliteľa. Jeho tvár prezrádzala, že ich očakávajú veľké správy. Obkolesili ho kruhom.
„Priatelia,“ začal slávnostne pohnutým hlasom.„Obraz o tragickom zániku našich niekdajších kozmických druhov sa dotvára. Tak ako my, aj oni boli pripravení obetovať hoci aj životy, aby sprostredkovali ľudstvu nové poznatky o vesmíre. Ich výskumná loď takmer dosiahla okraj našej slnečnej sústavy, aby študovala vyžarovanie neviditeľných hviezd. Pri plnení tejto úlohy stretlo ich najprv neuveriteľné šťastie — podarilo sa im jasne zachytiť vysielanie inteligentných bytostí z inej hviezdnej sústavy. Toto posolstvo doletelo do našich končín zo vzdialenosti jedenástich svetelných rokov, zo slnečnej sústavy slnka hviezdy Epsilon v súhvezdí Eridana, ktoré už koncom minulého tisícročia začalo priťahovať pozornosť astronómov vyzbrojených obrovskými rádioteleskopmi. Toto posolstvo bolo adresované nám, obyvateľom zemegule.“
Kerulen sa na chvíľu odmlčal. V miestnosti viselo vo vzduchu neuveriteľné napätie. Všetci čakali na obsah posolstva. Veliteľ sa však rozhodol, že rozpovie všetko po poriadku.
… Pravda, kozmonauti z Astronautika nedokázali hneď dešifrovať posolstvo. Po dlhých týždňoch namáhavej práce vyrátali bod vo vesmíre, z ktorého prišla zvesť. Radosť na palube výskumnej lode bola neopísateľná. Rozhodli sa, že vyšlú spiatočnú odpoveď. S obrovským pracovným nadšením vybudovali v kozme veľký smerový rádioteleskop s vysokým výkonom. Keď bol hotový, potrebovali na jeho prevádzku všetky energetické zdroje.
Najprv vyslali k Epsilonu celé zvukové znenie prijatého posolstva, aby vznikla jasná súvislosť, a hneď za ním vlastné posolstvo:
„My, kozmická loď s obyvateľmi planéty pri žltej hviezde — Slnku, prijali sme vaše rozhlasové posolstvo. Sme vám nesmierne zaviazaní za pozornosť, ktorú venujete našim končinám vesmíru. Ešte sme nerozlúštili obsah vášho posolstva, ale o jedenásť pozemských rokov, až k vám doletí náš rádiogram, celé ľudstvo spamäti bude recitovať vaše slová — najväčšiu prozaickú báseň ľudských dejín. Je najtúžobnejším želaním obyvateľov našej planéty, ktorú nazývame Zem, aby mohli nadviazať kontakt s kozmickými bratmi, ktorí sú nám duševne veľmi blízki. Veríme, že príde čas, keď nás bude spájať most vesmírneho bratstva — trvalý prúd rádiového spojenia. Na tejto spojnici jedného dňa možno spoločne vyriešime gigantický problém, ako sa dostať do priameho osobného styku. S hlbokou úctou sa skláňame pred tou hodinou, ktorá nám priniesla zvesť o existencii života v nesmiernych diaľavách vesmíru. — Posádka kozmickej lode Astronautík.“
Zachytenie rádiogramu z planetárnej sústavy hviezdy Epsilon bol vynikajúci vedecký výkon. Nasledujúca odpoveď bol premyslený čin, ktorý však, ako uvidíme, napokon vyústil do osudného sebaobetovania. Posolstvo z pozemskej výskumnej lode vysielali úmyselne v pomalom rytme, aby jeho príjem bol čo najistejší a záznam poskytoval dostatok času na dešifrovanie. Preto trvalo celé hodiny. Kozmonauti logicky predpokladali, že neznáma civilizácia skoro rozlúšti pozemský jazyk. Keď sa vysielanie skončilo, boli vyčerpané aj zásoby energie z atómového reaktora. Nevyhnutne museli doplniť reaktor novým štiepnym materiálom.
A práve v tom čase sa vynoril meteoroid. Pohonné agregáty Astronautika boli bez energie, loď nebola schopná vyhnúť sa zrážke. Iba mierne vychýlenie pomocou prieskumnej rakety zachránilo ich od priamej zrážky. Meteoroid preťal ochranný kryt uprostred trupu, loď sa obrovskou silou okrajového nárazu prelomila a vychýlila zo svojej dráhy. Postupne sa začala pomaly obracať späť ku gravitačnému centru slnečnej sústavy.
Tí, čo prežili katastrofu, boli odrezaní od možností spojenia so Zemou. Dlhé týždne žili odetí do kozmických skafandrov, vymieňajúc si kyslíkové fľaše, ktoré našli v jednom zo zachovaných skladových priestorov. Po dlhom zisťovaní havarijného stavu lode vybrali si jednu zo zachovaných kabín ako dočasné bydlisko. Sem naznášali nájdené zásoby potravín, vody, kyslíka, núdzových batérií a použiteľných súčiastok.
Nezlomná vôľa im pomáhala dlhé mesiace víťaziť v takmer beznádejnom položení. Títo ľudia, zasvätení neodvratnej smrti,sa rozhodli, že zvyšok života venujú rozlúšteniu galaktického jazyka z ďalekej planéty. Bol to veľký a hrdinský čin. Tvorivo využívali zvyšok života, neoddávali sa nečinnej letargii.
V pomerne krátkom čase, bez pomoci kybernetických zariadení, vykonali neuveriteľnú prácu — rozšifrovali posolstvo, ktorého význam je pre ľudstvo epochálny! Na túto prácu za normálnych okolností, ba dokonca za pomoci kybernetických strojov, boli by celé skupiny učencov potrebovali možno aj roky. Ale azda práve to, že kozmonautom, ktorí prežili katastrofu, ostala len nesmierna vôľa a túžba zachovať vesmírne posolstvo pre ľudstvo, azda to neuveriteľne vystupňovalo ich úsilie až na okraj súčasných možností intelektu.
Pevne verili, že ľudia raz objavia vrak ich lode, ešte skôr, kým sa rastúcou obrovskou rýchlosťou zrúti na žeravý gravitačný stred našej sústavy. Boli takí dômyselní, že tvárou v tvár blížiacej sa smrti premysleli všetko. Pre prípad blízkeho preletu popri Zemi skonštruovali zo zvyšných súčiastok malú automatiku, ktorá mala vo vhodnom okamihu vymrštiť boju číslo dvadsať z rakety. V tejto bóji bol ukrytý zvukový záznam aj preklad posolstva zo súhvezdia Eridana.
„Ich hrdinské úsilie a bezpríkladné sebaobetovanie,“ pokračoval Kerulen, „boli by márne, nebyť istého člena našej posádky, ktorý v pravom okamihu konal impulzívne, no s bezpríkladnou logičnosťou. Náš atómový fyzik Paro Bacos ako jediný si rýchlo poradil so situáciou, keď nám hrozila katastrofa. Tým, že vyslal spínací impulz diaľkového ovládania a nakrátko aktivizoval pohonný agregát havarovanej lode, pribrzdil jej let tak, že zotrvala v našom priestore. Keby to nebol urobil, nenávratne by sa vzďaľovala v ústrety Slnku. Podľa výpočtu jej pôvodnej dráhy bola by preletela veľmi ďaleko od Zeme, takže ani dômyselne pripravená automatika boje nebola by uchovala ľudstvu epochálne posolstvo. Paro chcel, aby bol potrestaný za rizikové konanie, čo sme jednoznačne odmietli. Naopak, myslím si, že je hoden toho, aby som ho navrhol na najvyššie vyznamenanie kozmonautov!“
Posádka hlučným potleskom schválila rozhodnutie veliteľa. Ale za všetkým bolo cítiť aj netrpezlivé očakávanie, kedy sa konečne dozvedia obsah posolstva.
„Preto si’myslím,“ dokladal ešte Kerulen, „že práve jemu prináleží česť v tejto historickej udalosti, aby prvý prečítal posolstvo z hviezdy Epsilon v súhvezdí Eridana. Odovzdávam mu slovo.“
Všetky oči teraz spočívali na atómovom fyzikovi, ktorý držal v chvejúcich sa rukách obyčajný list — taký, aký práve mali poruke statoční kozmonauti, ktorí prežili haváriu Astronautika. Na ňom bolo zapísané posolstvo, ktoré s posledným vypätím ubúdajúcich síl dokázali v krátkom čase dešifrovať a preložiť z neznámeho galaktického jazyka.
Bacos, nezvyčajne bledý v tvári, predstúpil pred posádku a čítal:
„Obyvateľom planéty života v blízkosti žltej hviezdy! Pozdravujeme vás, mladší bratia, čo robíte prvé kroky do miliónročného spoločenstva galaktického života!
Už vyše desaťtisíc rokov vieme, že v blízkosti žltého slnka existuje planéta, na ktorej sú zrejmé predpoklady pre vznik života. Pred osemtisíc rokmi navštívila vás jedna z našich medzihviezdnych lodí. Naša domnienka sa potvrdila. Na planéte objavili rozumné bytosti na nižšom stupni vývoja. Posádka lode si uvedomovala, že tieto bytosti musia si vydobyť svoje miesto a vzostup pod hviezdami iba vlastnými silami umu a rúk, aby si vážili hodnotu úsilia a námahy, dobra a zla. Preto sa radšej nedala spoznať.
Už vyše tristo rokov zaznamenávame z vašej oblasti elektromagnetické vlnenie. Jednoznačne predpokladáme, že prichádza od vašej planéty. Tieto neklamné známky čulej rádiotechnickej prevádzky nás utvrdzujú v presvedčení, že ste už dosiahli vysoký stupeň rozvoja vedy a techniky, ktoré by vám mohli byť aj osudné, ak nad uvoľnenými silami hmoty neprevládne zdravý rozum. Dostávate sa do rozhodujúceho štádia. Ešte nevieme, či na vašej planéte zvíťazilo dobro, alebo sily ničenia. Ale vieme, že ak jedného dňa ustane elektromagnetická prevádzka, je to zánik vašej planéty. Jednako ustavičné narastanie rádiového žiarenia nádejne naznačuje, že čoskoro budeme môcť prijať do galaktického spoločenstva inteligentnú a priateľskú skupinu vesmírnych bytostí.
Už stopäťdesiat rokov pravidehie, vždy po jedenástich obehoch vašej planéty okolo žltého slnka, vysielame k vám rádiogram. Doteraz sme naň nedostali odpoveď. Sme však trpezliví. Nemôže byť ďaleko čas, keďovláďnete galaktický jazyk. Rozhodli sme sa pomôcť vám pri jeho dešifrovaní. Nedávno začali sme vysielať v krátkych intervaloch signál, ktorý sami používate na dorozumenie. K tomuto signálu pripájame na záver kombináciu jednoduchých čísel a znakov, v ktorých je obsiahnutý základný kód na dešifrovanie nášho galaktického jazyka. Možno sa týmto spôsobom čoskoro podarí nadviazať s vami styk. Vysielame pre vás na vlne 2010 megahertzov — podľa vášho značenia, ktoré sa nám podarilo dešifrovať z rádiotechnickej prevádzky nad vašou planétou. Úplný pojmový rozsah vášho jazyka zatiaľ nepoznáme, chýba nám vaše vedomé posolstvo.
Bratia z planéty žltého slnka! Chráňte život, je drahocenný! Opatrne zaobchádzajte s uvoľnenou energiou hmoty! Medzi nespočetnými slnečnými sústavami je len niekoľko planét, na ktorých pulzuje vysokorozvinutý život. Takmer všetky tieto civilizácie prešli kritickým obdobím a prekonali ho v prospech mierového vývoja. Možno aj vy máte za sebou toto nebezpečné štádium, keď inteligentné bytosti, ovládajúce priam neobmedzené sily, potácajú sa nad priepasťou záhuby. Dajte nám o sebe vedieť, potvrďte naše nádeje. Pripojte sa k nášmu veľkému spoločenstvu ducha a vedy, najvyšších existenčných foriem hmoty prebudenej k tvorivému životu. Buďte nám vítaní, galaktickí bratia! — Planéta hviezdy Galaktického života.
Jediná správa letela vesmírom. Stíhač štyristoosem ju odvysielal veliteľskej základni na Marse, tá ju zase okamžite vyslala na Zem. Správa o posolstve z planéty v sústave slnka Epsilon v súhvezdí Eridana.
Rýchlosťou blesku obletela celú zemeguľu. Na jej nočnej strane ľudí energicky zobúdzal zo spánku signál celosvetového rozhlasu, ktorý bol v každom obydlí a bol vyhradený dôležitým oznamom všeľudského významu. V takýchto prípadoch sa zapájal automaticky.
Ľudia sa vyhrnuli do ulíc lemovaných nádhernými domami novodobej architektúry, ožiarených priam denným svetlom umelých sínc a previevaných sviežimi prúdmi okysličovaného vzduchu, ktoré zľahka šuchorili lístím v úhľadných stromoradiach opojnej zelene. Priestranstvá sa zapĺňali elegantnými elektromobilmi, ktoré už dlhé desaťročia nezamorovali ovzdušie spaľovacími plynmi.
Rozhlasové vysielače v jazykoch jednotlivých kultúrnych okruhov a takisto rozhlasová sieť svetového jazyka panorbiky prinášali poďrobnosti o epochálnej uďalosti. Retranslačná sieť celosvetovej televízie prostredníctvom základne na Marse pohotovo zorganizovala prenos z paluby stíhača štyristoosem. Kerulen vyslal Jokohatu a dvoch pomocníkov s prenosnou televíznou kamerou na asteroid. A tak vo všetkých príbytkoch a na veľkých obrazovkách na námestiach ľudia sledovali zábery z vraku hrdinov, zo symbolickej hrobky, kde ležalo deväť zmrazených tiel…
V priebehu niekoľkých desiatok minút dvadsať miliárd obyvateľov zemegule vzdávalo hold hrdinom z Astronautika a vzápätí jasalo nad zvesťou, že prvý raz v dejinách ľudstva sa podarilo zachytiť posolstvo nesmierne vzdialenej civilizácie, ktorá ich pozýva do spoločenstva vesmírneho života. Majú teda v nekonečnom kozme bratov, na ktorých čakali toľké tisícročia!
Všetci cítili, že nastal deň nového galaktického letopočtu ľudstva.